Kamenná žena
Magdalénu Fejfarovú priviezli sanitkou našli ju na ulici, keď spadla priamo do hnusnej, studenej kašovitej brečky, a už nemala silu vstať. Dvaja chlapi opatrne naložili ochabnutú Magdalénu do auta a odviezli ju do prijímacej ambulancie.
Veľká, statná žena v nohavicovom kostýme, na nohách lesklé čižmy s kopýtkom, decentný make-up zvýrazňoval jej vyvalené oči a plné pery, v ušiach ťažké kamienkové náušnice, na kolenách kožená kabelka Magdaléna sa rozhodne usadila v kresle na kolieskach. Ležať rezolútne odmietla; keď sa prebrala, vyčinila šoférovi sanitky, že smrdí cigaretami, zdravotníkovi, že je málo svižný, a mladému praktikantovi zo zdravotnej strednej škole, že sa jej vôbec nemá dotýkať.
Ako keby som chcel, urazene zašomral mladík.
Tak sa mi ešte drzo ozvi, mladý pán! Ešte raz, a zistíš, kto sa koho dotkne! podoprela sa Magdaléna Fejfarová o opierky a sadla si v kresle ešte rezkejšie, potom sa ako nahnevaná sova nahrbila, kabelku si pritiahla až pod bradu, schúlila plecia a ostražitým pohľadom kontrolórky skúmala celú nemocnicu. Obočie, nemotorne zastrihnuté, zvraštila do stredu tváre, tvarom pripomínajúcej nedokončenú sochu z kameňa. Pleť bola popretkávaná prasknutými kapilárami, ktoré zahaľoval hrubý nános make-upu ten sa však teraz, keď sa Magdaléna po injekcii silno spotila, najmä vrášky len zvýraznil.
Dajme sa ďalej, tu čakať nemôžem! Prievan! pokynula k preplnenému čakárenskému koridoru.
Recepčná na registrácii na ňu prísne zazrela, vytiahla zdravotné papiere z rúk feldšera, povedala, že Magdaléna Fejfarová už ide len na ich zodpovednosť, a sanitka môže odísť.
Hypertenzná kríza, odpadla na ulici… Hlavou nebúchala… Teraz tlak… hlásil praktikant v modrom oblečení.
Dobre, Romanko. Už bežte, miesta tu niet! potľapkala ho sestrička po pleci. Podoba medzi nimi napovedala, že asi ide o matku so synom.
Rodinu treba zamestnať…, pomyslela si Magdaléna.
Príšerne ju bolela hlava a ruky jej padali na kolená s nimi kabelka, drahý kúsok zo známej značky, sa šmýkala na zem a Magdaléna by už nenašla silu ju zdvihnúť. K silám na čokoľvek, aspoň sa tak zdalo, už prístup nemala. Aj rozprávať bolo náročné. Suchý, napuchnutý jazyk sa lepil na podnebie, smäd ju trápil.
Dajte mi prosím vody, povedala nahlas a zrozumiteľne ale nik ju nepočul. Všade sa rojili ľudia, príbuzní tlačili postele so starkými, utešovali, pýtali sa, trasli tých, ktorí upadli do vypnutia. Medzi nimi, vyhýbajúc sa kovovým rohovi a prekážkam, sa ponáhľali lekári, opravovali si stetoskopy, v pohybe čítali papiere, odvolávali pacientov do vyšetrovní. Sestričky pobehovali po svojom, robili dôležité veci, ktoré s Magdalénou Fejfarovou však nijako nesúviseli.
Kde je Baránková? Baránková, ktorá? spýtala sa konečne jedna z zdravotníc, ako ich v duchu pomenovala Magdaléna.
Tu som, odpovedala, potom ešte nahlas. Tu!
Dávam vám skúmavku, záchod je tam, potom krv. Zložte si tú čiapku! Nie ste na severnom póle!
Magdaléna až teraz zistila, že ešte stále má na hlave chlpatú baranicu, ako z filmu Tri oriešky pre Popolušku. Od toho jej kvapkal pot z čela a štípala ju hlava.
Neochotne ju stiahla, hľadala miesto, kam ju dať, aby nespadla, napokon skončila v kabelke. Tá už bola napchatá spismi. Magdaléna nerátala, že v nemocnici zostane dlhšie, pri predstave zlepšenia chystala sa na podpis prepúšťacích papierov. Veď ona, Magdaléna Fejfarová Baránková, riaditeľka veľkej firmy, nemôže vysedávať v nemocnici! Čakajú ju plastové okná, práce vyše hlavy!
Sestrička položila skúmavku Magdaléne na kolená.
Magdaléna Fejfarová Baránková žena veľkých rozmerov. Celý život taká bola: veľký plod, veľké bábätko, veľké dievča, vždy vysoká. Jéj, to máte solídnu dcéru! hovorili matkine známe, keď s Magdalénkou kráčali do polikliniky. V obchode predavačky len krútili hlavou: To teda nohu máte…! Mala matku drobnú ako palec, no v génoch sa ozval otec-silák ten však dávno zomrel na rakovinu, Magdaléne bolo osem.
Vždy sa za seba hanbila v škôlke bola ako Gulliver medzi trpaslíkmi. Všetci ju považovali za čudáčku. Našla sa až v športe mama mala známosť s trénerom, kratučký románik. Aby doma mali večer pokoj, Magdalénu prihlásila na atletiku. Hod diskom, vrh guľou tam sa Magdaléna našla. Sem-tam si privodila zranenia a rameno ju pri chlade bolelo celý život, ale mala zo seba konečne radosť.
Potom sa bolestivo popálila zamieňala záujem jednoduchého muža za lásku, narobila blbostí, vyrástla, pochovala matku, vytesala zo seba ženu, za ktorou sa všetci len mlčky obracajú.
Začínala v bytovom družstve, šéfovala majstrom, opravám, potom sa preškolila, prišla revolúcia firmy rástli ako huby. Magdaléna so skupinou šmelinárčila na stavbách. Obrovská postava ju často menila za muža, ale keď to vyšlo najavo, smiali sa, len si ju chránili. Svojská bola prísna, tvrdá, neznášala zbytočné spoločnosti, ale vždy ich mala na svojej strane.
Zostala neúsmevná, kamenná.
Kamenná baba, šepkali za chrbtom.
Keď vznikla Okno na svet, jej firma, stala sa riaditeľkou okien, orientovala sa v detailoch, získala úctu. K podriadeným nebola milá, kávu s nimi nepila ale mali v nej istotu, istotu ako pod hradom. Ako šéfka tvrdohlavo zasahovala do ich životov posielala k lekárom, odporúčala reštaurácie, keď bola príležitosť, karhala za prácu cez čas, riešila prevenciu, dávala darčeky na Vianoce, ale masku Snehulienky si na svoju postavu nikdy nevolila, považovala by to za smiešne.
Vždy všetko vedela dopredu aj výsledky tehotenského testu, o ktorom jej sekretárka Tonka len uvažovala, už dávno zháňala pre Tonku lepšiu kliniku. Vedela o hádkach v rodinách, o deťoch, čo spravili či nespravili prijímačky, o rodinách z Košíc, čo prišli nečakane. Vždy mala kontakty, šikovne vybavovala potraviny, známosti na univerzite, proste mala všetko pod kontrolou. Život ju naučil ochrániť seba, a potom aj iných tých slabších, trochu iných, čo nevedeli plávať tak, ako ona.
Nemala priateľky. Tak bolo lepšie, jednoduchšie nikto jej nepošepká za chrbtom naša dlháňa…
Kamenná baba sa nemýlila, nebola mäkká, veci povedala natvrdo, ale vždy s dlhodobým plánom. Ak niekoho prepúšťala, okamžite hľadala preň alternatívu. Mohol odmietnuť, ale svoju zodpovednosť už cítila za splnenú.
Tyranka? Skôr lokomotíva rútiaca sa k svetlej budúcnosti. Kto by sa jej postavil do cesty, ten skončí pod kolesami hlavne že jej životný vagónik, synček Igor, je v poriadku…
Kto nevydržal také tempo, išiel preč, ale bolo ich málo. V časoch nezamestnanosti a silnejúcej konkurencie sa okolo Magdalény vytvoril pevný základ lojálnych ľudí.
Oni sú teraz oporou, jedinou nádejou, kým Magdaléna leží jak ľadovec v nemocnici len nech, Panebože, tie smluvy s dodávateľmi zvládnu!
A toto čo je?! Odneste to, nejdem! odlupla skúmavku na dlažbu Magdaléna. Mám hypertenznú krízu, potrebujem ležať. Vy neviete ani čítať?
Jen ťukni, maco! ozval sa muž s obväzom na hlave sediaci na lavici oproti. Zodvihol skúmavku, poobzeral ju, zahojdal zamračený prst. Chceš, spravím to za teba! Ale za čapicu. Ja len len kvôli veľkým dievčatám! zahundral a zamračil sa.
Pomôž si sám! zasyčala Magdaléna, odstrčila sa s nohou a odfrčala aj s kreslom ku stene. Rukoväte kresla nechali dve jamky v omietke.
Čo robíte, žena? Ledva sme opravili steny, a vy nám ich ničíte! vybafla sestra s menovkou. Svetlanka, koho ona je?
Nikoho. Svoj človek som. Odkiaľ je tu výjazd? Potrebujem si zavolať taxík. Mobil…
Kam by ste utekali?! Počkajte, doktor vás príjme, poležíte si, preberiete sa, zmiernila tón práve tá istá žena, ktorá ju predtým oslovila s istou nevôľou.
No pacientka už telefonovala.
Igor? Zuzka, daj mi syna! prísne do mobilu hovorila. Chápem, ale je to dôležité. Som v nemocnici a zajtra mám stretnutia. Potrebujem Igora.
Rozkazy nedávala rada, aj keď vedela byť rázna a prudká. Radšej stručne vysvetlila situáciu, aby bolo jasné, že je to vážne. Potom povedala, čo potrebuje.
Zuzana, jej nevesta, zaklopala na kúpeľňu. Manžel vypol sprchu. Čo je?”
Tvoja mama volala. Leží v nemocnici.
Čože, Zuzka, nerozumiem. Daj mi desať minút!” chrchlavo zakričal Igor a znovu pustil sprchu.
Počul, čo mu povedala žena? Samozrejme. Ale keď mama volá, znamená to, že ešte žije a situáciu zvláda – desať minút nič neznamená. Počká.
Igor predsa čakal na matku celé detstvo.
Mama mala vždy veľa roboty, podnikanie vďaka nemu sa presťahovali na nový byt. Magdaléna mu zariadila nové okná v škole, ako výpomoc škole. Kamarátila sa s remeselníkmi, pomáhala známym, rodine. Všetko mala pod palcom, len tá malá rybka s ježatým menom Igor akosi stále plávala v inom jazierku.
Matka ho nebila, nekričala; prišla domov, prekontrolovala úlohu, prikývla, ak bolo dobre, ak nie opravila ceruzkou, prikývla na detskú izbu, nech si prerobí. Do dokonalosti, tak vravievala. Potom stroho vysvetlila, prečo sa treba snažiť, učiť, pracovať na sebe.
No že ho ľúbi, to nehovorila. Nikdy nešepkala pred spaním: Igor môj, si najlepší, najkrajší, môj jediný! Nikdy nehovorila, že ho má rada len za to, že je jej syn. Mlčala o tom.
Veď ona ho ani neľúbi! Tak si to Igor zhrnul okolo devätnástky. Áno, vybavila mu kurzy, štúdium na dennom, vďaka nej nemusel pracovať. Ale veď to je jej povinnosť, nie? Porodiť a postaviť na nohy. Nemusel sa o nič prosiť. Dobre, nemocnica nie je dôvod na extrémne obavy…
Magdaléna počula, že Zuzka povedala: Igor zavolá o desať minút.
Pani Fejfarová, čo sa deje? Môžem nejako pomôcť? pýtala sa Zuzka.
Magdaléna už neodpovedala, stlačila zavesiť. No, tak na otázku, čí je?, mohla pokojne odpovedať: nikoho, iba si. Syn zavolá, keď uzná za vhodné, nevesta prežúva žuvačku a potichu sa bojí, že ak Magdaléna ostane ležať, prilepí sa jej k ťažkému telu. Nikoho a tak je to istejšie.
Magdaléna sa ešte raz pokúsila vstať, oprela sa o stenu. Kreslo sa odsunulo, nohy sa jej podlomili, zvalila sa na zem. Po dlažbe sa rozkotúľala skúmavka, na špinavú podlahu vypadla aj drahá kožená kabelka s logom známej značky, pod líce sa Magdaléne láskavo usídlila baranica.
Do… čerta…! zakričal muž s obväzom a pribehol na pomoc. Kým ju zdvíhal, nenápadne jej vrazil peňaženku do vrecka a stiahol z prsta prsteň s jantárom.
Pripomínal jej niekoho matne, nezreteľne… Nedokázala si ale spomenúť…
Necítila nič, len ťažko dýchala, hlavu zvesenú na bok, a v ušiach jej monotonicky dookola rezonovalo: Držte sa vpravo, držte sa vpravo…
Zvyčajne jazdila do kancelárie autom. Sama však nešoférovala, značky ju nezaujímali, mala vodiča Romana Gavloviča. Každé ráno o pol ôsmej bol pred vchodom, otvoril kamenné žene dvere, opravil Magdaléne kabát, naskočil za volant, pustil Sixtínske chóry a vyrazil na cestu. Roky tak fungovali. Romanovi to vyhovovalo. Tiež rybka v sieti lieky pre ženu, lepšie dovolenkové pobyty, výslužky, prémie, tridsaťtri platov ročne pre také výhody sa neodchádza. Kedykoľvek mohla zavolať či v noci do Popradu, kde sa objavili reklamácie, Roman už bol pripravený. Magdaléna, hoci to mala v zmluve, vždy sa vďačne ospravedlnila.
Lenže dnes ráno, keď Roman Gavlovič príde pre ňu, zablokuje ho smetiarske auto totálna havária zadného nárazníka.
Pani Fejfarová, zavoláme vám taxík! No, až teraz sme namočili po uši! čuduje sa Roman.
Netreba, metrom idem, zakrútila hlavou Magdaléna, aj keď od rána sa necítila dobre. Zľakla sa po náraze? Trochu. Ale uniesla to stoicky veď keď sú peniaze, všetko sa vyrieši. Daj si s tým robotu, Roman. Potom prídi s papiermi, treba opraviť auto.
A vybrala sa veľkou, ryšavo-sivou oblačnou postavou na metro. Chodci ustupovali, púšťali Magdalénu pred seba. Ťažkosťou a monumentálnosťou ich búrala. Mohla by si zahrať obryňu vo filme…
V metre bolo dusno. Ľudia sa valili davom, občas zastali, potom sa znovu pohli. Držte sa vpravo… ozvalo sa, keď Magdaléna vstúpila do podchodu na Šafárikovom námestí k novej linke. Všetci držali pravú stranu aj Magdaléna tak robila, inak by ju študenti idúci oproti zrazili. Každý spájal deň so svojimi povinnosťami…
Teraz už deň končí Magdalénu, po ponáhľaní v prijímacom, injekciách a pípaní prístrojov, previezli na izbu, ledva ju preložili na posteľ a prikryli plachtou. Sotva sa prebrala, neprestávala v myšlienkach počúvať: Držte sa… držte sa…
V izbe je šero, vonia to parfumami, liekmi, zvláštne aj pohánkou a vanilkovými suchárikmi. Magdaléna ich mala rada, ale takmer si ich nikdy nedopraje.
Izba je na treťom poschodí, z okna nevidno živý bulvár, preplnený autami, farebnými svetlami ako vianočná reťaz…
Ach, Magdaléna si spomenula, ako raz kúpila takú girlandu v Tescu. Bola vyzdvihnúť Igora zo škôlky, sedel tam sám, učiteľka si už obliekala kabát.
Vidíš, Igor, mama došla! A ty si sa bál! silno a jasne oznámila učiteľka.
Igor si rýchlo vytrel slzy rukávom, navliekal si kombinezu. Červená, so striebornými pásikmi, páčila sa mu, ale robil, že je mu to jedno len aby provokoval mamu. Chcel jej za niečo stále vracať… Pre všetko. Ostatní majú otcov, on nie. Ostatní majú spokojné, dobrosrdečné mamky v sukni a vychodených čižmách vezmú deťom čiapky, zapnú gombíky, zavedú ich domov.
Igorova mama nad ním stála ako kameň, pokojne sledovala, kým sa oblečie. Nepomáhala, nekritizovala. Len čakala.
Čo je v krabici? spýtal sa Igor, keď kráčali domov.
Ó, to je ozdoba, synku vianočná girlanda! Zavesíme ju na stromček, bude krásne svietiť! povedala napodiv s nadšením takým, že Igor uveril, že mama je naozaj ako iné mamy.
Cestou si v duchu predstavoval, ako bude stromček svietiť, povie to všetkým v škôlke. No keď konečne rozsvietili girlandu, nesvietila. Skala klamala, žiaden sviatok nebude… Mama neukázala sklamanie, len odmotala kábel, odložila krabicu.
Ideme večerať. Musím ešte žehliť, flegmaticky poznamenala.
O dva dni girlandu doniesla opravenú opravili ju chlapi zo servisu, kde mama pracovala. Ale Igor už bol doma, chorý, do škôlky už nešiel. Nikomu o nej nerozprával…
A teraz ako by ktosi vypol svietiacu Magdaléninu lampičku tú by bolo treba opraviť…
Otvorili sa dvere, prišla útla zdravotná sestra v ružovom. Neotvárajte oči, odlíčim vás, aby sa vám nepálili. Pst… ja sama…
Jemne jej navlhčenou vatou stierala tvár, ticho chlácholila…
Bolo to príjemné… Bože, ako dávno ju niekto len tak pohladil! Magdaléna si vybavila mamu. Tá už dávno odpočíva pod zemou. Magdaléna na jeseň dala upraviť hrob, zasiala nezábudky. Nevedela, či ešte vyrastú ale rozhodila ich veľkým gestom.
Prisypať, aby holuby nezožrali? pýtali sa chlapi od hrobu, dúfajúc v ďalší honorár. Kameň stál mlčky, potom ťažko vytiahla bankovky a odišla.
Mama jej vždy, keď bola chorá, umývala tvár mäkkou, chladnou osuškou.
Prečo to robíte… netreba… Magdaléna sklonila hlavu.
Pst. Potrebujete oddych. Ja si poradím… Tak, už bude.
Sestrička jej upravila vlasy.
Ja zaplatím… peňaženka je v tej kabelke… ale niet…
Magdaléna sa rozvzlykala.
Druhýkrát v živote ju okradli. Prvý raz v metre pri esalátore do nej náražal podivne unavený chlap. Magdaléna sa neobzerala, ale potom zistila, že kabelku jej rozrezali, vzali peňaženku, fotografiu Igora, mincu dar kolegu, aj nákupný zoznam. Sadla si na lavičku a rozplakala sa.
To je škoda… škoda…, šepkala.
Neľutovala peniaze. Kabelu, na ktorú bola hrdá, teraz bude musieť dať opraviť. Na kabelke i v duši ostane jazva…
Aj teraz jej to prišlo ľúto. Ten muž, čo sa jej núkal v prijímacom, to určite vzal.
Netrápte sa. Oddýchnite si. Prinesiem tlakomer…
Sestrička odišla, potom rýchlo stisla manžetu na ruke. Magdaléna sa prepadala do hustého, mäkkého spánku…
…Igor, keď vyšiel z kúpeľne, na matku celkom zabudol. Zuzka mu navigovala, pripomínala, no Magdaléna už nedvíhala.
Niečo sa stalo, Igore, treba ju hľadať, volaj aspoň do práce, povedala Zuzka.
Mama má vždy všetko pod palcom. Má určite rezervovaný svoj prístroj aj vlastnú sanitku. Daj mi pokoj, Zuzi.
Snažil sa sústrediť na veľkú obrazovku, kde hrali futbal. Igor podvedome kopal nohami pod stolom.
Dobrý telku kúpila mama! buchol si po kolene, napil sa piva, vložil si do úst hrsť arašidov.
Zuzka, hladkajúc si plece, odišla, znovu zavolala Magdaléne.
Ich vzťahy boli vždy zvláštne nie hádavé, no chladné.
Magdaléna by to aj chcela zmeniť, ale mala málo času a snáď aj schopností. Milovala skutkami nové okná, opravy, auto pre syna, permanentka do fitness centra pre Zuzku, zdravé potraviny, kvalitné látky. Nič nenútila, jednoducho zavolala, vzala do obchodu, vybrali si podľa vkusu, ale z toho najlepšieho. Zuzka najprv protestovala no potom pochopila, že nemá zmysel vzdorovať, radšej si odkladať raz vráti.
Tak ľúbila Magdaléna. Ináč to nevedela alebo už zabudla. Aj Igora tak hračky, záujmové krúžky, nový nábytok, športovú výbavu, dovolenky, hoci nie so sebou, radšej do tábora, no chodila ich navštevovať. Potrebovali opraviť vykurovanie v škôlke? Magdaléna, bývalá vedúca, sama zohnala opravárov. Potreboval bazén v škole? Vybavila trenera. Prečo to robila? Veľmi chcela, aby mal Igor všetko, čo jej chýbalo.
Keď syn zahlásil svadbu, Magdaléna trochu zneistela veď čosi doteraz len kupovala autíčka… Svadbu spravili podľa mladých, ale v podniku, ktorý by sám nezaplatil. Šaty pre Zuzku presne podľa jej želania ale v kvalitnom obchode.
Zuzka sa snažila s Magdalénou zblížiť, no tá si držala odstup bola predsa kamenná baba, obrovská skala. Priateľstvá, zasnívané rozpravy to nebolo pre ňu. Práca, jednania, profily, konštrukcie, objednávky, chyby, súdy Magdaléna raz zapriahla záprah, a teperila ďalej.
Zuzka opäť volala konečne jej to zdvihla iná žena. Zuzka pozorne počúvala, písala si. Oznámili jej, že má prísť ráno, v čase návštev.
Spí, je veľmi unavená. Doneste jej pohodlné oblečenie na ležanie, aj sveter v izbách máme chladno…
Zuzka prikývla, poďakovala. Igor už ležal na gauči, hral sa na notebooku. Zuzka ešte niečo chcela povedať, no rozmyslela si to, zobrala kľúče od Magdaléninej bytu a ticho zmizla…
… Magdaléna sa prebudila zavčasu ostatní na izbách sa tiež pomaly preberali. Ozývali sa šálky, niekto kýchol.
Tak, kráľovné, ktorá je Baránková? Vy? ozval sa hlas.
Magdaléna sa pokúsila urobiť si konský chvost, ale už nemala síl.
Ja som Baránková.
Sedela na posteli v blúzke a nohaviciach od kostýmu. Kožušinová čiapka ležala s kabátom v igelitke pod posteľou. Topánky s kopýtkom boli strčené dozadu.
Rozopnutá blúzka mierne presvitala pod ňou kvalitná čipka. Magdaléna si kupovala výlučne krásne spodné prádlo, jemné, no na jej postavu bolo treba objednávať v zahraničí.
Susedka na lôžku Magdalénu zvedavo skúmala. Tá, zahanbená, sa prikryla až po bradu.
Podajte ruku, Baránková. Krv treba zobrať.
Sestrička sa trafila dokonale, Magdaléna nič necítila. Potom jej dookola vyzváňal telefón.
Ospravedlňte, práca…, pošepkala Magdaléna, vyšla na chodbu, sadla na stoličku.
Otázky, ponuky, rozpočty, objednávky ako keby vôbec nebola v nemocnici. Nakoniec to stopla, rázne upozornila, že je v liečbe a všetko je na zástupcovi.
Na druhom konci zatrpkli, zložili telefón.
Magdaléna zvesila plecia, akoby spľasla, stratila sa. Z mocnej, neohybnej ženy ostala obyčajná, unavená pacientka.
Dostala nemocničnú nočnú košeľu a župan. Prezliekla sa, pozrela do zrkadla a zahundrala. Oči rozmazané od špirály, vlasy mastné, trčali na všetky strany.
Pri páde si včera zlomila tri nechty hnusne jej chytali za oblečenie.
Poďte späť na izbu, bude vizita. A raňajky, povedala známa sestrička, už prezlečená a na odchode. Vaša dcéra volala, príde dnes. Zuzka. Nebojte sa, bude dobre. Zatiaľ poležkajte.
Načo to všetko robíte? vystrela Magdaléna nad sestru ako hora. Zuzka nie je dcéra. Nevesta. A…
Príde. Sľúbila. Magdaléna, nespomínaš si? Ja som Katka, Katka Pegašová. Kedysi sme spolu ležali v nemocnici, po… no… po tom… dieťati…
Ako bičom po chrbte Magdaléna sa zlomila, sadla si. Katka ako jediná vtedy vedela, čo chystá. Vedela, že veľké dievča, z ktorého sa smiali, je tehotná a rozhodla sa to ukončiť. Ten, čo jej sľuboval krásu, šantil sa, keď zistil, že je to len pokus, či aj veľká ženská je ako každá baba. On zmizol. Dieťa zostalo. Magdaléna sa ho vzdala. Katka ju vtedy utešila, hladila a šepkala, že je najkrajšia, najlepšia a ľudia okolo bývajú zlí…
Katka… Nevedela som… Ty tu pracuješ? Tak si chcela?
Áno. A ty syna? Teším sa s tebou. prisadla Katka. Mám dve dievčatá, neprestajne klábosia, vnúčatá doma šantia, hlava mi praská. A muž?
Katka stíchla, mávla rukou.
Muža nemám, nikdy som nemala a ani nechcem… Sama pre seba som porodila. Verila som, že bude on mňa chrániť… No on ma nepotrebuje, nikdy nema nechráni… Ja celý život chránim iba samú seba…
Chcela niečo dodať, ale z chodby prichádzali lekári. Začala vizita. Magdaléna si ľahla na posteľ a Katka odchádzala, veľmi sa jej chcelo spať…
Raňajky uplynuli rýchlo. Magdaléna si zvykala. Susedky mali k nej vekovo blízko, boli tiché, naraz šepkali, čítali, niektoré driemali. Jedna, Zina, pri okne, stále niečo chrúmala. V izbe chrúpalo.
Sucháriky? Máte rada vanilkové. Ale suché sú škodlivé! Treba zapíjať čajom alebo vodou!
Nervy. Ospravedlňujem sa. Som nervózna, muž leží na inom poschodí, po mozgovej príhode… Nemôžem nejesť. Ale čaj netreba…
Ako netreba? Kde je tu kuchyňa? Magdaléna rozmýšľala nahlas. Dievčatá v jedálni prekvapene sledovali vysokú, dôstojnú ženu s unaveným pohľadom, ktorá odhodlane vplávala do jedálne.
Pozrela na všetko na zvlnený linoleum, že kuchyňská linka je v zlom stave. A, samozrejme, na okná: tie by potrebovali vymeniť či opraviť. Majstra má doma, musí to zariadiť…
A už Magdaléna cupitá v nemocničných papučiach s hrnčekom sladkého čaju po chodbe.
Pite, Zina. Neviem, aký pijete, koľko cukru, ale musíte sa napiť! prikázala susedke.
Tá prikývla, hltavo pila.
Veľmi ste dobrá… prikývla Zina. Pozerám, tam je dievča. Vám kýva.
Magdaléna pozrela k dverám s taškami tam stála Zuzka, v modrom jednorazovom plášti a neforemných gumených návlekoch.
Dobrý deň. Kričať tu nebudem. Prišla som za pani Fejfarovou, zložila Zuzka tašky k Magdaléniným papučkám. Zina chápavo prikývla, usmiala sa a chrúmala ďalej.
Zuzka, netrebalo…, Magdaléna hanblivo kývala hlavou.
Ale no tak, posuňte sa… Zuzka sa zaborila hlavou do tašiek. Pyžamo, nočná košeľa, sveter, kardigán, hygiena, obľúbený čaj a káva, aj drobnosti. Biele prádlo už nenosím, ruky by mi odpadli!
Magdaléna stála ako hora, chlpatý prameň vlasov trčal na vrchu. Ten sa roztriasol, s ním aj Magdaléna, chvela sa pod nemocničným plášťom.
Teta Magdaléna, čo ste? Ale už dosť… Oblečte sa, ja idem za doktorom!
Dievča vystrelilo z izby a Magdaléna len stála, sledovala posteľ, tašky, košeľu.
Život sa jej znovu začínal skladať. Skôr donútila samu seba chodiť po črepinách; bolelo to, bolo to ťažké, ale nedovolila si cítiť, aká je veľká, ako hlboko sa do nej zarývajú črepy snov.
Veď Baránková nikoho nepúšťala bližšie a predsa nevesta došla, stará sa. Z peňazí? Možno. Ale je to príjemné.
Dvakrát zazvonil syn, Magdaléna nezdvíhala. Nevedela, čo povedať.
Zuzka sa vrátila od lekára, sadla si, hrala sa so snubným prsteňom. Ešte nepovie, že uvažuje o rozvode nechce Magdalénu trápiť.
V noci Magdaléna ležala otočená k stene a plakala, ani sama nevedela prečo.
Na druhý deň jej vrátili ukradnutú peňaženku a prsteň.
Ten muž vás okradol v ambulancii. Tu, podali veci dvaja muži.
A čo s ním bude? spýtala sa Magdaléna.
Nič. Už nie je medzi nami. Srdce to nevydržalo. Burvanský Mikuláš Damián, poznáte?
Magdaléna prikývla už vedela, koho jej pripomínal. Bývalý najlepší športovec v ich sekcii, skoro majster športu. Hladieval Magdalénu po chrbte a tvrdil, že krajšiu nevidel. Klamal, ona verila. On zomrel. Ona ostala.
A nie je žiadna kamenná je z mäsa a kosti, len dávno zabudla voľne a radostne dýchať.
Ale všetko sa zmení. V jej živote je Katka, Zina, Zuzka hlúpe dievča, no práve preto ešte cennejšie. Je práca, povinnosti, jar a nezábudky, ktoré musí ešte raz zasiať, je tisíc drobných starostí, ktoré len ona vyrieši. A ešte vnúčik malinký, len hrboľček na sonografii. Magdaléna ho videla na obrázku.
Zuzanka, hlavne, nič od neho nečakaj. Len ho ľúb a hovor mu to. Ja som to nikdy nehovorila, hanbila som sa, a teraz ma to trápi, povedala Magdaléna. Žena musí niekoho ľúbiť, inak skamenie.
Zuzka prikývla. Nie, Magdaléna Fejfarová nie je kamenná je veľmi citlivá a zraniteľná. Veľká, statná, široká, ale krehká Galia Baránková, ktorú keďsi priviedli na svet a z plných pľúc privítala tento svet…
