Kamenná žena
Gizelu Benešovú priviezla záchranka, našli ju na ulici v studenej, špinavej kaši z topiaceho sa snehu. Spadla priamo do toho chladného bahna a už nevládala vstať. Dvaja muži naložili rozmočenú Gizelu do sanitky a odviezli ju na príjem.
Veľká, statná žena v nohavicovom kostýme, v čižmách na nízkom opätku, decentne nalíčená tak, aby zvýraznila jej vystupujúce oči a výrazné pery, v ušiach masívne náušnice s kameňmi, koženú kabelu pevne stískala na kolenách, tak vpochodovala Gizela na príjem na vozíku. Poležiačky ísť odmietla; keď sa prebrala, hneď zvozila šoféra za to, že smrdí od cigariet, sanitárke vyčítala, že je pomalá, a mladému praktikantovi z učilišťa prísne nakázala, aby sa jej nedotýkal.
Ani som nechcel! zamrmlal nahnevaný chlapec.
Ešte skúste byť drzý, mládenec! Len si dovolte a uvidíme, kto sa koho dotkne! zaprela sa o opierky a usadila sa kráľovsky do vozíka, potom sa naježila ako zlý výr, kabelku si pritisla až pod bradu a pohľadom kontrolovala nemocnicu ako nečakaný inšpektor. Na tvrdo vyrezanej tvári z granitu sa jej zbiehali úzke obočia ako tenké rýhy. Pleť mala v sieti drobných kapilár, no prekrýval ich hrubý púder, ktorý sa v horúčave z rozpálenia a injekcií zroloval a škaredo zvýraznil vrásky.
Posuňte ma ďalej. Tu sa čakať nedá, ťahá prievan! zahlásila, ukazujúc na chodbu preplnenú ľuďmi.
Žena za registračným pultom si podozrievavo prezrela novo prichádzajúcu v kožuchu až po zem, vytrhla z rúk sanitárke papiere a povedala, že teraz je Gizela úplne v ich kompetencii a chlapci môžu ísť.
Hypertonický záchvat, stratila vedomie na ulici na hlavu nespadla tlak je teraz hlásil mladý praktikant.
Dobre, Roman. Chod už, nemáme miesta! pohladkala ho sestra po pleci; ukázalo sa, že je mu zrejme mama.
Rodinu treba vedieť upratať, napadlo Gizeli.
Hlavu jej roztrhlo bolesťou, ruky jej stále ochabovali a padali do lona, kabelka sa šmýkala na zem a Gizela vedela, že už nemá silu ani na to, aby ju zdvihla. Ani na nič už nemala silu. Ťažko vyslovovala slová, jazyk mala akosi suchý a prilepený k podnebiu, túžila po vode.
Prosím, dajte mi trochu vody, povedala nahlas, ale neoslovila nikoho konkrétne.
Nikto ju nepočul. Okolo mrmlali ľudia, príbuzní posúvali vozíky s chorými, niekoho upokojovali, iného preberali, liečili. Okolo sa v chaose motali lekári, upravovali si stetoskopy, čítali papiere, oddeľovali pacientov do vyšetrovní, odtiaľ občas zakričali. Sestry si hľadeli svojho, niečo dôležité, pre Gizelu však akoby nič.
Kde je Brázdova? Brázdova kto? spýtala sa napokon jedna medička, tak si ich Gizela v hlave pomenovala.
Tu som, odpovedala Gizela, potom hlasnejšie. TU som!
No, tu máte nádobku, toaleta je tam, potom odber krvi. Zložte si tú čiapku! U nás nie je Sibír.
Gizela celkom zabudla, že sedí v chlpatom kožušinovom klobúku, v štýle hrdiniek z Pelíškov. Preto jej tiekol pot po čele a horela temenom.
Gizela neochotne zložila klobúk, rozmýšľala, kam s ním, napchala ho do kabelky. Tá bola plná fasciklov. Očakávala, že tu dlho nebude. Trochu jej polaví a pôjde domov, je predsa riaditeľkou veľkej firmy na okná musí byť k dispozícii!
Sestra jej položila nádobku na kolená.
Gizela Benešová. Žena robustná, výrazná. Vždy ňou bola: veľké dieťa, veľké dievča, veľká žena. Jáj, to máte ale počúvala mama v poliklinike. A tá noha krútili hlavami predavačky v obuvi.
Pri matke pôsobila Gizela ako obor vedľa palčiarky. Ale geny zo siláckeho otca sa nezaprú. Otec od nádorov zomrel, keď mala Gizela osem.
Celý život sa cítila rozpačito. V škôlke bola Gulliverom medzi Lilliputánmi, v škole trpela. Jedine v športe bola doma. Mama si začala s trénerom a aby doma neprekážala, zapisali Gizelu na atletiku. Disk, guľa Gizela tu bola výnimočná. Bolelo ju síce rameno, ale bola úspešná. Potom raz zaľúbená, zranená, pohorela aj s mamou, vytesala zo seba ženu, na ktorú každý už len s údivom pozeral.
Začínala v správe bytov, viedla majstrov a robotníkov. S príchodom kapitalizmu sa pustila do stavebníctva, často ju zamieňali za muža, no časom sa stala naša. Bola prísna, niekedy tvrdá; nemala rada spoločnosť, ale bola spoľahlivá.
Gizela bola stále neohybná, kamenná.
Kamenná socha,” hovorili za chrbtom.
Neskôr vznikla jej firma Okno do sveta”. Gizela rozumela sklu, získala si rešpekt, nebola milá k podriadeným, ale stáli za ňou ako za kamenným múrom. Vnucovala šťastie posielala k lekárom, plánovala oslavy, keď bolo treba. Darčeky na Vianoce, ale nikdy nešla za Snehulienku, sama na to bola pri svojom tele smiešna.
O všetkom vedela, aj o pozitívnom tehotenskom teste sekretárky, čo si ho ešte len išla kúpiť. Vopred už hľadala kliniku.
Poznala škandály, deti úspešné i neúspešné, príbuzných z Prešova Vybavila potraviny, tlačila kontakty, všetko mala pod palcom. Život ju naučil chrániť seba aj ostatných, tých zvláštnych, ktorým sa menej podarilo to, čo jej.
Nemala kamarátky. Bolo to jednoduchšie. Svet by nepadol, lebo za chrbtom by ju nevolali naša obra”.
Kamenná socha sa nemýlila, nebabrala, nekrútila. Pravdovravná, ale s plánom. Keď musela prepustiť, hľadala možnosti, aby zmiernila krivdu.
Nebola tyranka. Skôr rušeň rútiaci sa vpred. Skrátka, lepšie jej do cesty nestáť, rozdrví a ani nehúkne.
Veď ten rušeň mal vagónik syna Mareka. Kvôli nemu sa snažila…
Kto nevydržal ten jej stisk, ten odišiel. No takých bolo málo. V čase rastúcej nezamestnanosti sa okolo Gizely vytvorilo jadro verných.
Teraz sú jej jedinou oporou. Zatiaľ čo ona leží v nemocnici, nech len nedopustia, aby nenávratne nevypadli obchody s dodávateľmi!
To prosím pekne nie! Odstráňte to, nevládzem! hodila nádobku na zem Gizela. Mám hypertonickú krízu, potrebujem si ľahnúť!
Nevrieskaj, zlato! zareagoval špinavý muž s obväzom na hlave zo sedačky. Zdvihol nádobku, prevracal ju v ruke. Chceš, urobím to za teba? Ha! Ale za klobúk. Len tak to nejde… A veľké baby mám rád!
Pomôž sám sebe! odsekla Gizela, odstrčila sa nohou, odrazila vozíkom k stene. Lakťové opierky zanechali dve jamky v omietke.
Žena! Čo to robíte! Len čo sme opravili, hneď vyrobíte diery! zahriakla ju žena s menovkou na vrecku. Slavka, čia je to? Kam patrí?
Ja som nikto. Svojská. A odchádzam. Aká adresa tejto vašej maródky? pomaly vstávala Gizela. Potrebujem si zavolať taxík. Mobil… Tak
Kamže! Taxík! Sadnite si, príde doktor, oddýchnete si usmiala sa tá istá žena, čo predtým Gizelu volala táto”.
Ale pacientka už telefonovala.
Marek? Katka, daj mi syna! povedala do mobilu. Rozumiem, ale je to naliehavé. Som v nemocnici, mám dôležité stretnutia. Potrebujem Mareka.
Neprikazovala, nemala to rada, hoci by vedela zvriesknuť tak, že by všetkým zľahli kolená. Ale nechcela. Vždy rýchlo načrtla situáciu, aby hneď bolo jasné, že je vážna, a potom povedala, čo potrebuje.
Katka, Gizelina nevesta, cupitala do kúpeľne a zaklopala na dvere. Manžel vykríkol spoza sprchy: Čo je?
Tvoja mama volá. Je v nemocnici.
Počkaj, o desať minút vyjdem! ozval sa Marek cez sprchovú zástenu, pustil vodu.
Počul vôbec, čo mu žena vraví? Určite. Ale keď matka ešte volá, žije, nič sa nedeje. Nech počká.
Marek na ňu dlho čakal, spomínal, čakal, kedy mama poň príde.
Mal prácu, bola to firma”, vďaka ktorej mali nový byt aj nové okná. Mama zariadila aj nové okná v škole, štedro pomáhala všetkým. Len jedna rybka menom Marek sa akosi vždy šmykla do inej siete.
Mama ho nebila, nekričala, len chodila kontrolovať úlohy. Keď bolo zle, opravila ceruzkou chyby a poslala ho do izby, s úlohami na jednotku. Vysvetľovala, prečo sa treba snažiť.
Ale že ho miluje, že je najlepší a dobrý, to nikdy nepovedala. Nepošepkala pred spaním, nepohladila. Bola ticho.
Veď ona ma neľúbi! Presvedčenie, ktoré Marek nadobudol okolo devätnástky. Pomohla mu ku skúškam, mal byt, školu, kontakty. Ale veď to je jej povinnosť! On nič nechcel, ak už ho porodila, nech z neho spraví človeka. Špeciálne mu netreba nič vyčítať. Nemocnica? To nič nie je!..
Gizela počúva, ako Katka zamrmlala, že Marek zavolá o desať minút.
Gizela Benešová, čo sa vám stalo? spýtala sa Katka. Môžem nejako pomôcť?
Gizela neodpovedala, zrušila hovor. Takže, na otázku koho ste”, už odpovie jednoducho: nikto. Vlastná. Syn zavolá, keď bude chcieť, nevesta žuje žuvačku a bojí sa, že sa svokra teraz úplne položí a prilepí sa na ňu vlastným veľkým telom. Nikto. Lepšie je to tak.
Znovu sa pokúsila vstať, zaprela sa o stenu, vozík sa prešmykol, nohy sa podlomili. Zvalila sa na zem. Po dlaždiciach sa skotúľala nádobka, na špinavú podlahu sa rozsypal obsah kabelky, pod líce jej starostlivo prilehla kožušinová čiapka.
Do riti…! zaznel mužský hlas, okamžite sa nahrnul ku Gizeli a začal ju zdvíhať. Pri tom jej nenápadne ukradol peňaženku a stiahol prsteň z prsta.
Ten muž jej niekoho veľmi pripomínal, len nevedela koho…
Nič necítila, dychčala chrapľavo, so sklopenou hlavou, a v ušiach jej monotónne zneli slová: Držte sa po pravej strane… držte sa po pravej strane…
Gizela zvyčajne chodievala do kancelárie autom. Sama nešoférovala, nemala rada značky, radšej riešila veci po ceste. Mala šoféra, Romana Gašpara. Každé ráno o pol ôsmej pristavil auto pod jej dom, otvoril dvere, pomohol jej in, zavrel, skočil za volant, pustil klasiku a vyrazili na trasu. Tak to išlo roky. Roman bol spokojný, v Gizelinej sieti mal všetko, čo potreboval: lieky pre manželku, lacnejšie rekreácie, lepšie potraviny, odmeny
Keby jej zavolala v noci, hneď by letel, veď to mala v zmluve. A aj by sa ospravedlnila, že vyrušuje. Tak to z etikety žiadalo…
No dnes Roman Gašpar uviazol na dvore, lebo mu smetiarske auto zvalilo zadný nárazník.
Gizela, poďme radšej taksík! Prešliapli sme to do poriadneho bahna! nariekal Roman.
Nie. Pôjdem metrom, povedala Gizela a napravila si čiapku, hoci sa už ráno cítila biedne. Nebála sa, keď ju auto nabralo zozadu? Áno. Ale nie veľmi. Bola kamenná, veľa vecí ju už nevykoľajilo, však s peniazmi to vždy ide riešiť. Ty si to vybav, opravu potom zariadím.
A tak sa vydala do metra ako veľký tmavý mrak. Chodci ustupovali, jej monumentálna postava ich tlačila stranou. Vraj by mohla hrať v rozprávke obriu a išlo by jej to.
V metre bolo dusno, ľudí prúdilo sem-tam, zastavovali sa a znova hýbali. Držte sa vpravo… počula z reproduktorov, keď vstupovala na nový prechod na Štrkovci. A všetci sa držali vpravo. Aj Gizela, lebo inak by ju udupali študenti. Ponáhľali sa, deň sa len začínal
A teraz sa deň končí, Gizelu po injekciách, meraniach a pískajúcich prístrojoch previezli na izbu, ledva ju nadvihli na posteľ a prikryli. Keď trocha prišla k sebe, stále počúvala tú vetu, ako sa má držať… Držať…
V izbe tma, vonia tam parfum, lieky, a nejako aj pohankové a vanilkové sucháre. Tie má rada, ale málokedy si ich dá.
Izba je na treťom poschodí, z okna nevidno rušný Záhradnícky bulvár, rozsvietený, farebný ako girlanda
Spomenula si na vianočné svetlá, čo kúpila v Tescu: večer išla po Mareka do škôlky. Sedel tam sám, vychovávateľka už mala na sebe kabát.
No vidíš, už ťa prišli vyzdvihnúť! povedala hlasno.
Marek sa rýchlo obliekol, tak, aby ho mama nevidela, vtiahol slzy do kabáta. Nechcel ukazovať city, to by mamu iba naštvalo. Stále jej chcel niečo vrátiť… Všetci majú otcov a mamy, ktoré sú veselé a teplé, objímajú deti, smutne sa usmejú na ostatných, narazia čiapky na detské hlavy…
Gizelina mama vedľa neho stála ako masívna skala, len čakala, nič.
Čo máš v krabici? spýtal sa Marek, keď šli rýchlym krokom domov.
Nádhera, synku! Svetielka na stromček. Bude to krásne! zrazu sa matka rozžiarila, až sa Marek čudoval, že vie byť aj taká.
Cestou domov si predstavoval, ako bude svietiť svetelná reťaz, ako bude svetlo v ozdobách odrážať. Chcel sa pochváliť ostatným deťom v škôlke…
Ale keď ju večer zapojili, nesvietila. Skala klamala, nebude žiadna slávnosť… Matka len rýchlo navinula kábel, odložila.
Poď večerať. Ešte musím žehliť, povedala.
O dva dni doniesla svietiacu, opravili ju chlapi z firmy. Ale to už Marek ochorel, do škôlky nešiel a nemal komu rozprávať o krásnom stromčeku…
Teraz niekto obrovský, neznámy natiahol nad mestom svetelnú girlandu, zapojil ju priamo do sŕdc a tie žiaria, blikajú. Gizelina žiarovka akoby zhasla, musí ju opraviť
Otvorili sa dvere, pri Gizeli zastala sestrička v ružovom, drobná, chudá.
Neotvárajte oči, zmyjem vám maskaru. Nebojte, sama, nech to neštípe povedala a začala Gizelu jemne utierať namočenou vatou po líci.
Gizela ustrnula, slabá a odkázaná, vnímala tú nežnosť.
Príjemné Bože, aké to je príjemné! Chladná vata, tichý hlas sestry
Gizela si spomenula na mamu. Dávno ju pochovali, v septembri pri hrobe Gizela zaplatila chlapom, aby natreli zábradlie, opravili pomník. Vysiala nezábudky, hoci už bolo jesene, len rozsypala dlaňami semiačka.
Prisypeme hlinu, holuby ich nevypikajú! navrhovali chlapi, iste dúfali v tringelt. Kamenná obryňa stála, ani ich nepočula. Potom podala ešte peniaze a odišla, nečakala na nich. Na jar kto vie, či sa toho jar dočká…
Mama, keď bola malá chorá, vždy jej utierala tvár mokrou voňavou handričkou…
Netreba… odvrátila sa Gizela. Zvládnem to sama…
Ticho. Oddýchnite si, naberte sily. Všetko doriešime. A teraz hotovo, očká čisté. Vlasy ešte…
Sestrička jej zdvihla hlavu a opatrne vybrala sponky z účesu.
Zaplatím vám, Gizela siaha po kabelke. Peňaženku tam niet…
Zachvela sa, až zavzlykala.
Bolo to len druhýkrát v živote, čo ju okradli. Prvýkrát v metre, na eskalátore, keď sa na ňu tlačil nejaký chlap. Gizela ani neotočila hlavu, až neskôr, vonku, u stánku našla na kabelke zárez. Ukradli jej peňaženku, so všetkým, aj s fotkou Mareka a malou pamätnou mincou.
Na lavičke si vtedy sadla a rozplakala sa ako dieťa.
Je to škoda… šepkala.
Nie, že by jej chýbali peniaze. Skôr smútila kabelku. Prvú drahú, formálne vhodnú na rokovania.
Tak aj teraz. Bola to asi ten chlap z príjmu.
Netreba… ležte, prinesiem tlakomer. Ticho
Sestrička odišla, vrátila sa neskôr. Tlakomer stiahol ruku, niekde sa ozýval ston. Gizela zaspala v ťahavom sne, teplom ako rozpustený karamel…
Marek po sprche na matku zabudol. Katka mu pripomínala, no Gizela už nezdvihla.
Stalo sa niečo, Marek. Treba to riešiť, zavolaj do práce, povedala Katka, sadla si oproti nemu, ale on len mávol rukou.
Mama má zariadené aj plicný ventilátor v rezerve. Viac netráp zamračil sa a uprel oči na obrovskú televíziu. Hral futbal, Marek rukami kopal pod stolom spolu s hráčmi.
Dobrý telka mama kúpila! tresol si do kolena, zapil pivom, zjedol arašidy.
Katka odišla do izby, opäť volala svokru.
Neverili si. Nepochopenie, nevraživosť, ale aj lásku by ste márne hľadali.
Gizela to ani nevedela. Milovala skutkami nové okná, opravená kúpeľňa, auto pre syna, športová karta pre Katku (mala problémy s chrbticou). Nedávala sa nútiť, brávala Katku do obchodu, tam vyberali, čo bolo treba, ale z najlepšieho, čo bolo.
Katka sa najskôr čudovala, potom si zvykla; odkladané peniaze chcela vrátiť neskôr.
Gizela sa len tak naučila milovať. Aj Mareka. Hračky, krúžky, nábytok, magnetofón, letá pri mori, hoci s ňou nikdy nebol, navštevovala ho v tábore. Ak bolo v škôlke zlé kúrenie, Gizela bývalá bytárka, mala známosti sama priviedla opravárov a vybavila materiál. Do školy dotiahla bazén; kvôli synovi.
Prečo to robila? Veľmi ho milovala, on ju však odmietal.
Keď Marek povedal, že sa žení, Gizela bola zaskočená. Ešte včera autíčko… Svadbu nechala podľa mladých, ale v reštaurácii, ktorú by si Marek nikdy nemohol dovoliť. Katka mala šaty po svojom a z najlepšieho.
Chcela sa s ňou spriateliť, ale Gizela ju k sebe nepúšťala.
Veď kamenná žena, skala. Nežnosti nebolo. Robota, porady, profily, objednávky. Raz sa zapriahla ako kôň a už neprestala…
Katka opäť volala, tentoraz jej odpovedala žena. Všetko si zapísala, má prísť na návštevu ráno.
Spí, je úplne vyčerpaná. Doneste jej niečo pohodlné na ležanie a teplý sveter, je tu zima
Katka prikývla, poďakovala.
Marek sa skláňal nad notebookom, hral. Katka nechcela nič hovoriť a potichu odišla z ich bytu, kľúče do Gizelinho si vzala.
Gizela sa ráno zobudila. V izbe už šuchotalo, zvonili šálky, niekto kýchal.
Takže, ktorá ste Benešová? Vy?
Gizela sa posadila, chcela si stiahnuť vlasy, no nevládala rukou pohnúť.
Ja som Benešová.
Sedela na posteli v blúzke a nohaviciach z kostýmu. Kožuch a klobúk ležali na zemi, v sáčku. Čižmy s opätkami ukryté pod posteľou.
Rozopnutá blúzka odhaľovala čipkovanú spodnú bielizeň. Gizela si vždy kupovala len krásne a jemné prádlo, no na jej postavu bolo málo možností, často objednávala z Poľska či Rakúska.
Na vedľajšej posteli si ju zvedavo obzerala žena. Gizela sa začervenala a prikryla sa.
Nože, Benešová, ukážte ruku, krv Vám vezmeme.
Sestra sa trafila hneď, Gizela necítila nič. Potom jej stále volal telefón.
Prepáčte, je to z práce, šepla, vyšla do chodby a sadla si na stoličku.
Otázky, objednávky ako keby ani nebola v nemocnici. Nakoniec prísne povedala, že je chorá a nech kontaktujú zástupcu. Na druhej strane zložili.
Spadla jej sila, plecia spadli, už nebola majestátna, bola obyčajná, slabá, chorá.
Dostala nočnú košeľu a župan. Prezliekla sa, pohliadla do zrkadla, uškrnula sa. Pod očami rozmazaná kozmetika, vlasy trčali.
Pri páde si zlomila tri nechty. Teraz na oblečení škaredo zadrhávali.
Chodťe na izbu. Obchôdzka a raňajky. Tá sestra, včera, už preoblečená na odchod. Vaša dcéra volala, príde. Katka. Nebuďte smutná, skoro sa zotavíte. Zatiaľ odpočívajte.
Prečo všetko toto robíte? povstala Gizela, týčila sa ako kopec. Katka nie je dcéra. Je nevesta. Ani
Príde. Sľúbila. Gizka, nepamätáš sa? Ja som Lenka. Spolu sme ležali kedysi v nemocnici. Vtedy, po dieťati
Akoby ju opľal ohnivý bič. Spomenula si, zosunula sa na stoličku. Lenka, jediná vedela, že Gizela je po potrate Tamten chalan ju len využil, potom sa po nej zabával, ona mu verila. Zostal len plod Gizela dala všetko preč. Lenka vedela prečo. Hladila ju, šepkala, že je pekná. Ale zlých ľudí je mnoho
Lenka, nepoznala som Pracuješ tu? Splašila sa Gizela.
Áno. A ty máš syna? Teším sa! Ja dve dievky a hŕbu vnukov. A muž?
Lenka zamĺkla, spýtala sa priveľa.
Nie. Muža nemám, nikdy nebol. Porodila som pre seba. Myslela som, ochráni ma. Ale nepotrebuje ma. Celý život ochraňujem len sama seba.
Lenka chcela niečo povedať, ale už sa blížili lekári. Gizela si ľahla, Lenka šla domov, unavená.
Raňajky ubehli rýchlo. Gizela si zvykala, rozhliadala sa. Spolu-pacientky boli tiché, čítali, spali, šepkali. Pri okne ležala Zina, stále čosi chrúmala. V celej izbe vŕzgal suchár.
Vanilkové sucháre? Mali by ste radšej s čajom! uhádla Gizela. Piť treba!
Nervy. Neurážajte sa, posnažím sa tichšie. Mám strach, manžel je o poschodie nižšie, po mŕtvici Čaj netreba
Ale treba! Kde tu človek naženie čaj? Ženy v kuchynke boli mimoriadne prekvapené, keď k ich okienku vošla statná žena v nemocničných papučiach a pýtala sladký čaj.
Gizela si všimla všetko vzlínajúci linoleum, kuchynské vybavenie by vymenila, ale hlavne okná! Dobrý majster ich opraví. Možno bude treba zariadiť
A tak už Gizela s hrnčekmi čaju pláva chodbou naspäť.
Pite, Zina. podala šálku.
Ste dobrá žena, prikyvovala Zinaida. Tam je nejaká mladá, máva vám.
Gizela pozrela k dverám. Katka tam stála s taškami vo vtipnom modrom župane a natiahnutými návlekmi.
Dobrý deň. Pozývam vás, volám… Nechcem kričať. Ospravedlňujem sa, idem za p. Benešovou, Katka hodila tašky k papučiam. Zinaida prikývla a otočila sa, opäť chrúmala.
Katka, nemusela si jemne, ale dojatá Gizela.
Ale musela! Uhnite! Katka zmizla v taškách. Tu máte pyžamo, peniuar, sveter, kozmetiku, pochúťky z vašich obľúbených obchodov, čaj, kávu Prádlo som už nestíhala.
Gizela sa týčila ako kopec, navrchu jej trčal ofinka. Roztriasla sa, ozývala sa v nej vlna srdca.
Teta, čo je vám?! Katka vybehla na chodbu, Gizela stála a pozerala na posteľ i tašky.
Gizelin život sa znova začal zliepať, predtým musela chodiť po črepinách. Aké je ťažké ísť, keď bolia nohy od rán.
Nikomu nikdy neotvárala svet, dokonca ani neveste. A tá, napriek tomu, prišla. Žeby pre peniaze? Uvidíme… Ale je to príjemné!
Syn zavolal raz-dva, ale Gizela nevrátila hovor. Nevedela, čo povedať.
Katka sa vrátila od lekára, sadla si a zamotala si obrúčku okolo prsta. Možno ešte nepovie, že chce od Mareka odísť. Nechcela Gizelu raniť…
V noci ležala Gizela otočená k stene a plakala. Ani nevedela prečo.
Na druhý deň jej vrátili ukradnutú peňaženku a prsteň.
Ten muž vás okradol na príjme, povedali jej neznámi ľudia.
Čo s ním bude? spýtala sa Gizela.
Nič. Už nie je medzi nami. Srdce. Samovrah. Burian Bohuslav, upresnili.
Gizela prikývla. Už vedela, na koho sa podobá. Bohuslav Burian, najlepší atlét v ich klube, skoro majster Slovenska. Kedysi jej hladil chrbát a tvrdil, že krásnejšia žena neexistuje. Klamal, ona verila. On aj tak odišiel, ona ostala.
A už nie je kamenná. Je živá, len už dávno zabudla, ako sa volne dýcha.
Ale všetko sa zmení. V jej živote je Lenka, Zinaida, Katka dievča prosté a práve preto ešte cennejšie. Práca, úlohy, jar, nezábudky, státisíce starostí, ktoré len ona môže vyriešiť. A vnúčik, malý, ešte len kvapka na obraze ultrazvuku.
Katka, neočakávaj nič späť. Len ľúb a hovorie to. Ja som sa hanbila, nehovorila som to, teraz trpím, povedala Gizela. Žene treba niekoho milovať, inak skamenie.
Katka prikývla. Gizela nie je kamenná, je jemná a zraniteľná. Veľká, statná, široká, ale veľmi slabá Gizela Benešová, ktorá sa kedysi narodila na svet a mocným hlasom privítala svetKatka ostala chvíľu ticho, potom si sadla tesne k Gizelinmu lôžku a vystrela k nej ruku.
Vieš ja som ani svoju mamu nepočula povedať mi to nahlas. Ale naučila som sa ľúbiť tak, aby to bola pravda. Skúsime to obidve. Keď budeš potrebovať a keď nebudeš potrebovať, ja prídem zas, usmiala sa Katka neisto, ale úprimne.
Gizela sa nadýchla, slzy jej stiekli po lícach a zmizli v záhyboch paplóna. Cítila teplo dlane, ktoré sa rozširovalo hlboko pod hrubou kožou, tam, kde v nej ešte zostával malý, jemný uzlík dievčaťa, ktoré len chcelo, aby ju raz niekto pohladil a povedal: Si dosť.
Z chodby sa ozval tichý smiech Zinaidy s Lenkou, niekto priesvitní, jemní prechádzali tými nemocničnými chodbami ako jarné svetlo. Dážď ostával za sklom a svetlá v oknách sa rozžiarili, akoby sa práve zapínal dlhý vianočný reťazec. Ich odlesky tancovali na strope. Ticho, pokoj.
Gizela zovrela Katkinu ruku a v tej chvíli vedela, že už nemusí byť sochou. Stačí byť. Byť tu, hoci len v pyžame a bez maskary, s rozstrapatenými vlasmi a prázdnou kabelkou na vešiaku.
Bolo to neohrabané a cudzie, keď hlesla: Ďakujem, že si.
Katka prikývla, neprekročila hranicu objatia, ale jej prsty hladili Gizelinu ruku v rytme dávno zabudnutého uspávania.
A tam, v malom nemocničnom svete, pod mihotavým svetlom z okna, sa kúsok kamenej ženy rozplynul. Stačilo to. Netrvalo to dlho, no bola to prvá noc, kedy Gizela spala bez masky, ticho a s pocitom, že v nej klíči jar.
Možno verila, že keď príde ráno, okná budú žiariť vo svetle, ktoré už bude patriť aj jej. Ostatné už zvládne, krok za krokom, s nešikovným objatím a s nezábudkami v dlani. Veď skala, ktorá pustí korienky, už nie je len skalou.
Je domovom, kde môže začať rásť láska.
