„A kam to v tejto nočnej tme? Prečo vzbudzuješ deti?“ spýtal sa. „Odchádzame od teba.“
Tú noc prišiel Ján domov o čosi skôr ako zvyčajne – hodinky ukazovali pol hodiny skôr ako o polnoci. Už sa chcel v pokoji prezliecťúť a ísť spať, keď zbadal ženu, ako v zhonbe navlieka bundičku na polospalú dcérku. Vedľa stál syn, zachmuřený, s nevraživou tvárou. Ján nechápal, čo sa deje.
„Stoj! Kam to v takú noc? Prečo budíš deti?“ vyhrkol rozhorčene.
„Odchádzame. Už takto žiť nemôžem,“ pokojne odpovedala Zuzana, pozrela mu do očí. Kedysi, nie tak dávno, hľadela do tých očí s obdivom. Teraz v nich videla len hnev, pohŕdanie a chlad.
„Tak sa táraj!“ zařval Ján, bez ohľadu na to, že jeho krik vydesil deti. „Kto by takú s príveskom chcel? Hlúpa kráva!“
„Uvidíme,“ odvetila Zuzka a bez otočenia vyšla von.
Prvý rok manželstva žila ako v rozprávke. Ján ju nosil na rukách, bol pozorný, starostlivý, pekný a sebavedomý. Všetky kamarátky jej závideli. Iba mama tiše šepkala: „Ó, s týmto fešákom si užiješ.“ Ale Zuzka mávla rukou, presvedčená, že s ňou to bude iné – veď sa milujú.
Keď sa narodil syn, začali sa v dome hádky. Objavovali sa nedorozumenia, v duhe hniezdila zášť. Potom Zuzka zistila, že manžel má milenku. Svet sa jej zrútil, ale zostala. Kvôli dieťaťu, kvôli zdanlivosti rodiny. Neskôr druhé tehotenstvo, dcérka. A po nej – Jánove časté pracovné cesty, nezmyselné výhovorky, odstup. Zuzka všetko chápala, ale mlčala. Nie preto, že by bola slepá, ale preto, že sa bála. Ako odísť? Kam ísť s dvomi deťmi? Ako žiť?
Cítila cudzí parfém na jeho oblečení, počula cudzie mená, raz ju dokonca nazval „Helenkou“. Ale nič nepovedala. Žila ako robot. Ráno, deti, práca. Nastúpila ako pokladníčka v supermarkete. Malý plat, malý byt, žiadna pomoc. Aj to však zvládala – lebo musela.
Jedného večera jej niekto opatrne položil na pokladňu kyticu.
„Pre vás. Len… chcel som, aby ste sa usmiali,“ rozpačito povedal zákazník. Tomáš, častý hosť, ktorý vždy kupoval to isté – chleba, párok, kávu.
„Tomáš. Končíte smenu? Môžem vás sprevádzať?“
Odmietla. Potom ešte raz. A znova. Zuzka neverila, že by mal niekto záujem o ženu s dvomi deťmi. Jej vlastný manžel na nich zabudol, za celý rok ani raz nezavolal. A tento cudzí sa pýtal, zaujímal, staral.
Jedného dňa to už nevydržala:
„Mám dve deti!“
„To je skvelé,“ usmial sa. „Tak o víkende ideme do zoo.“
Zamotala sa jej hlava. A on naučil jej syna hrať dámu, dcérku – lyžovať. V noci bežal do lekárne, ak niekto ochorel. Zuzka sa ho snažila odhnať, ale len sa usmial:
„Myslíš, že by som ťa nechal ujsť? Vydáš sa za mňa?“
Prešlo päť rokov. Zuzka je vydatá za Tomáša. Majú štyri deti – dve spoločné a dve z prvého manželstva. A všetci susedia vravia, aké sú podobné na neho.
„Naozaj sa ti začínajú podobať,“ šepká mu v noci.
„A inak by to ani nešlo. Milujem ich. Sú časťou teba. A teda aj časťou mňa.“
