Loďa, kam sa ponáhľaš? – Martina vyšla z kuchyne, utierajúc si ruky do utierky a prekvapene pozrela na svojho manžela.
Milan, muž vo veku štyridsaťpäť rokov, manažér veľkej stavebnej spoločnosti, sa rozhodol konať. Kým manželka v kuchyni pripravovala raňajky, balil kufor. teraz stál v predsieni veľkého útulného bytu.
Martina vždy ráno varila jedlo a kŕmila rodinu. Bola presvedčená, že výdatné a zdravé raňajky sú nielen kľúčom k pevnému zdraviu, ale aj k úspešnému dňu. Kým boli deti malé, vstávala vždy prvá, aby pripravila jedlo pre celú rušnú domácnosť. Mali tri deti, takže Martina nepracovala, ale venovala sa ich výchove. Našťastie, Milanov príjem vždy umožňoval rodine žiť pohodlne, bez toho, aby jeho žena musela pracovať.
Milan mlčal. Pozeral na Martinu, s ktorou žil dvadsaťpäť rokov, a vedel, že rozhodnutie musí byť rázne a okamžité.
V posledných rokoch sa jeho manželka zmenila – stratila energiu a oheň v očiach, ktorý ho kedysi tak priťahoval. Už ho nelákala ako žena.
Pre Milana tu bola ďalšia. Terézia, mladá energická brunetka, s ktorou sa zoznámil na jednom z firemných výjazdov. Bola krásna a inteligentná, a to Milana okamžite očarilo. Bola tiež odvážna a rozhodná, čo mu imponovalo. Aj on bol taký. Odvážny a rozhodný. A práve preto teraz stál v predsieni s kufrom.
Je čas! Už to nestačí, prečo by mal žiť s nemilovanou ženou a míňať na ňu tvrdo zarobené peniaze? Deti vyleteli z hniezda a sú samostatné. Dávid a Martin už pracujú po ukončení vysokoškolského štúdia. Nelka je ešte na štvrtom ročníku univerzity, ale vždy jej je pripravený pomôcť. S tým je všetko v poriadku.
Ale manželka… Prečo by mala byť na jeho krku? Presne to mu hovorila aj Terézia. Milan si uvedomoval, že jeho milovaná má pravdu. Tvrdo pracuje bez ohľadu na seba, zatiaľ čo manželka ostáva doma. A míňa jeho peniaze.
– Mal by si už dávno odísť. Pozri sa, ako sa jej žije, nič nerobí! – povedala mu Terézia objímajúc ho. – Byt by sa mal rozdeliť. Nech v garsonke býva, a nech si na život sama zarobí.
– Áno, Terézia, máš pravdu. Nič nás už nespája. Musíme to riešiť.
– Odchádzaš niekam, Milan? – prekvapene sa spýtala Martina. – Prečo si ma nevaroval? Pripravila by som ti sendviče na cestu. Nie je dobré hladovať a tiež nevieš, kedy sa ti podarí najesť. Snáď ideš na služobnú cestu?
– Prečo mi stále vnucuješ nejaké jedlo, čo? Sendviče! To je hlúposť! Nevieš, že dnes je možné sa na každom rohu dobre najesť – raňajkovať, obedovať a dokonca večerať? Otvorím ti oči – už dávno sa dá! Blázniš! Večne postávaš v kuchyni, akoby na svete nič iné neexistovalo.
Milan sa na manželku hneval, pretože sa neodvážil jednej veci – hrdo a pevne povedať, že odchádza, že odchádza k inej.
– Stalo sa niečo? Prečo si taký nervózny, Milan? – jemne a láskavo sa spýtala Martina.
Už dávno vedela, že manžel má milenku. A predpokladala, že raz odíde. Dnes to možno bol ten deň. Ale Martina bola múdra žena. A navyše, svojho manžela dobre poznala.
– Len preto, lebo odchádzam, jasné? Už ma táto situácia unavuje!
– Dobre. A kam ideš? – jednoducho sa opýtala, akoby jej práve povedal, že vonku prší.
– K inej žene. Tá je krásna a múdra! Nikdy nebude, ako ty, stále v kuchyni! Má množstvo ďalších zaujímavých a dôležitých činností.
– Naozaj si našiel takú ženu? Gratulujem ti, Milan.
– Áno, prečo by som si nezaslúžil takú ženu? – Milan nemohol uveriť, aké prekvapivo ľahké je viesť tento zlož itý rozhovor.
– Ty? Samozrejme, že zaslúžiš. Ty si zaslúžiš aj viac, Milan.
– Skutočne si to myslíš? – neveril Milanovaným ušiam.
– Áno. Myslím si to. Kto ťa pozná lepšie ako ja? Veľa pracuješ, dobre zarábaš, si inteligentný a tiež, čo sa čestne priznáme, aj pohľadný!
– Vieš, že túto bytovú situáciu tiež budeme musieť riešiť – už mäkko, akoby sa ospravedlňoval, povedal Milan.
– Chápem. A to je spravodlivé. Úplne ťa v tom podporujem. Byt rozdelíme. Všetko podľa zákona, – usmiala sa Martina.
– Ďakujem ti za pochopenie. Úprimne som si myslel, že sa pohneváš. A ty si sa zachovala správne. Predsa len, mali sme spolu dobré roky, – hrdým hlasom povedal muž.
– Tu teda… Prečo by som sa mala hnevať? Už sa nemilujeme. A čo teraz? Budeme spolu žiť celý život? Kto s tým prišiel? Nie sme prví,- pokračovala Martina.
– No a dobre. Je to dobré, že takto myslíš. Ešte k tej práci… Mal by si si niečo nájsť. Pretože ti prestanem dávať peniaze. Musíš pochopiť, že podľa zákona sa staneme cudzími osobami. Alebo chceš podať návrh na výživné? Varujem ťa, že súd prehráš. Si schopná a zdravá žena, Martina. Len veľa rokov si bola doma.
– Sedela? To tak vidíš? A tri naše deti vyrástli samy? No dobre, nebudem sa hádať. Čo sa týka práce, poviem to takto. Nič nebudem hľadať, nepotrebujem.
– Ako to? Prečo? Z čoho budeš žiť? Dúfaš, že synovia ti pomôžu? Ale oni len začali pracovať, určite im to nestačí.
– Nemám v úmysle brať peniaze od detí, kam by som prišla? – vyjadrila sa Martina, akoby bola pobúrená. – Mám inú možnosť.
– A akú, dovoľ sa spýtať?
– Zaujíma ťa moja budúcnosť po tom, ako odídeš?
– Z čistej ľútosti a starostlivosti. Predsa len máme spoločné veci, ako sú deti.
– Vydám sa. A nový manžel sa o mňa postará, – povedala Martina a čakala na Milanovu reakciu.
– Vydáš sa? Čože? – šokovane sa spýtal manžel.
– Áno. Čoskoro sa stanem rozvedenou osamelou ženou. Preto mám právo opäť sa vydať.
– A čo, máš už kandidáta? Alebo si myslíš, že nájsť dobrého manžela je ako ísť do obchodu? Zvlášť v tvojom veku, Martina, – Milan skepticky prešiel očami po tvári a postave svojej manželky. – Treba realisticky vyhodnotiť svoje šance.
– O to sa neboj! Nebude to problém! – s istotou a so šibalským úsmevom povedala Martina.
– Odkiaľ tá istota? – Milan si povolil kravatu. Nezistil ani, ako prešiel z predsiene do kuchyne, kde mechanicky začal žuť čerstvo upečené palacinky.
– Ospravedlňujem sa, Milan, budem s tebou otvorená. Ako sa hovorí, úprimnosť za úprimnosť.
– No, povedz, – Milan práve dojedal druhú palacinku. – Nalej mi čaj, čo tu trčím…
– Podozrievala som, že ma plánuješ opustiť už dlho, – povedala medzi rečou, nalievajúc Milanovi čaj, Martina.
– Naozaj? A odkiaľ tie podozrenia? – neopudierte Milan.
– To je môj ženský kľúč. Tak som si povedala, čo ma v takom prípade čaká. A rozhodla som sa konať.
– Konať? – Milan sa zarazil tak, že prestal žuť.
– Áno. Zaregistrovala som sa na zoznamovacej stránke. A vieš, bola som príjemne prekvapená množstvom mužských záujemcov.
– Čo ťa zastrelilo na také stránky? Prekvapila si ma, taký náhly aktivity som od teba nečakal, – trochu kyslo poznamenal Milan.
– Teraz si každý zodpovedá len za seba. Tak som sa rozhodla začať hľadať kandidátov. To nie je ľahká vec, chápeš, a nemožno to pokaziť, aby zvolený neodišiel niekedy k mladej a ostrieženej. Vieš to predsa, čo ti to rozprávam.
– A sú už nejaké kandidáty? Alebo len dúfaš?
– Áno! A nie málo! – Martina sa jemne a prefíkane usmiala.
– Áno? Zaujíma ma, čo mohlo priťahovať mužov k tebe, starnúca žena.
– Čo neuveríš? Ženy môjho veku sú teraz na zoznamovacích stránkach veľmi populárne. Sme veľmi atraktívne pre inteligentných a zrelých mužov. Čo mladé sú rozmarné, nepokojné, stále sa vystavujú, vymýšľajú si. Ale my – sme domácnosti, vieme všetko, rozumieme, čo muž potrebuje.
– Bláznovstvo! Muži vždy hľadia na mladšie, – oponoval Milan.
– Áno, ale po tých mladých sa obracajú už na úplne iné ženy. A keď som napísala, že výborne varím a mám svoju obytnú jednotku, že po rozdelení bytu budem nezávislá, ponuky neprestávali prichádzať!
Milan mlčal. Premýšľal o tom, čo mu povedala Martina. Prečo mu to nebolo príjemné si uvedomiť, že jej sa po jeho odchode darí? Dotkla sa ho žiarlivosť? No, teda, to ešte chýbalo.
– Odchádzaš, však? Myslím, že ťa už dievča čaká, Milan. Nie je správne ju nechať čakať. A aj ja musím ísť. Mám totiž dnes večer naplánované stretnutie s prvým kandidátom. Musím dať do seba trochu poriadok. Už ma dlho volá na stretnutie. Tak keď už odchádzaš, nedá sa odkladať, správne?
– Vieš čo, spomenul som si. Mám dnes dôležité stretnutie s dodávateľmi. Nechám tu zatiaľ kufor. Neskôr si ho vezmem. Večer. Alebo zajtra. A ty nikam nechoď. Aká si šikovná! To je k mojej neúcte. Manžel nestihol ešte odísť a žena už randí. Zdrž sa s tým, prosím.
Milan sa vrátil do práce. Celý deň ho trápili pochybnosti. Koná správne? Nebude ho deti odsudzovať? Nebude to neskôr ľutovať? Otázky ho trápili a nedali mu pokoj, aby pochopil, či je jeho krok správny.
Pre Milana to bolo inak. Odchádza za Teréziou, ale ak niečo nie je v poriadku, môže sa vrátiť k Martine. No teraz to vyzeralo, že sa nebude mať kam vrátiť. Martina bude mať nového muža.
K večeru ho Terézia nakoniec dohnala.
– Čo sa deje? Čakala som na teba s vecami ráno. Prečo si neprišiel? Pozerala som pre nás byt v skvelej lokalite. A ešte musíme do nábytkového salóna, chcete, aby som schválil váš výber postele. Ah, a musíme do cestovnej kancelárie k Zdenovi – zaplatiť výlet na Bali. Pamätáš sa na Bali, miláčik?
Terézia vravela bez toho, aby čakala na odpoveď od Milana.
– Terézia! Stačí chvíľočku mlčať! – zvolal.
– Áno, – prerušila svoj monológ.
– A čo máš na večeru? – odrazu sa nečakane spýtal Milan.
– Na večeru? Nič… – Terézia bola zmätená. – Veď som na diéte. Aj ty by si mal držať, ako sme sa dohodli. Ak chceš, môžeme si niečo objednať z reštaurácie…
Ešte niečo hovorila, ale Milan už zložil. Vtedy vedel, že doma na neho čaká výdatná večera a pokojným večer. A na Bali ho to vôbec nelákalo.
Nedovolí inému mužovi volať jeho Martinu svojou ženou. To by sa nestalo!
