Každý dostane, čo si zaslúži
Nerozvážne činy majú svoje dôsledky. Nič nie je náhoda – osud to tak zaariadil. Často nás skúša, či máme trpezlivosť, vernosť alebo vytrvalosť.
Dvermi razantne buchol, Ján vybehol z bytu so zovretými päsťami a skriapaním zubov. Bol plný hnevu – na seba, na svoju ženu Zuzku.
„Som zdravý chlap, a predsa sa neviem postaviť žene. Svojej žene, ktorú milujem, pre ktorú by som urobil čokoľvek. Čo robím zle?“ premýšľal zúfalý.
Nechápal, prečo je Zuzka stále nespokojná. Jej pohŕdavý pohľad, chlad, posmešný úsmev a neustále urážky ho ponižovali. Takýto vzťah ničil ich manželstvo, hoci spolu žili päť rokov a mali trojročného syna Miška.
Ešte prednedávnom sa tešil domov z práce s kyticou ruží a darčekom pre ženu. Dnes bol ich výročný deň. Rýchlo kráčal, dúfal, že Zuzka sa usmeje, že ocení jeho snahu. Predsa len, nezabudol na dátum ich svadby.
Podal jej veľkú kyticu červených ruží a malú škatuľku so zlatým príveskom. Čakal vďaku. Namiesto toho odhodila kyticu na gauč a keď otvorila škatuľku, pozrela na neho, akoby v nej bola lacná cetka.
„To je všetko, čo si vedel vymyslieť?“ vyhrkla s opovrhnutím. „Myslela som, že som sa vydala za muža, ktorý ma bude ctíť. To má byť darček? Nemohol si kúpiť prsteň s diamantmi? Nezaslúžim si ich po piatich rokoch? Dala som ti najkrajšie roky svojho života. Omyl – žijem s neschopným chlapom, ktorý mi nosí lacné krámy.“
Hodila škatuľku na gauč, kde ležali ruže. Všimla si, ako mužovi zmenila farba v tvári, a ešte predtým, ako stihol niečo povedať, dodala:
„Čakala som muža, ale ty si iba slaboch. Ani poriadne zarobiť nevieš.“
Ján sa sotva ovládol, aby jej neodvetil hrubosťou. Miloval ju, bola matkou jeho syna. Preto vybehol von. Jej výčitky prichádzali každý deň – nespravodlivé, ponižujúce. Znášal to, občas sa snažil všetko obrátiť do žartu. Ale čoraz viac cítil, že sa od neho vzdialila.
„Čo ešte mám urobiť, aby bola spokojná?“ trápil sa. „Aby sa aspoň raz usmiala a nevyčí
