Kardiológ Dr. Karol Bražek prišiel do kúpeľov v Piešťanoch oddýchnuť si. Rozhodol sa oholiť a pripraviť na večerné posedenie. Veď po štyridsiatke to chce človek trocha spoločnosti, aj keď jemu už ťahá na šesťdesiat päť ale kto by si to všimol?
Vtom sa dovalí do izby žena. Na jej opis by nestačili ani všetky metafory, čo by ich vymyslel Hviezdoslav. Neprehliadnuteľná, akoby učebnicový príklad typickej Slovenky. Mohli by podľa nej učiť biológiu: Pozrite, takto vyzerá slovenská žena… Vtrhla dnu a zahulákala: Chvalabohu, že tu máme známeho kardiológa! Práve teraz priváža pán hospodár vážne chorého do procedúrovej miestnosti. Miestna doktorka je práve mimo infarkt v noci, kto to len tušil? A pritom v kúpeľoch oddychuje známy kardiológ…
Dr. Bražek cítil, že je chytený: tejto žene neunikne. Mala dobre sto päťdesiat kíl a uprostred tváre výstredný červený rúž, ako pečať obecnej rady na veľkonočnom vajci. Takéto ženy sa nevzdávajú. Nemalo zmysel vysvetľovať, že ak ho budú asistovať hospodár a sestrička prezlečená za Snehuliaka-lámača ľadov, ťažko im pomôže aj najlepší slovenský mág.
Vošiel do procedúry a tam: hospodár s vyplašeným výrazom a pojazdné lehátko. Na ňom ležal malátny bradatý muž, prikrytý obrovskou zdravotnou kartou. Vypadal ako siedmak s lebkou hutného drevorubača, typický senior zo ústavu SAV.
Blúzni, hovorí hospodár. Len ružička, ružička si myslí, že je v kvetinárstve!
Sestrička práve merala tlak: Siedemdesiat na päťdesiat, súka. A ešte to klesá! Taký tlak, to sú obvody mojich ručičiek a nôh. A z ničoho nič sa rozosmiala. Bražekovi prebehli zimomriavky po chrbte. V karte stálo, že pre borca je jeho bežné stoosemdesiat na sto len rozcvička.
Bražek rozhliadol sa po miestnosti, pohľadom hľadal defibrilátor alebo aspoň validnú sestru, no akurát začul ten druh zvuku, ktorý v procedúrach nepatrí: sestrička sa rozplakala. Pristúpil k nej: Čo je? Spustila: Je mi ho ľúto! Bražka zaliala neurčitá úzkosť.
Daj adrenalín, rozkazoval, potierajúc si ruky liehom. Vieš, čo to je? Vieš, do čoho ho treba pripraviť?
Och, je mi ho taaak ľúúto! vzlykala a oprela sa o zárubňu.
Bražek zobral striekačku, pripravil si liek sám. V tom si všimol hospodára jeho oči sa spojili dolu do vnútra lebky a pohyboval sa ako sivooký chobot. Sestrička v kúte rumázgala. Chcel jej dať zaucho, ale blesklo mu hlavou, že ak je to reflex, letia všetci cez sklo z tretieho poschodia.
Mrmlal si pod nosom a bodol ihlu priamo do vpadnutého hrudníka. Hospodár padol ako klát.
Och, hospodára je tiež ľúto! začala zase sestrička.
Vy ste čo za banda?! zakričal Bražek. Kde máte amoniak?
Zomrú nám? Zomrú nám! To nech moje oči ani nevidia… žaluje sestrička.
Na stole pevná liatinová lampa, päť kíl minimálne David lieči leva by sa mohla volať. Bražek už rozmýšľal, či ňou niekoho nepritlmiť, no našiel rozum a začal sekírovať poriadok.
Disciplína, pokoj, všetko pod kontrolou! zvolal.
A vtom sa pacient, stále so zatvorenými očami, sadol na lehátku.
No len, nerobte tu rozruch, pane! nahnevane povedala sestrička, stlačila mu hlavu späť na lehátko a vtipne zahlásila, že amoniak je predsa v skrini.
Hospodár ležal ako handrový panák, jeho pulz nebolo cítiť. Bradatému znovu ruka spadla z nosidiel opäť v bezvedomí.
Masáž! Rýchlo! kričal Bražek, zároveň ťahal hospodára za nohu spod lehátka.
Sestrička už točila muža na brucho, dvíhala si sukňu, hotová preskočiť lehátko.
Srdcovú masáž! Nie tú vašu trma-vrma, drevorubači kúpeľní!
Sestrička zase bradatého obrátila, nasadla mu na hrudník, lehátko zaprašťalo.
Hospodára Bražek so všetkou ťažkopádnosťou postavil a usadil na stoličku; rozliata hmota, nič rovné, všetko kĺže. Pacientka by bola svojho zverenca zbodená na kašu.
Strhol sestričku dolu, fúkol jej pod nos amoniak, sadla si vedľa hospodára; obaja ako kury na hniezde, pod nosom vata, zo sestričky sukňa na páse, z hospodára nohavice po kolená.
Pacient naraz vstal ako sedadlo autobusu, oči zatvorené, pomaly otáča hlavu k stoličke. Hospodár, keď ho zaregistroval, zalomcoval sebou a padol vpred, z čela sa odštiepili žilky na keramickej dlažbe.
Drahí, prosím… už ma viac neliečte… ozval sa pacient, ani neotvoril oči.
Tu spustil svoje vysvetlenie: On je dedičný hypotónik. Pred snežením má pocit, že sa vyfúkne ako balón, pri búrke ho vietor valí po zemi sem a tam. On za to nemôže narodil sa taký. Jeho bežný tlak je osemdesiat na päťdesiat, a keď ešte klesne, espresso to spraví. Ale určite nie to, keď si naň sadne žena s kilami zavretými v perleťovom náhrdelníku. Myslel si, že je so všetkým skončené. Počkal, kým Rúženka príde z toalety, a bude sa diviť. Chorá je ona, pochovávať treba jeho.
Bražek cítil, ako mu sedia vlasy. Pozrel do zdravotnej karty: Ružena Levová. Pri ceste do Piešťan si spomínal, ako ešte premýšľal, že by spoznal aj nejakú domácu dámu… Možno aj niečo viac. A zrazu mal dosť na večnosť.
Čo to je? ukázal sestričke kartu.
To je karta, sucho odpovedala, s vatou v nose.
Lenže to nie je Ružena Levová, ale aspoň Lev Ruženovič.
Ako ošetrujúci lekár ste mali byť pozornejší.
Ty sa nehanbíš…
Vysvetlím vám to, drahá spoločnosť, ozval sa pacient, mám tu ženu, niesol som jej kefír… Odišla na WC a kartu nechala pri mne. Mne prišlo zle a ten hospodár, ktorý doteraz spochybňoval fyziku pevnosti, ma dotrepal na lehátko. Zle mi bolo, teraz je lepšie. Keby tu neboli okolo samé červené tváre na modrom pozadí, človek by bol šťastný. O hypotónii už nemôže byť reč. Ak by mi teraz niekto zapálil zápalku pod nohami, odletím ako raketa do vesmíru a pozriem sa, čo je tam. Taký mám tlak. Neviem, čo mi ten statočný doktor pichol, ale spať nebudem najbližších desať rokov aspoň budem mať čas napísať ďalšiu vedeckú prácu.
Mám návrh, zahlásila sestrička, keď pacient s kefírom odkráčal. Nebudeme hovoriť, že sme tu boli.
Bražek znova zatúžil ju ovaliť lampou, ale ona ho predbehla:
Hospodára si vezmem na starosť.
A tak sa stalo, že Dr. Bražek v kúpeľoch nikoho nepoznal. Ale naučil sa, že niekedy je lepšie nechať veci plynúť a nikomu nič nedokazovať lebo aj snaha pomôcť môže nakoniec všetkých rozosmiať a človeku dať viac, než čakal. Nie každý infarkt potrebuje intervenciu a nie každý človek, čo vyzerá, že horí, naozaj potrebuje oheň. Aspoň si to Karol Bražek z Piešťan zapamätal navždy.
