Reštaurácia, do ktorej ma pozval Stanislav na druhé stretnutie, akoby bola z iného sveta. Nábytok potiahnutý tmavozeleným zamätom, lustre z ťažkého skla viseli od stropu ako zmrznuté slzy, a čašníci sa pohybovali ticho, takmer bez tieňa, akoby to boli len ozveny nočných snov. Aj Stanislav bol akýsi neskutočný oblečený v tmavomodrom obleku, lesklé hodinky, úsmev, ktorý sa zdal povýšený nad všetko aj všetkých.
Objednávaj si, čo len chceš, mávol rukou, ani neotvoril jedálny lístok. Nemám rád, keď sa žena v niečom obmedzuje.
Jeho slová sa niesli priestorom ako hlas zo zamatového zákulisia, no v mojej hlave sa začali šíriť pochybnosti. Možno to bolo jeho skúmavým pohľadom alebo tým, ako s ľahkosťou rozprával príbehy o minulých partnerkách, ktoré vraj videli v ňom iba peňaženku.
Zvolila som si šalát s kačkou a pohár rizlingu. Stanislav sa do toho pustil vo veľkom: steak, tatarák, fľaša drahého červeného vína. Hovoril o podnikaní, úpadku mravov, hodnotách, duchovnej blízkosti, a ja som akoby iba sčasti počúvala. Cítila som sa, akoby som prišla na prijímačky nie na rande a čakala, kedy príde nečakaná skúška.
Divadlo jedného herca
Keď čašník položil na stôl čierny kožený účet, Stanislav pokračoval vo veľkolepom prejave. Natiahol sa do vnútra saka, potom do druhého vrecka, nakoniec plácal po nohaviciach. Jeho tvár sa zmenila sebavedomie vystriedal hraný zmetok.
Do kelu, povedal a priam hypnotizoval moje oči. Peňaženku som asi nechal v kancelárii alebo v druhom aute.
Rozpažil ruky, herecky ukazoval bezmocnosť, no necítila som z neho strach, len istotu. Nezavolal čašníka nabok, nezapol telefón na internetbanking, iba upieral na mňa pohľad.
Aké trápne pokrčil plecami a opriamil sa na stoličke. Nezachrániš situáciu? Zaplať teraz ty, neskôr vrátiť môžem. Prípadne nabudúce ťa pozvem, a ešte aj s úrokom.
V tej chvíli bolo všetko jasné: žiadna náhoda, žiadna zabúdavosť. Bol to vopred pripravený test, o ktorom pol hodinu predtým sám rozjímal.
O takýchto príhodách som čítala na internetových fórach, videla ich v podivných slovenských televíznych seriáloch, no nečakala, že to zažijem priamo a ešte s vážnym, úspešne pôsobiacim mužom.
Jeho filozofia bola jednoducho smiešna: ak žena poslušne zaplatí za oboch znamená to, že je pohodlná a na všetko pripravená. Ak odmietne je materialistická a vidí iba peniaze. Odrazu som už nevidela podnikateľa, ale manipulatívneho človeka, čo si myslí, že skúša zvyšok sveta.
Bol si istý svojou výhrou. V jeho snovom svete mal byť môj rýchly výber platobnej karty samozrejmosťou.
Chladná kalkulácia
Pomaly a pokojne som otvorila kabelku. Stanislav výrazne poľavil bol presvedčený, že plán vyšiel.
Samozrejme, bez problémov, povedala som mäkko a zavolala čašníka.
Rozdeľte prosím účet, povedala som jasne. Ja platím svoju časť. Za steak, víno a dezert nech zaplatí pán Stanislav.
Úsmev sa z jeho tváre vytratil.
Ako to myslíš? zasyčal, keď sa naklonil ku mne. Veď nemám peňaženku.
Rozumiem, prikývla som, keď som prikladala mobil k terminálu. Ale ani sa poriadne nepoznáme. Platiť za seba je normálne. Večerať za muža, ktorý sám pozval ženu do luxusnej reštaurácie a objednal si všetko najdrahšie, je prepáč už mimo mojej zodpovednosti. Si dospelý človek, určite niečo vymyslíš.
Čašník zostal stáť v napätom tichu, pohľadom poskakoval odo mňa k nemu. Stanislav červenel a jeho lesk padal ako lístie po prvej studenej jari ostala len obyčajná nezdvorilosť.
To vážne? zasyčal ešte raz. Kvôli pár eurám? Veď som povedal, že ti všetko vrátim. Chcel som ťa len vyskúšať.
A už si to vyskúšal, odvetila som, keď som vstávala od stola. Som človek, ktorý si nenechá manipulovať.
Pomaly som mierila k východu, ale cítila som, že bodka ešte nepadla. On ostal sedieť nad nezaplateným účtom, rozhorčený a bez peňaženky.
Vrátila som sa, vytiahla z peňaženky pár pokrčených bankoviek a hrsť centov tie, ktoré sa mi vždy šuchocú na dne kabelky.
No teda, dodala som. Keďže je peňaženka v inom aute, asi ani na taxík nemáš?
Položila som mu drobné vedľa pohára vína.
To máš na lístok na električku. Nič sa neboj, dostaneš sa domov. Ber to ako môj príspevok do tvojho výskumu ženskej duše.
Ľudia pri susedných stoloch sa obzreli. Stanislav pôsobil, akoby dostal facku.
Vyšla som do bratislavskej noci.
Celý ten večer ma stál len šalát a pohár vína drobná suma za to, že som včas prehliadla, s kým mám dočinenia a ušetrila si roky života. Dúfam, že si zobral ponaučenie, aj keď takí ľudia sa väčšinou nemenia.
A vy? Ako by ste sa zachovali v mojom sne: zachránili by ste zabudlivého pána, alebo by ste uprednostnili priamu úprimnosť, aj keď je tvrdá?
