Narodil sa mi druhý syn. Už v nemocnici nás prišli navštíviť natešení príbuzní. Tvár starých rodičov žiarila radosťou, všetci nám priali zdravie, šťastie a všetko najlepšie.
Svokor a svokra bývajú v trojizbovom byte, mama a sestra majú veľký dom so záhradou, no nikomu akosi nepríde na um, že naša malá izbička s pätnástimi metrami štvorcovými bude pre štyroch dosť tesná.
Rodičia manžela žijú v peknom dome na vidieku, majú zeleninovú záhradku a pri dome tečie potok, ktorý v noci potichu šumí. Presťahovali sa z mesta na dedinu a na naše opakované prosby ohľadom výmeny bytov nikdy neodpovedali.
Len raz mi svokra povedala: Sme už starí, spávame zle, každý máme svoju izbu, v obývačke sledujeme správy a vítame hostí.
Myslím, že si naivne myslí, že my štyria budeme v tej našej miniatúrnej izbe spať krásne vedľa seba, od hlavy po päty; ešte k tomu, keď deti plačú ako malé hady v daždi…
Tieto úvahy mi vírili hlavou, a asi sa mi aj premietli do tváre, lebo príbuzní začali postupne skracovať gratulácie, a s rozličnými výhovorkami sa rýchlo rozpŕchli akoby ich rozfúkala vetrná víchrica od Tatier.
Keď som všetkých vyobjímala na rozlúčku, smutne som sa usmiala na svojho muža: No, myslíš, že niekedy ešte dôjdeme domov? Alebo tu zostaneme v tejto snemovni plnej dymu a levandule?Môj muž ma chytil za ruku a povedal potichu, no pevne: Domov nie je len miesto, ale ľudia s tebou. Syn, ktorý sa u mňa práve zobudil, sa na mňa pozrel veľkými okáľmi a usmial sa tým usmiatym bábätkovským úsmevom, ktorý v jednej chvíli všetko zjemní. Vtedy som pochopila, že aj keď nás čakajú noci bez spánku a dni plné plaču, v tej našej malej izbe sa zmestí všetko potrebné smiech, nádej aj láska. A raz, keď sa nad ránom potichu zašumí vietor, možno budeme vedieť, že kamkoľvek pôjdeme spolu, bude to vždy stačiť.
