Zuzka, nešla by si do obchodu po chlebík? pohľad štyridsaťpäťročnej ženy bol už dávno rozmazaný alkoholom a nevedel sa zaostriť na útlu postavičku sedemročného dievčatka, ktorá dychtivo prehltla sliny pri zmienke o chlebe.
Jasné, maminka
Dievčatko poslušne čakalo na peniaze, za ktoré jej predavačka z miestnych potravín, teta Hanka, s útrpným povzdychom predávala chlieb. Občas jej vkladala do hladnej dlane aj čokoládku alebo hrsť karameliek.
Ach, čo len bude z toho dieťaťa. Aká je zlatá, a takým pijanom rastie, lamentovala Hanka, pričom srkala zalievanú kávu.
Zuzka sa snažila nevdychovať opojne chrumkavú vôňu čerstvej kôrky, a utekala domov. Keď bola poslušná, mama jej vždy kúsok z čerstvého chleba odlomila, na ktorý položila dve či tri mastné rybičky sardinky z konzervy. Sladkastý olej sa vpíjal do vnútra chleba. Dievča si pochúťku vychutnávalo pomaly, trpezlivo prežúvalo každý kúsok. Podľa množstva fliaš na stole bolo jasné, že rodičia čakajú spoločnosť, a iná večera už nebude. Hlavné bolo ticho sa vytratiť a neukazovať sa, lebo by mohla dostať. Minule ju otec ovalil po hlave tak, že ju dva dni bolela hlava a z nosa jej tiekla krv.
Keď Zuzka vyšla z vchodu, ešte mala štvrtinu kúska chleba a celú sardinku. Vonku bolo ticho aj keď bol teplý jarný večer. Ľudí bolo málo, z diaľky hrala veselá hudba a v dievčenskom vrecku čakali dve čokoládové cukríky na chvíľu pokoja. Bolo jej dobre. Dnes nebola zima túlať sa po uliciach, a keby niečo, mohla sa zastaviť u tety Hanki na horúcu kávu so smotanou a cukrom. Zuzka sa pomaličky prechádzala po sídlisku a snívala, že si raz nájde kamarátku. Potom by bola naozaj šťastná mala by sa s kým podeliť o sny, myšlienky i o chvíle, keď sa domov nedá.
Ale vtedy, z kríkov pri kontajneroch, sa k nej ozval slabý nárek. Opatrne odhrnula starú, páchnucu handru a v deravej škatuli od topánok sedelo malé pásikavé mačiatko a ticho zamňaukalo. Zuzka natiahla ruku a ono ju opatrne ovoňalo.
Vôňa sardinky ho tak rozvášnila, že jej začalo lízať prsty. Zuzka sa rozosmiala.
Si hladné, však? No počkaj, toto je pre teba! slávnostne položila pred mačiatko celú rybičku a chlieb si vopchala do úst.
No, papaj.
Budúci lovec sa s chuťou pustil do darčeka, priasol a syčal, keď ho chcela pohladkať.
Počkaj, neponáhľaj sa! Keď zješ rýchlo, bude ťa bolieť bruško, ver mi, ja to už poznám, usmiala sa na nového priateľa.
Chceš, aby som si ťa vzala domov? Budem ťa volať Muro a vždy sa s tebou podelím o jedlo, Zuzka dvihla ľahké, akoby vatou vyplnené zvieratko a schovala si ho do bundy.
Žlté, ako májový med, lampy osvetľovali chodník, po ktorom kráčalo drobné dievča a veselo štebotala na hrdo sa vynárajúcu mačaciu hlavičku spod goliéra.
***
Doma bolo ticho. Na kuchynskom stole zostali len prázdne fľaše, špinavé taniere a plná popolnica. Hučal kotol, tikali hodiny. Zuzka si sadla na stoličku a mača vysadila na stôl. Zviera si opatrne prezeralo prázdny pohár.
Fuj, Muro, to nesmieš! To je veľká špina. Ak by si z toho začal piť každý deň, už by sme nemohli byť kamaráti! pritúlila drobného kocúrika k tvári, nechcela ho pustiť. Muro odpovedal tichým pradením, mäkkými labkami sa jej oprel o nos, akoby šepkal: Neboj sa, spolu sme silní.
Tú noc Zuzka spala sladko. Snívalo sa jej niečo krásne s chuťou banánovej zmrzliny a višňových koláčikov. Muro sa zvinul pod jej boku, spieval jej mačacie uspávanky.
No ráno, keď otec zbadal kocúrika, začal zúriť a kričať, že tú potvoru nechce doma vidieť. Matka si prikladala vlhký uterák na hlavu a chrapľavým hlasom Zuzkinu poprosila, nech odnese mača od hriechu ďaleko.
Zuzka, prehĺtajúc horké slzy, sedela pri vchode a v náručí zvierala Mura. Nevedela, kam by ho mohla zaniesť, nechcela ho však nechať pri kontajneri. Rozplakaná šla do obchodu za tetou Hankou, kde zmätene vyrozprávala, čo sa stalo, a prosila, či by nemohli Mura nechať aspoň v sklade. Sľubovala, že ho bude každý deň navštevovať, kŕmiť a vychovávať. Hanka, dojatá, nemohla dieťaťu odmietnuť Mura si nechali v sklade, dostal starý zamatový sveter a plastové viečko od majonézy na vodu.
Celú jar a leto Zuzka denne navštevovala svojho Mura, odlamovala mu z kúpeného chleba kúsok, hoci za to doma párkrát dostala bitku. Ale čo na tom záležalo, keď mala opravdivého priateľa? Zuzka mu rozprávala všetko, čo prežívala, Muro sa pritúlil na jej kolená, priasol a zažmurkal na ňu svojimi levanduľovými očami. Teta Hanka, keď mu sypala zvyšky obeda do misky, raz zalomila rukami:
No, také oči! To je neobyčajný kocúr, Oľga, pozeraj! a spolu s kolegyňou obdivovali jeho pohľad plný hĺbky a tepla. Muro spokojne priasol, sýty a šťastný.
Na jeseň sa z Mura stal parádny fešák veľký huňatý kocúr s rozprávkovými očami. Paradoxne, viacerí zákazníci ho chceli domov, no on sa k nikomu nepriblížil, čakal vždy len na Zuzku.
Raz Zuzka neprichádzala celé dni. Nesiahla po chlebe, ani neprišla za kocúrom. Hanka sa začala obávať. Keď sa však ukázala, na jej bledých lícach už žltli modriny, na perách chrasta.
Spadla som, vyhŕkla na otázky.
Za obchodom sa vrhla do mäkkého kožúška svojho priateľa, zvierala ho v objatí, až kým nezaspala. Hanka ju opatrne preniesla do skladu, zakryla starou dekou. Zavolala policajtovi, Miroslavovi, ale ten len pokrčil plecami dôkazy chýbajú a do takýchto vecí sa pliesť nechcel. Hanka s plačom sedela nad dievčatkom nemala vlastné deti a často si Zuzku predstavovala ako dcérku.
Muro tú noc nervózne krúžil okolo divána a nakoniec zmizol. Zuzka prespala v sklade, nikto ju nehľadal. Ráno jej Hanka pripravila chlieb s čajom a požiadala ju, nech na chvíľu postráži obchod s tetou Oľgou, kým ona niečo vybaví. Zuzka bola nadšená.
Pri bytovke ju však zastavil Miroslav.
Kam tak? Máme tu vraždu, radšej tam nechoď. Nevidela si malú Novotnú v noci?
Zuzku? Preboha, koho zabili? Hanka znervóznela.
Jej rodičov. Hľadáme dievča, možno si ju niekto vzal.
Ona spala u mňa v sklade, je v poriadku. Kto to urobil?
Ani neviem, asi nejakí kumpáni si podali hrdlá. Poslúchaj, Hanka, podržíš malú pár dní, kým sa to dorieši? Aspoň kým sa nenájde nejaká rodina, aby neskončila v domove.
Samozrejme, srdce Hanki sa rozbúšilo od radosti. Rodičov jej nebolo ľúto, šťastná sa ponáhľala späť.
S Oľgou sa dohodli, že o smrti rodičov zatiaľ Zuzke nepovedia, iba jej oznámili, že môže chvíľu bývať u tety Hanki. Zuzka bola nadšená a pýtala sa, či sa môže učiť obsluhovať pokladňu.
Od toho dňa sa Muro už nikdy neukázal. Dievčatko ho ešte dlho volalo ku kontajnerom, ale misky s jedlom zostali nedotknuté.
Teta Hanka sa o dievčatko starala s obavami, čo bude, keď jej ju odoberú. Napokon sa odhodlala zájsť na úrad a požiadať o adopciu. Neuspela bola sama, nemala muža, robila na smeny. S napätím vždy skúšala znova a znova. Tak plynuli dva mesiace.
Zuzka si zvykla na Hanku, naučila sa pripravovať vajíčkovú praženicu, čítať po slabikách, upratovať a tešiť ženu, ktorá ju prijala ako vlastnú.
Keď prvý sneh prikryl uličky, bolo práve 3. novembra, Zuzka mala osem rokov. Sfúkla sviečky na medovníkovom torte z obchodu a obrátila sa na Hanku:
Chcem, aby sme boli navždy spolu, a aby si bola moja mama! objala dojatú ženu.
Aj ja by som si to priala najviac na svete, Zuzinka, šepkala Hanka.
Do dverí zaklopal nečakaný hosť. Prívetivý mladý pán v obleku sa predstavil:
Som z oddelenia starostlivosti a poručníctva mesta Žilina. Prišli mi vaše žiadosti, preto som tu rád by som vás osobne spoznal, podal ruku.
Nech sa páči, my sme nikoho nečakali, pozvala Hanka hosťa.
Dáte si čaj? Teta Hanka kúpila výborný s príchuťou tropického ovocia, určite ste taký nepili, Zuzka pohostila pána.
A toto je tvoja torta? usmial sa.
Áno. Mám už osem rokov, budúci rok pôjdem do školy, dôležito prikývla.
Škola je výborná vec. A páči sa ti tu?
Veľmi, rozžiarila sa Zuzka…
Ešte dlho sa rozprávali, jedli tortu a pili sladký čaj. Dievčatko a gentlemanský mladý muž v drahom saku. Hanka ich sledovala s hlavou opretou o päsť, pripadalo jej to tak pokojné a správne.
Nanešťastie sa už musím rozlúčiť, pán vstal a vytiahol z aktovky hrubú zložku.
Toto sú dokumenty, s ktorými zajtra pôjdete na okresný súd, vyhľadáte sekretárku a vypíšete podanie. Nebojte sa, všetko vám vysvetlia. Rozhodnutie je formalita a Zuzku si budete môcť oficiálne zobrať.
Naozaj? Hanka z rozrušenia nemohla nájsť slová, a dievčatko veselo objímalo hosťa a stále opakovalo:
Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!
Ďakujem, sotva šepla Hanka cez slzy radosti.
Dávajte na ňu pozor, povedal mladý muž, a v jeho levanduľových očiach bolo priveľa hrejivého pochopenia až z toho Hanke zamrzlo srdce.
Také láskavé oči mal len jeden tvor a ten bol vždy priateľom osamelého dievčatka.
