Koniec septembra na bratislavskom cintoríne. Smutná pochodeň pomaly kráča za rakvou. Ja Viktor spustil hlavu. Kráčam s pohľadom skloněným k zemi, snažím sa pochopiť, čo sa v mojom živote stalo. Nemôžem myslieť, necítiť, akoby som bol už mŕtvy a ležal v rakve.
Osemnásť rokov dozadu.
V prvom ročníku základnej školy sa Vojta a Juraj počas prestávky v školskom dvore pustili do pravého šialenstva. Búrlil sa prach, škriabali si tváre a nevedeli, že už špinia školské uniformy. Okolo stáli ostatní chlapci a křičali:
– Daj mu, Juraj! volali.
– Úder za úder, Vojto! kričali druhí.
V okamihu, keď už nikto nechtěl ustúpiť, Juraj sa zachytil za ucho protivníka. Ten s výkrikom uchopil svoje ucho a boj sa rozpadol. Chlapci sedeli na zemi a pozerali sa na seba. Na Viktorovej lícnej tvári stekala krv. Zvonec oznámil koniec hodiny.
Samozrejme, po tom si pošľachtili. Od toho dňa sa Viktor a Juraj stali nerozlučnými priateľmi. Viktor bol špičkový študent, vždy pozdvihol ruku a odpovedal učiteľovi. Juraj bol naopak priemerák a nepokojník učitelia ho neustále napomínali. Desať rokov sme sedia pri jednom stole. Mali sme veľa spoločných záujmov.
Obaja sme zrazu zamilovali do Zlatek, dievčaťa z paralelných tried. Štíhle blondínka si získala naše srdcia svojimi obrovskými, ako jazero, modrými očami. Bavila sa tancom, my sme ju bežali privítať. Každý dúfal, že si vyberie práve jeho. Zlatka sa však neponáhľala, nikoho nevyzdvihla. Školské roky uleteli, skončil maturitný ples a každý kráčal svojou cestou.
Viktor sníval o štúdiu na univerzite, ale konkurencia bola obrovská a rodina nebola bohatá. Nebolo možné platiť za štúdium. Musel som ísť na technickú školu. Juraj pochádzal z dobrej rodiny, peniaze na štúdium nemal problém, ale nechcel sa ponoriť do učiva. Rozhodol sa stať sa učňom v autoservise. Tento výber sa ukázal ako rozumný a perspektívny.
Zlatka tiež nešla na vysokú školu. Šla s tanečným zborom do zahraničia, aby si privyrobila. Takú šancu mali len raz. Riskovala.
Aj keď sme sa rozptýlili po rôznych mestách, udržiavali sme kontakt. Volali sme si, pýtali sa, čo sa deje. Viktor a Juraj sa stretávali častejšie, večerovali v kaviarňach alebo v kluboch. Juraj vždy našiel spôsob, ako mať ďalšiu príležitosť na zábavu. Život bol v plnom prúde.
Po skončení technickej školy som nastúpil do jednej továrne a súbežne som pokračoval v štúdiu na diaľkovom odbore. Juraj po troch rokoch v autoservise otvoril svoj vlastný garáž s pomocou rodičov. Najal si pár zamestnancov, získal dobré auto a stal sa úspešným podnikateľom.
Zlatkin päťročný kontrakt v zahraničí skončil, vrátila sa domov. Rozhodli sme sa stretnúť a osláviť naše znovuzjednotenie. Každý z nás sa tešil, kto si ju nakoniec vyberie. Sedeli sme pri stole a čakali na Zlatku. Srdce mi búšilo ako šialené.
– Juraj, pozeraj, – poťahoval som si gombíky košele, – vyzerá to dobre?
– Neboj sa, brat, – odpovedal chladnokrvne, – dýchaj. Vezmi si drink na odvahu.
– Dobrý deň, chlapci! ozvala sa Zlatka nad našimi hlavami, aké ste elegantne oblečení!
– Ahoj, Zlatka! sklonil sa Juraj, odtlačil jej stoličku a políbil ruku.
– Ahoj! zamumlal som a prehĺtal jazyk.
Rozprávali sme sa, spomínali sme školské časy. Juraj celý večer tancoval so Zlatkou, ja som sedel a trpel. Aké mám šance? zamýšľal som si. Juraj má vlastný dielňu a luxusné auto, vždy má peniaze. Ja žijem s rodičmi, peniaze len tak tak.
Ako kedysi v detstve sme odviedli krásku domov. Po štyroch podobných večeroch som sa rozhodol, že je čas na zásah. Stál som pred jej dverou, hľadal správne slová. Zvonil som. Na moje prekvapenie súhlasila.
– Si si istá, Zlatka? spýtal som sa, nevediac, či som šialený. To nie je žart?
– Áno, áno, áno! zakričala, bozkala ma a povedala: Áno!
Neskôr som to rozprával Jurajovi.
– Čo v mne našla? divil som sa. Nemám jej nič ponúknuť. Stále tomu neverím. Taká kráska a ja Rozhodol som sa riskovať. Spravím jej ponuku a nech sa deje, čo sa chce. Juraj, buď môj svedok na svadbe!
– Jasné, súhlasil Juraj a po chvíli priznal: Vieš, ja som sa tiež snažil s ňou.
– Ale dostal som jasné odmietnutie smutne sa usmial a pozeral ma do očí.
– Ako to? prekvapilo ma. Si úspešný, perspektívny a finančne nezávislý.
– Prestaň! máhol rukou Juraj. Zlatka urobila správne rozhodnutie. Prečo by mala chcieť kohokoľvek, kto sa k jej domu správanie? Ty si pracovitý človek, stabilný život, stabilné vzťahy. Smiali sme sa, objali sa bratsky a ešte dlho blábolili o nepotrebných veciach.
Bola to hlučná svadba. Ja a moja manželka sa nasťahovali do nového bytu, ktorý sme kúpili za peniaze, ktoré Zlatka zarobila v zahraničí. Cítil som sa trochu nevoľne, ale Zlatka sa usmiala:
– Neboj sa! povedala, zajtra ti prinesiem raňajky do postele. Všetko bude v poriadku.
Zlatka sa ukázala ako múdra a praktická manželka. Otvorila svoj tanečný štýl, pracuje, čo miluje, a zarába. Rodinný život plynie svojím tempom.
Juraj nestál bokom. Stal sa priateľom rodiny, tak blízkym, že občas som mu žiarlivý na Zlatku. Všetky rodinné plány mi spomína. Juraj jej nikdy neodmieta pomoc. Ak treba odveziť na trh, alebo ju vyzdvihnúť z práce pri nepriaznivej poveternostnej situácii, je tam. Keď raz na skúške roztrhla kostým, Juraj prerušiť odpočinok, odvezie ju do nemocnice a potom na procedúry. Ako inak, keď som stále v práci.
Keď Juraj zvláda všetko, neviem, ako to robí. Je podnikateľ, ale aj strážca Zlatkineho šťastia. Láskaví susedia sa mi pozerajú do očí a hovoria, že som hlúpy, lebo moja žena má pod nosom niekoho, kto ju ovláda.
– Zlatka, čo sa deje? snažím sa znieť prísne, prečo sa tak k tebe lepí? Už to ide moc ďaleko
– Víťo, prestaň smiala sa moja žena, čo by sme bez neho robili?
Zhlboka som sa nadýchol, objal manželku a nemal som voči Jurajovi žiadnu zášť. Bežné dni sa točili ako kolotoč.
Jedného júnového dňa zazvonil telefón v našom byte.
– Víťo, dobrý deň! ozval sa mužský hlas, som otcom Juraja.
– Dobrý deň, pán Jozef Petrovič! s radosťou som odpovedal, dlho sme sa nevideli. Ako sa máte?
– Juraj zomrel! zhlboka odpovedal otec, včera havaroval! Hro
– Čože? zachytil som sa, a potom som nemohol dýchnuť. Bol som ohromený žiaľom. Slzy sa hrnuli do hrdla a nedovolili mi dýchať. Najlepší a jediný priateľ. Zastavil sa čas. Potok potu stekal po spánkoch, a pred očami sa miešali hmlové obrazy. Odpovedala mi moja žena a podala všetky podrobnosti a dátum pohrebu.
Nečakal som, že strata priateľa mi zlomí srdce takomú neúnosnou bolesťou. Bolo ťažké to prijať; bolo to mimo môjho myslenia. Včera som bol mladý a plný nádeje, a teraz ho už nie je.
Zlatka bola v tom čase ôsmy mesiac tehotná. Aby som neohrozil jej zdravie a dieťa, zostal som doma a šiel som sám na pohreb. Po pohrebe, keď sa všetci rozchádzali, som zostal pri hrobe. Nohy sa mi triasli. Pozeral som sa na usmiaty portrét Juraja a sevrel päsť.
– Juraj, priateľu! začal som a sklonil hlavu, snažiac sa skryť slzy ďakujem Bohu, že si nám poslal stretnutie. Ďakujem ti za všetky tie roky priateľstva. Nikdy ťa nezabudnem.
Spomínal som naše detské šikovnosti v škole. Všetko ma v ňom protestovalo. Nebol som pripravený prijať stratu.
– Juraj, vieš, Zlatka čoskoro porodí, povedal som, a zúfalý som prosil: Bože, ak si tu, nech sa duša Juraja vráti do našej rodiny s príchodom dieťaťa. Prosím! Túto prázdnotu mi tak veľmi chýba!
Uplynul rok. Synovi bolo desať mesiacov. Pomenovali sme ho po Jurajovi Jurajík. Všetko v ňom sa podobalo na môjho priateľa: farba vlasov, šibalský pohľad a rovnakej veľkosti znamienko na ruke. Snažím sa utešiť, že syn je podobný Jurajovi, ale nie som si úplne istý, či je to ten pravý Juraj. Neverím, že moja modlitba bola vypočutá.
– Juraj, daj nám najavo, že to si ty! prosím, držiac syna v náručí a pozerajúc sa z okna vždy si bol najvynaliekavejší z nás. Chýbaš mi!
Zrazu sa ozval výkrik.
– Aaa! zakričal som a chytil sa za ucho, ktoré kedysi Juraj okusil.
– To si ty? spýtal som sa dieťaťa si to naozaj ty?
Syn zmražal nos a zasmial sa.
