Prepáč, Janko, ale zamiloval som sa do tvojej ženy, povedal, pohľad smerujúci do temna. Slová vychádzali, akoby sa snažili uniknúť jeho vôli.
Peter zamrzol. Na tvári sa mu miešala celá škála pocitov, dýchanie sa spomalilo.
Uisťujem ťa, medzi nami nič nebolo, spýtal sa rýchlo priateľ, Zuzana ani len nevedela, o čom hovoríme
Peter mlčal, čas akoby sa zastavil.
A kedy si rozhodol, že to musím vedieť? znel chladný, rovný hlas.
Sme priatelia, odpovedal, ešte odkláňajúc oči, myslel som, že mi poradíš, čo robiť jeho hlas zachvelý podholil vnútorný nepokoj.
Čakáš radu odo mňa? Peter sa trpkým úsmevom pýtil, zbohol si moju ženu a chceš, aby som vás požehnal? Skvelé!
Nie, nepochopil si! Keby som chcel ju vziať, vzal by som. Vieš, kto som. Ale nemôžem. Si pre mňa brat.
Brat? Peter vstával z pohovky, a spomínaš, keď si odvážil Danku od Vítka? Vtedy si sľúbil večné priateľstvo.
Teraz si spomenul! Kedy to bolo? V škole! Zuzana je niečo iné.
Presne, iné. Ona je moja manželka! A je tehotná, ak si si toho nevšimol. Takže preč z nášho života!
Naozaj? Pripravený zradit priateľstvo kvôli žene? jeho hlas znel zmätkom aj hnevom.
Kvôli rodine. Rozlišuješ rozdiel. A prečo by som ťa obviňoval z prečinenia?
Nie si ty to spustil? znel jedovatý priateľský výčitok. Choď s Zuzanou do kina, nemám čas, pomôž jej s opravou, odvez ju k rodičom. Ty si mi podával svoju ženu! Ja som rád, že som bol užitočný! Rozumieš?
Vyjdite, roztrhol dvere Peter, pokoj jeho tváre pôsobil desivo. A nevracaj sa viac. Zabudni na nás.
Dobre. Len vieš, kamarát, čakal som iný rozhovor. Teraz je moja svedomie čisté.
Host vstal a keď sa dvere zatvorili, začal konať.
Zavolal Zuzane.
Musíme sa stretnúť. Je to dôležité.
Stalo sa niečo? znepokojila sa, poď, Peter je ešte v práci. Počkáme ho spolu.
Nemôžem. On zakázal mi prichádzať k vám
Ako? Prečo?
Neviem. Myslel som, že mi vysvetlíš.
Nerozumiem, povedala roztrpčená, poďme sa stretnúť v parku
Stretli sa.
Počúvala ho bez prerušovania, on rozprával, ako Peter náhle explodoval, obviňoval ho z niečoho nejasného, hovoril o neexistujúcich vzťahoch medzi nimi a Zuzanou
Neležal, len vynechával dôležité detaily.
Tvoj manžel si myslí, že ničením rozbíjam vašu rodinu, skončil, hľadíac priamo do jej zmätených očí.
Ale to je blbosť, zašepkala.
Peter je len žiarlivý, povedal veľkoryso, naozaj si to nenechala všimnúť?
Videla, ako sa v jej hlave skladá puzzle: náhle otázky manžela, nespokojnosť s priateľmi, neustále podozrenia.
Ideálna pôda pre pochybnosti
Čo mám robiť? spýtala sa s bolesťou v hlase.
Porozprávaj sa s ním. Povedz mu, že nemá pravdu. Že sme len priatelia.
Neverí mi.
Tak nič nepovedz, jemne sa dotkol jej ruky. Zostaň dnes u mňa. Nech pocíti, aké to je byť sám
Zuzana sa bála, v očiach sa odrážala bojová vlna pochybnosti, strach, hnev na manžela a niečo nové, nebezpečné.
Dobre, nakoniec povedala. Ale spolieham sa na tvoju čestnosť
Prvý krok bol urobený.
Celý večer sa tváril ako chápuce priateľ. Pili čaj, spomínali vtipné príhody, a on zachytával jej pohľad zmätený, ale už zvedavý.
Keď hostia zaspała na pohovke, nebudil ju
Ráno zazvonil telefón. Peter chrapľavý, nevyspatý hlas.
Zuzana je u teba?
Áno, odpovedal pokojne, všetko v poriadku. Rozhodla sa nevrátiť.
Nastalo ticho. Predstavoval si Peterov tvár a pocítil uspokojenie.
Prenes jej Peter zamrznul, akoby hľadal slová. Že dvere sú zatvorené. Navždy.
Zložil telefón.
Zuzana sa prebudila, keď počula rozhovor:
Čo sa stalo?
Peter už ťa nechce vidieť. Povedal, že si spravila svoj výber.
Rozplakala sa. On ju objal, hovoril upokojujúce slová, ale necítil nič. Prečo plače o starom šťastí, keď ho tak ľahko zrušil?
O týždeň neskôr Zuzana zbalila veci:
Odjedem k mame, nepozerala sa na neho, potrebujem byť sama, premýšľať.
Samozrejme, prikýval, odjazd
Zuzana odišla a na rozlúčku vrhla:
Už neverím ani tebe, ani Peterovi, ani sebe v okolí vás
***
Zostal sám v prázdnom byte. Ticho tlačilo, obracajúc myšlienky naruby.
Plán, taký jasný a elegantný, pukol. Mala sa medzi nimi miešať! Chcel trpieť Petra, držať ju pri sebe, užívať si jeho poníženie. Ale ona odišla a všetko pokazila!
***
Vyliezol na pohovku a pozeral na strop. V hlave sa vynárali obrazy z detstva.
Vždy šťastný Peter! Vždy vstrelil rozhodujúci gól, vždy spravil skúšku bez prípravy, vždy získal obdiv dievčat. Všetko mu išlo ľahko!
Závisť rástla roky, tichá, pichlivá, až sa zmenila na nenávisť.
Potom im život roztočil cesty. Náhodné stretnutie.
A znovu Peter úspešný podnikateľ, krásna žena, čoskoro sa narodí dieťa. Jeho šťastný, pokojný úsmev, spokojná istota v zajtrajšku to všetko rozbehlo starú nevyjadrenú zlosť.
Už to nevydržal. Neznášanlivo chcelo srazit pyšnosť toho šťastlivca, odobrať mu aspoň kúsok šťastia! Aspoň na chvíľu!
Nečakal, že bude tak ľahké
***
Zvon zvial ticho. Neznámy číslo. Hlas v slúchadle oznamoval nehodu. Zuzana bola v dopravnej nehode na ceste k matke
Sedel, otupený, neschopný pohýbať sa. Už to nebol prefíkaný plán, ne bola pomsta. Bola to katastrofa!
***
Peter, keď sa dozvedel, pobytoval a nocoval v nemocnici.
Keď sa Zuzana zotavila, skrz slzy a bolesť mu všetko rozprala. Ako ju presvedčili, že manžel žiarlí bez dôvodu, ako ju prinútili zostať len pre rozhovor, aby ho potrestali. Peter držal jej ruku.
Už ho nebavilo, čo sa stalo. Bol šťastný, že je žena živá. Pochopil, že mohol o ňu prísť navždy.
O niekoľko dní neskôr Peter prišiel domov preplatený.
Pri schodoch čakal priateľ z detstva. Jeho tvár bola bledá, oči bežali.
Ako je? vydechol.
Peter, vyčerpaný, s vyhasnutým pohľadom, odpovedal, mysliac na stratu dieťaťa:
Všetko je preč.
Ten bledol ešte viac. Myslel si, že už Zuzanu neexistuje.
Nechcel som! slová pryskakovali ako lavina. Len som ti závidel celý život! Mal si všetko, ja nič! Vidím, aký šťastný si, a nedokázal som to zniesť! Rozhodol som rozhodol som sa ťa potrestať, rozbiť tvoju rodinu, aby si trpel! Nečakal som, že odíde, že to tak dopadne! Nechcel som jej smrť!
Peter mlčel, počúval ten chaotický, hysterický výlev zúfalstva, a potom povedal:
Nikdy som od teba nič dobré neočakával. Ale prekvapil si ma. Priznal si sa. Dúfam, že ti to uľahčilo?
Prepáč, ozvalo sa tlmené. Nečakal som, že to ide tak ďaleko
Myslieť treba, odsekol Peter, častejšie hovorí sa, že pomáha. Dobre, maj sa
Zmizol do schodov.
Priateľ z detstva zostal sám. Dlho stál, ako keby nevedel, ktorým smerom ísť. Nakoniec pomaly kráčal niekam do nekonečna snov.
