Eliška, skočila by si do obchodu po chlebík? opýtala sa unaveným a rozmazaným pohľadom štyridsaťpäťročná pani, ktorá už ledva rozlišovala drobnú postavu svojej sedemročnej dcéry. Tá pri zmienke o chlebe nepokojne prehltla slinu.
Jasné, maminka
Eliška poslušne čakala na pár eur, za ktoré jej susedka z nonstop potravín, teta Zuzka, ochkala a vzdychala, keď jej predávala bochník chleba. Niekedy jej dokonca do hladnej ručičky vtisla aj mliečnu čokoládku alebo hrsť karameliek.
Ach jaj, úbohé dieťa Také zlatíčko u tých opilcov rastie šepkala si Zuzana, pričom popíjala nesku s mliekom.
Eliška, snažiac sa odolať omamnému vôňu čerstvej kôrky, utekala domov čo najrýchlejšie. Ak bola dobrá, mamka jej vždy odtrhla chrumkavý kúsok a naň položila dva, či tri tučné kúsky tresky v oleji, čo zanechali sladký mastný fľak, ktorý vsiakol do mäkkého chleba. Eliška jedla pomaly, vychutnávala si každý hryz svojho jednoduchého pôžitku. Podľa počtu fliaš na stole čakali rodičia dnes hostí, takže s večerou sa už nedalo počítať. Hlavné teraz bolo nepozorovane zmiznúť z domu a nechať sa nikomu na oči, inak by zle dopadla. Minule jej otec vrazil takú facku, že ju ešte dva dni bolela hlava a z nosa jej tiekla krv.
Eliška vyšla z vchodu. Ešte jej zostala štvrtina chlebíka a celý kúsok ryby. Vonku bolo ticho, aj keď teplé jarné počasie lákalo von ľudí. Niekde sa ozývala veselá hudba, v jej vrecku čakali dve čokoládové cukríky. Svet bol taký príjemný. Nebolo chladno, mohla sa túlať ulicami, ak by niečo, mohla zájsť aj k tete Zuzke, ktorá by ju pohostila kávou s mliekom a cukrom. Eliška kráčala pomaly, obzerala si večerné okná a snívala, že raz bude mať kamarátku. Potom by už bola úplne šťastná. Mohla by sa s ňou podeliť o sny, myšlienky, alebo len mlčky blúdiť po meste, keď domov proste nemôže.
No v tom ju zastavil žalostný zvuk z kríkov pri kontajneroch. Opatrne nazrela do hŕby starých handier. V roztrhanej škatuľke od topánok sedelo malé tigrované mačiatko a ticho mňaukalo. Eliška natiahla ruku, mača ju ovoňalo. Vôňa tresky ho vzrušila a začalo lačne lízať jej prsty. Ten pocit šteklivého jazýčka ju rozosmial.
Čo, si hladný? A pozri, čo mám pre teba! povedala Eliška slávnostne a položila pred mačiatko celého kúska ryby, zvyšok chleba si rýchlo strčila do úst.
No, papkaj.
Budúci lovec sa s chuťou pustil do hostiny. Vydával rozkošné pradenie a syčal, keď sa ho Eliška pokúsila pohladkať.
No len pomaly, nech ťa nebolí bruško, ja už som to zažila usmiala sa na malého priateľa.
Chceš ísť so mnou domov? Budem ťa volať Tigrík. A vždy sa s tebou podelím o jedlo, Eliška zdvihla ľahučké mača a zasunula ho opatrne pod svoju mikinu.
Žlté lampy svietili na chodníku, po ktorom šla malá dievčina a švitorila sa s tigríkovskou tváričkou vykúkajúcou z goliera.
***
Doma bol pokoj. Na kuchynskom stole zostali len prázdne fľaše, špinavé taniere a preplnený popolník. Hvizdal kotol, hodiny tikali bezstarostne. Eliška sa usadila na stoličku, mača položila na stôl. Zvieratko opatrne ovoňalo prázdny pohár.
Fuj, Tigrík, to nie je pre teba! To je hrozná vec. Ak by si to začal každý deň piť, nemohli by sme byť kamaráti, schytila Tigríka do náručia, rozhodnutá ho nepustiť nikam. Mača jej vtislo labky na nos a zľahka pradlo, akoby ju tíšilo: Neboj sa, my dvaja spolu.
Tá noc bola sladká ako vata. Eliške sa snívalo niečo krásne, s chuťou banánovej zmrzliny a višňových koláčikov. Tigrík jej pradil pod bokom, akoby spieval uspávanku.
No ráno, keď otec zbadal mača, začal strašne vykrikovať, že to nič tu nebude. Mama fajčila jednu cigaretu za druhou, s mokrou utierkou na hlave. Zachrípnutým hlasom poprosila dcéru, nech odnesie mačku “radšej preč, aby toho nebolo viac.”
Eliška, zalievajúca sa horkými slzami, sedela pred vchodom s Tigríkom v rukách. Nevedela, čo s ním má urobiť nechať ho pri smetiakoch by nedokázala. Roztrasená sa rozbehla do obchodu za tetou Zuzkou a medzi vzlykmi jej vyrozprávala celý príbeh, až prosila, či by Tigríka nemohli v obchode nechať. Sľúbila, že sa o neho bude starať, prichádzať každý deň, kŕmiť ho a rozprávať sa s ním. Dobrým tetám sa nedalo odolať. Mača dostal miesto v kumbáliku, kúsok starej vypelichanej mikiny a zvyšok vedierka od majonézy ako misku.
Celú jar a leto chodila Eliška k Tigríkovi, vždy odlomila kúštik chleba, čo si vyslúžilo doma bitku. Ale čo na tom záleží, keď máš najlepšieho kamaráta? Hodiny rozprávala Tigríkovi, čo všetko zažila, on ležal na jej štíhlych kolienkach, privieral tie svoje fialové oči a spokojne pradlil. Teta Zuzka raz pri upratovaní Tigríka pozorovala a zvolala:
Do kelu, také oči som ešte nevidela! To sú hádam sklené guličky, Olina, pozri aj ty a spolu s kolegyňou obdivovali tie žiarivé studničky plné tepla a porozumenia, pričom Tigrík si spokojne pradol a tváril sa bohato.
Keď prišla jeseň, Tigrík už bol veľký, nádherný kocúr so zázračnými očami. Pokúšali sa ho odviezť kupujúci, ale kým neprišla Eliška, k nikomu nešiel.
Jedného dňa Elišku dlho nebolo. Nechodila po chlieb, nechodila za Tigríkom. Teta Zuzka sa začala báť, či nie je chorá. No Eliška napokon prišla na jej tvári žltli modriny, spodná pera bola s nepeknou chrastou. Predavačky sa len krátko spýtali, čo sa stalo.
Spadla som, odvetila.
No za obchodom, privinutá k mäkkučkému boku Tigríka, mu dlho niečo šepkala a potom pri ňom zaspala. Teta Zuzka ju zdvihla a uložila na starý gauč v sklade, prikryla ju starou dekou. Potom zavolala susedovi Drobčovi miestnemu policajtovi, ale ten len zamumlal, že dokázať bitie je ťažké a s tými opilcami sa nik nechce ťahať. Žena mala slzy v očiach. Bolelo ju dívať sa na tú drobnú Elišku, ktorú nemohla nijak zachrániť. Vždy premýšľala, aké by bolo mať takú dcérku.
Tigrík robil nervózne kolečká okolo gauča a Eliške obzeral tvár, potom niekam zmizol. Dievča prespalo celú noc v obchode a nikto po ňu ani neprišiel. Ráno ju teta Zuzka pohostila chlebíkom s lekvárom a sladkým čajom, poprosila Olinu nech dohliadne na obchod a pobrala sa za jej rodičmi. Pri vchode ju však zastavil Drobčo:
Kam sa ženieš? Máme tu vraždu, nepribližuj sa. Nepoznala si náhodou malú Janegovú túto noc?
Elišku? Akoho zavraždili? s trasom v hlase sa dívala na panelák.
Jej rodičov. Hľadáme malú, či ju niekto nezobral.
Bola tu, spala u mňa v sklade. Je v poriadku. A kto to spáchal?
Ktovie, asi sa ožrali a porezali sa navzájom. Teraz hľadajme rodinu. Počúvaj, Zuzka, neponecháš si ju na pár dní u seba? Kým nájdeme príbuzných, nech neskončí v detskom domove. Vieš, vždy sa objaví nejaká babka, keď už papierovačky sú hotové.
Jasné, bez problémov, srdce jej len poskočilo. Rodičov jej vôbec nebolo ľúto, šťastne utekala do obchodu.
Dohodli sa s Olinou, že Eliške nič zatiaľ nepovedia, len že mamka dovolila, aby ostala na návšteve u tety Zuzky. Eliška bola nadšená a chcela sa učiť blokovať na pokladni.
Od tej chvíle sa Tigrík už viac neukázal. Eliška ho dlho volala, obchádzala smetiaky, ale jeho miska zostala nedotknutá.
Teta Zuzka sa o Elišku starala, no bála sa dňa, keď jej ju zoberú. Po niekoľkých týždňoch sa odvážila ísť na úrad s papiermi žiadať o osvojenie, ale neuspela jedna žena, sama, nočné služby. Po niekoľkých odmietnutiach sa však nevzdala. Ubehli dva mesiace. Eliška si zvykla, naučila sa pražiť vajíčka, čítať slabiky a pomáhala v obchode, aby potešila unavenú Zuzku.
Keď napadol prvý sneh, bolo práve 3. novembra a Eliška mala narodeniny osem rokov. Sfúkla sviečky na medovom koláči z obchodu a otočila sa k tete Zuzke:
Chcem, aby sme boli spolu navždy a ty si bola moja mama! objala dojatú ženu.
Aj ja po tom túžim, Eliška, šepkala jej Zuzka.
Vtom niekto zaklopal. Nečakali návštevu, takže keď vo dverách stál sympatický mladý muž, Zuzka ostala prekvapená.
Dobrý deň, som z oddelenia sociálnych vecí mesta Žilina. Dostal som vaše žiadosti a dokumenty, tak som prišiel osobne, podával ruku.
Poďte ďalej, nečakáme nikoho, pozvala ho do kuchyne.
Dáte si čaj? Kúpili sme trópický s príchuťou manga, taký ste isto nepili, Eliška mu postavila šálku.
Ďakujem. A to je tvoja torta? usmial sa.
Hej! Už mám osem. Budúci rok idem do školy, pyšne prikývla.
To je dobre. Ako sa ti tu páči? Porozprávaj! usrkol čaju.
Dobré je mi tu, rozžiarila sa Eliška
Ešte dlho spolu sedeli v malej kuchyni, pojedali tortu a popíjali sladký čaj. Malá dievčina a zdvorilý pán v obleku. Teta Zuzka ich počúvala a v hrudi jej bolo teplo a útulno.
No, musím už ísť, zdvihol sa. Vytiahol z aktovky hrubý fascikel.
S týmto pôjdete zajtra na súd v našom okrese, poproste sekretárku, spíšete žiadosť. Nebojte, všetko vám vysvetlia. A budete si môcť Elišku zobrať domov.
Naisto? Zuzka znervóznela, nemohla nájsť vhodné slová. Eliška mu hneď skočila okolo krku a opakovala:
Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!
Ďakujem vám, pridala sa dojatá teta Zuzka.
Starajte sa o ňu, otočil sa mladý muž. Vtom si Zuzka všimla, že na ňu pozerajú bezodné fialové oči plné nekonečného pochopenia a láskavého tepla.
