„Kam sa sťažovať, keď ma vlastná dcéra nenávidí?“
„Musím niekde podať sťažnosť na tú dcéru,“ mumlala Alžbeta, ležiac na vypĺňanom pohovke, zatiaľ čo si zakrývala tvár rukou. „Aby jej niekto vysvetlil, že matku treba rešpektovať. Aspoň niekto. Aspoň jeden človek…“
V izbe panovala šedá polotma. Pach prešlého vína, špinavých tanierov a ťažkého vzduchu sa vpíjal do tapiet a stien. Alžbeta sa nevedela postaviť — hlava jej hučala, akoby jej v lebke uviazol vlak, a každá jeho zastávka spôsobovala nevoľnosť. Kde zaspala? Kedy? Nepamätala si. Rovnako ako si nepamätala, kedy sa včera večer chytila flašky a kam sa vytratili posledné hodiny.
Bola opäť sama.
Zuzana nenávidela opitých ľudí.
Nebola to len nechuť. Bola to nenávisť, hlboká a dávna, ako koreň starej lipy, ktorý prorastal každou jej bunkou. Od detstva, od tých večerov, keď sa v ich byte začínalo niečo, čo pripomínalo peklo: matka, potácať sa, vrazila do bytu, s treskom zabuchla dvere, netrafila vypínač, chytala sa stien. Niekedy spadla. Niekedy zaspala pri vchode, aniž by sa dostala do postele.
Raz našla Zuzana Alžbetu ležať pred vchodom tvárou v blate. Mali jej sedem rokov. Sedem rokov — a už vedela, čo je hanba. Čo je pach alkoholu, pohľady susedov, posmešky spolužiakov:
„Zuzana, tvoja mama je dnes v kanáli alebo pod stolom?“
Naučila sa zadržiavať slzy. Naučila sa zbierať rozbité tanieriky, prazdné fľaše odniesť do smetišťa tak, aby to nikto nevidel. Zuzana umývala podlahy, keď matka sa nevedela ani postaviť. Prała, upratovala, varila — lebo inak sa proste nedalo žiť. Ako desaťročná už vedela, ako odstrániť škvrnu od vína z koberca a ako umyť zvratky zo steny.
Každý večer bola skúška. Matka rozprávala sama so sebou, kričala, plakala, rozbila sklenenú nádobu o stenu, padala. A Zuzana sedela v tme, objímajúc vankúš, a strnula. Nedýchala. Čakala. Len aby nevyplašila, nerozhnevala, neupútala pozornosť. Lebo opitá matka mohla byť hocijaká. Niekedy plačúca, niekedy kričiac, a niekedy — bila.
Zuzana vyrástla. Odišla, hneď ako mohla. Študovala na univerzite, pracovala po večeroch, aby si našla izbu. Potom stretla Tomáša. Tichého, spoľahlivého. Vzali sa. Narodil sa syn — Adam. A Zuzana si sľúbila:
„Môj syn nikdy neuvidí ma opitú. Nikdy sa nebude báť krokov v chodbe. Nikdy mi nebude umývať podlahu.“
Chránila svojho syna, ako len vedela. Ticho, útulno, domáci chlieb, večerné rozprávky a čisté povlečenie s vôňou levanduľy. Všetko, čo ona sama nikdy nemala.
S matkou sa takmer nestýkala. Občas — krátke rozhovory, vždy odmerané. A len vtedy, keď mala Alžbeta „jasnejšie“ obdobia. Nechcela ju pustiť do svojho života. AnA keď raz Alžbeta opäť natiahla ruku po telefóne, aby niekam zavolala a sťažovala sa, zrazu pochopila, že žiadny úrad, žiadny zákon jej nedokáže vrátiť to, čo stratila vlastnou vinou.
