Kam to? A kto nám uvarí?
Čo to vyvádzaš? Kam ideš? A kto nám teraz bude variť? prekvapene spýtal sa manžel, keď videl, čo robí Antónia po hádke s jeho matkou…
Antónia sa pozrela von oknom. Šedá, utláčajúca nálada, hoci bol skorý jar. V ich malom mestečku na severe takmer nikdy nebolo slnečných dní. Možno preto boli miestni takí pochmúrni a nepriateľskí.
Antónia si všimla, že jej tvár je čoraz častejšie bez úsmevu, a vráska na čele, vždy nachmúrenom, jej pridávala roky.
Mami! Idem na prechádzku zvolala jej dcéra, Zuzka.
Dobre prikyvla Antónia.
Čo dobre? Daj mi peniaze.
A čo, prechádzky už nie sú zadarmo? vzdychla si žena.
Mami! Aké to otázky?! stratila trpezlivosť dcéra. Čakajú na mňa, no! Rýchlejšie! A prečo tak málo?
Na zmrzlinu to stačí.
Ty si skrblík hodila do vetra Zuzka, ale odpoveď matky už nepočula, lebo vybehla z domu.
No, no… zavrtela hlavou Antónia, spomínajúc si, aká milá bola Zuzka pred tým, ako dospela.
Toňa, som hladný! Kedy bude jedlo? netrpezlivo zakričal manžel, Jozef.
Choď a jedz odvetila chladne, postaviac tanier na stôl.
A donesieš mi to? spýtal sa.
Antónia takmer nehodila hrniec. Čo si to vymýšľa…
V kuchyni sa je, Jožko. Ak chceš, jedz, ak nechceš… tak ne povedala a sadla si k stolu sama.
Po pätnástich minútach sa Jozef objavil v kuchyni.
Studené… fuj.
Dlhšie sa zbieraj.
Prosil som ťa! Žiadna láska, ani troška starostlivosti! Vieš, že teraz pozerám zápas! zahrmel, vkladajúc si do úst kúsok kurčaťa. Nechutné.
Antónia len prevrátila očami. S tými zápasmi bol manžel k nepoznaniu. Stávky, gadžety, drahé lístky… Závislosť, hoci v mladosti ho šport vôbec nezaujímal.
Ani raz neprišiel k stolu. Namiesto toho schmatol plechovku na zlepšenie nálady, čipsy “z hladu” a vrátil sa k telke. A Toňa ostala v kuchyni upratovať špinavé riady.
Nikto neocenil jej prácu.
Bola vyčerpaná po smene, pracovala ako staršia sestra v nemocnici. Každý deň stres v práci, a doma namiesto oázy pokoja ďalšia smena dones, prinies, uprac.
Je ešte čo piť? manžel sa natiahol do chladničky po ďalšiu plechovku. Prečo nie je?
Všetko si vypil! Mám ti to ešte kupovať?! Maj aspoň trochu hanby, Jožko! nevydržala Antónia.
Aké to krehké… odfrkol manžel a s buchnutím dverí vyrazil doplniť “zásoby” na ďalší zápas.
Antónia sa rozhodla ísť spať, lebo na druhý deň čakala kopa práce. Nemohla však zaspať. Trápilo ju, kde sa dcéra zdržiava a s kým. Vonku už bola tma, ale Zuzka stále neprišla. Nechcela jej volať, lebo to vždy skončilo hádkou.
Kompromituješ ma pred kamarátmi?! Prestaň volať! kričala Zuzka do telefónu. Po takých rozhovoroch Antónia prestala volať, utiešujúc sa, že dcéra nedávno dovŕšila 18. Nechcela pracovať, ani študovať. Skončila školu a rozhodla sa oddychovať, aby “našla samu seba”.
Len čo zaspala, zobudili ju radostné výkriky manžela. Očividne niekto dal gól. Potom začal hovoriť o zápase so susedom, ktorý náhodou prišiel a ostal. Sused priviedol priateľku a začali “fandiť” v troch. O polnoci sa vrátila Zuzka, buchla tanier
