Dnes je sobota a ja si zapisujem do denníka príbeh, ktorý mi v posledných mesiacoch úplne prevrátil život. Sedím v aute pred malým domčekom na okraji dediny a prekladám si v hlave všetko, čo sa odohralo.
Martina už druhú hodinu čakala v rade k starej liečiteľke Márii. Táto bylinkárka bola poslednou nádejou mojej manželky. Snažili sme sa o dieťa už niekoľko rokov, no z neznámych dôvodov to nikdy nevyšlo.
Na výsledkoch je všetko v poriadku, žiadna patológia, pokrčila plecami doktorka Kubicová, keď som tam bol s ňou. No dobre, pani doktorka, ale ak som zdravá, prečo to nejde? pýtala sa Martina zúfalo. Neviem… možno skúste zájsť do kostola… povedala ticho.
***
S Martinou sme manželia už päť rokov. Máme sa radi, všetko nám klape. Zarábame dobre, bývame v trojizbovom byte v Trenčíne, a aj lásku a porozumenie máme. Chýba nám len detský smiech, ktorým by sa naplnil náš príliš tichý dom.
Martina už skôr cítila, že nás niečo ťaží možno staré rodinné nešťastie. Po slovách gynekologičky sa v nej stres ešte prehĺbil.
Do kostola choď, to je pekné, ale ak chceš, ozaj choď za Máriou-bylinkárkou! Pomohla už mnohým, poradila jej Zuzka, najlepšia kamarátka, a napísala jej adresu na papierik. Choď hneď, nečakaj.
Čas Martiny konečne prišiel. V nerozhodnosti prekročila prah nízkeho domčeka. Pred ňou sedela tenučká stará pani v bielej šatke a kvetovanej sukni. Martina sa usmiala, lebo celý čas čakala, že takáto žena musí byť najmenej postrachom s čiernou mačkou. A tá bola naopak rozprávkovou babičkou.
Vitaj, dcérenka! Sadni si tu k ikone, oslovila ju mäkkým, láskavým hlasom.
Mám veľký problém… nevydržala a rozplakala sa moja žena.
Všetko viem, neboj sa. Pomôžem, ako môžem, upokojovala ju Mária.
Martina si sadla na mäkkú stoličku pri veľkej ikone Panny Márie. Starena začala hlasno čítať staré modlitby a krúžila sviecou dookola nej. Celé to trvalo asi dvadsať minút. Potom sa posadila oproti nej, chytila ju za ruku.
Neotehotnieš, dokiaľ neodprosíš za dávne kliatby, čo ti visia na duši od detstva, povedala pokojne.
Kliatby? Prečo by ma mal niekto preklínať? Nikomu som nič zlé neurobila…
Ty nie. Tvoja mama zhrešila. Teraz si ty tá, ktorá musí platiť, vysvetlila bylinkárka.
Ale veď to nie je fér! Mama je dávno preč, prečo mám trpieť ja?
Takto to je. Proti tomu sa nedá nič robiť…
Pomôžete mi? spýtala sa s nádejou v hlase Martina.
Nie, tu nemôžem nič spraviť. Ak by si mala obyčajnú porobu, vedela by som to odstrániť. Ale toto… musíš zistiť, komu tvoja mama ublížila, a pokúsiť sa jej odpustiť. A modli sa, úprimne a za všetky duše, aj za tých, ktorí ti ublížili.
Martina odišla mlčky. Sadla do auta a zavolala mi.
Dušan, dnes nedôjdem domov. Musím ísť za tetou Elenou. Ozvem sa ti večer…
Nastartovala a vybrala sa cez hory do malej dediny za Trencom. Teta Elena bola prekvapená jej návštevou.
Martinka! Čo tak zrazu? Mohla si aspoň zavolať, dala by som ti piecť bábovku!
Prišla som kvôli vážnej veci, teta. Potrebujem vedieť pravdu. Čo urobila moja mama? Prečo máme v rodine také nešťastie?
Čo zase vymýšľaš? vyhla sa odpovedi teta, kým jej Martina neporozprávala všetko o ceste k bylinkárke a ich rozhovore.
Ach, kto by to povedal dobre, teda počúvaj…
Elena jej rozpovedala, že jej mama, Zuzana, bola krásavica v celej dedine. Páčilo sa jej viacero mládencov, ale Zuzana sa zaľúbila do ženatého. Bez výčitiek svedomia prebrala Karola inej. Jeho žena, Marta, ostala sama s malým Miroslavom v náručí.
Chúďatko Marta to nezvládla, vraj raz prišla za Zuzanou na kolenách, aby jej aspoň vrátila muža. No mladá krásavica ju vysmiala a vyhodila z domu. Marta odchádzala so slzami a v zúfalstve prekliala Zuzaninu rodinu a jej nenarodené deti…
Čo bolo potom? zhrozene sa pýtala Martina.
Tvoja mama si vzala Karola, narodila si sa ty. Ale ako vieš, obaja krátko na to zomreli. Odsťahovala si sa sem ku mne… Kliatba Marty možno naozaj účinkovala. Teraz ty nemôžeš mať deti…
A tá Marta ostala v dedine? Rada by som jej šla odpustiť…
Ale Marta odvtedy na tom nie je dobre. Po čase jej začalo preskakovať v hlave, najskôr bola tichá, ale potom napadla jedného človeka a dali ju na psychiatriu. Miroslava poslali do detského domova.
Miroslav je starší ako ja, kúsok… On je môj nevlastný brat? domyslela si Martina.
Je, potvrdila teta. Ale ani on to nemal ľahké Keď sa po domove vrátil, začal chlastať, robil výtržnosti Jednej zimy sa stratil v lese, našli ho, ale omrzli mu nohy. Teraz je na vozíčku.
Martina chvíľu mlčala.
Takže mama zničila rodinu, rozbila cudzie šťastie, a ja teraz pykám…
Vyzerá to tak, povedala smutne teta.
Teta, zaveď ma za bratom. Musím ho vidieť!
Ty si sa zbláznila? Pije a nikdy nevieš, čo ho napadne! Radšej sa vráť domov!
Nie, ak mi nepomôžeš, spýtam sa na cestu iných , vstala Martina.
Teta sa otrávene obliekla a šli spolu po zasnežených chodníčkoch až k domu Miroslava. Bola to chudobná chatrč, plot bol spadnutý a vnútri len blikotala stará petrolejka. Martina nesmelo zaklopala.
Otvorené! ozval sa mužský hlas.
Ak niečo, som tu, krič! šepkala teta Elena.
Martina vstúpila do zatuchnutého priestoru, všade cítila lacný tabak a víno. Pri stole na vozíku sedel zarastený muž so starou bielou mačkou na stole.
Máte mačku na stole, vyhŕkla Martina.
Moj Bielec mi patrí všetko zamrmlal Miroslav. Tak čo chceš? Ak si z úradu, zmizni!
Nie, prišla som kvôli inému. Som Martina, tvoja sestra… po otcovi.
Sestra! Chceš dedičstvo? Nie je tu nič!
Nie, chcem odpustenie… A ak môžem, rada by som ti pomohla.
Miroslav sa rozosmial trpko.
Máš stovku? nečakane povedal.
Martina vytiahla päť stoeuroviek a položila na stôl.
Ďakujem, si odpustená. A keď ešte budeš chcieť odpustenie, stačí prísť! zasmial sa.
Zoberiem ťa k doktorovi, ak treba lieky…
Stačí… teraz choď, chcem spať!
Martina vyšla von pri slzách na očiach. Teta šla za ňou.
Hovorili ste?
Hovorili…
Odpustil ti?
Áno. Ďakujem, že si mi pomohla. Idem domov.
Cestou späť sa mi neozvala. Chápal som, potrebovala byť sama. Nasledujúce dni som ju nepoznával. Odsunutá vo vlastných myšlienkach, nevedela nájsť pokoj. Nakoniec, v nedeľu, išla do kostola. Po omši zostala ešte pri oltári a úprimne sa modlila, ako ju učila bylinkárka.
Je ti ťažko, dcéra? spýtal sa starý kaplán.
Prepáčte, už odchádzam…
Nechcete sa vyspovedať? Uľaví sa vám.
Martina sa rozplakala a vyrozprávala mu všetko. On ju láskavo vypočul.
Čo ti poviem… liečiteľka nemala vo všetkom pravdu. Deti nemajú platiť za hriechy rodičov. Modli sa, aj za tých, ktorí ti ublížili.
Chcem bratovi pomôcť, ale bojím sa reakcie muža…
Urob, ako ti hovorí srdce, milé dieťa.
Na druhý deň šla Martina za Miroslavom opäť.
Prišla si zas pre odpustenie?
Nie. Zbaľ sa, ber mačku, ideš so mnou! Nepúšťam ťa späť! Ak sa ti nebude páčiť, odvezem ťa hneď domov. Ale musíš skúsiť žiť inak.
Len pod podmienkou, že Bielec ide tiež!
Samozrejme! Vždy som chcela mačku! zasmiala sa Martina.
***
Odvtedy prešli tri mesiace. Miroslav sa zabýval v našom dome, dal sa do počítačov a chcel ísť na kurz programovania. A hlavne prestal piť. S bratom sa zžil a každým dňom sme boli rodinou viac.
Miroslav, zajtra prídu z nemeckej firmy tvoje protézy čoskoro budeš môcť znova chodiť! potľapkal som ho po ramene.
Ďakujem! Nikdy by som neveril, že ešte budem mať šancu… rozplakal sa Miroslav.
Nie je to moja zásluha vďač v prvom rade sestre, povedal som.
O pol roka sme stáli s Miroslavom pod oknami v pôrodnici. Šťastná Martina nám v náručí ukazovala naše dvojčatá dve ružové bábätká.
Máme pred sebou veselé dni! smial som sa.
A ja som pripravený byť ten najlepší strýko v Trenčíne! zasmial sa Miroslav. Spoločne všetko zvládneme!
Za všetko, čo sme prežili, som pochopil jedno: každý nesie svoj kríž, ale nesmieme sa vzdávať lásky a odpustenia. Rodina je to najdôležitejšie, čo máme.
