„Každé stretnutie má svoj čas,“ hovorí sa na Slovensku. „Prečo odchádza láska? Bola som tak šťastná, že som nič okolo nevnímala. Žila som len pre neho, a zrazu som si nevšimla, kedy sa zmenil. Naivná hlupáčka. Tak mi treba. Uvoľnila som sa. A to sa nemalo.“ Zdena sa dívala z okna na koruny stromov, ktoré sa kývali vo vetre. Cesty boli posypané pieskom, lebo niekoľko dní nepadal sneh a dvory schernele.
„Stále som len myslela na to, aby bolo čo do čistej bielizne, čo dobré variť. A on zatiaľ chcel vášeň, mladé telo. Kríza stredného veku. Všimla som si, že sa začal obliekať mladšie. Myslela som, že len bráni čas… Zaujímalo by ma, či ona vôbec vedia variť? Alebo chodia do reštaurácií? Bože, o čom to rozmýšam? Je to také ťažké. Ubehli mesiace, a stále sa neviem upokojiť. A nikdy sa nesmiem.“
Zdena sa zamyslela: „Ktorý je dnes deň? Asi štrnásty. Starý Nový rok. A ja sedím doma ako stará mama. Hotovo, dám sa do poriadku a pôjdem nakupovať.“
Postavila do umývačky prázdny šálok od kávy a išla do kúpeľne. Zapnula vodu, zhodila župan a vkročila do vane. Pokúsila sa prepnúť vodu na sprchu, ale páčka sa zasekla. Zdena zatlačila silnejšie – a strhla ju. Z kohútika aj sprchy začala biť voda. Snažila sa ju vypnúť, ale márne.
Musela vyliezť z vane a uzavrieť hlavný ventil. Voda prestala špliechať, no stále kvapkala. Neobliekla si premočený župan. V športe a tričku odišla do obývačky. „Tak som sa umyla. Ako naschvál. Nový rok, staré problémy. Koľkokrát som mu hovorila, že ten prepínač vázne, ale on… na to nemal čas,“ mrmlala si, kým utierala vodu z podlahy.
Potom vytočila číslo na bytové družstvo. Mal by tam byť niekto na pohotovosti. Dlhé vyzvánenie ju irítovalo. Čo ak nik nezdvihne? Zavolať bývalému? Nie, to by sa ponížila. V sluchátku sa ozval unavený ženský hlas:
„Hovoríte.“
Zdena si predstavila podráždenú, vyčerpanú ženu, ktorá už mala po krk sťažností.
„V kúpeľne mi odišiel kohútik!“ vykríkla zrazu, hoci nevedela prečo.
„Vodu ste zatvorili?“
„Áno.“
„V pondelok príde vodár.“
„Akože v pondelok? Mám žiť dva dni bez vody? Všetky rúry vedú cez kúpeľňu, kuchyňu a toaletu!“
Na druhej strane sa ozvalo unavené vzdychanie.
„Vodár je teraz v teréne. Keď sa uvoľní, príde. Zavolám mu.“
„A dlho to bude trvať?“ Zdena sa bála, že žena zavesí. „Voda stále kvapká. Čo ak praskne rúra?“
„Paní, čakajte. Vodár príde, keď bude môcť.“
Chcela sa ešte opýtať, ale v sluchátku už bolo ticho. „Nechám to tak. Bože, čo som urobila, že si to zaslúžim?“ Ešte chvíľu nadávala na bývalého, ktorý ju nechal samu so starými kohútikmi. Ale čo to zmenilo?
V telke išiel nejaký seriál. Zdena sa ním tak zažiala, že zabudla na vodu. Keď raz zazvonili, nevedela, kto by to mohol byť. Pozrela na hodiny – čakala len hodinu dvadsať. Rýchlo.
Otvorila dvere. Na prahu stál usporiadaný muž k šesťdesiatke, šedivý, dobre oblečený.
„Volali ste vodára?“
„Vy ste vodár?“ spochybnila ho.
„Nevyzerám tak?“ usmial sa, a okolo očí sa mu rozbehli vrásčky.
„Nie veľmi. Oni sú zvyčajne takí…“ Máchla rukou neurčito.
„No, máte pravdu. Nie som vodár. Ale kohútik vám opravím.“
„A… vy kto ste?“ nedala pokoj.
„Som jeho sused. Dobre oslavoval Starý Nový rok, takže dnes nie je schopný pracovať. Žiada ma žena, aby som ho zastúpil, inak ho prepustia. Má invalidnú ženu, dve deti…“ Zmlkol, čakajúc, či ho pozve dnu, no Zdena sa neponáhľala. „Tak čo, budete čakať do pondelka, alebo mi ukážete, čo sa stalo?“
„Áno, samozrejme, vstúpte.“ Ustúpila.
Muž postavil na zem ošúchanú tašku s náradím a prešiel do kúpeľne.
„Vodu ste mali zatvorenú? Dobré.“ Pozorne preskúmal batériu. „Treba nový prepínač. Ale tá batéria je stará, zhrdzavená. Nevydrží. Lepšie kúpte novú.“
„Ako myslíte,“ povedala Zdena skleslo.
„Nebojte sa, všetko spravím. Skočím do obchodu a kúpim ju.“
„Bude to drahé?“ znepokojila sa, hľadajúc v mysli, koľko peňazí má v peňaženke.
„Prinesiem vám paragón. Nebojte sa.“ Čakal na súhlas.
„No dobre,“ povedala bez nadšenia.
„Nechám tu tašku?“ Vyšiel na chodbu.
„Čakala som správne?“ rozmýšľala Zdena, stále rozrušená. „Žiť dva dni bez vody? To nie.“ Zohriala čajník, napila sa čaju, keď zasa raz zazvonili. Na prahu stál zadýchaný vodár.
„Vidíte, ako som rýchly.“ IhA za týmto nečakaným stretnutím sa skrýval nový začiatok, lebo niekedy život prinesie pokoj práve vtedy, keď ho človek najmenej očakáva.
