„Juro, kam ideš?“ Zuzana vyzrela z kuchyně, utierala si ruky do uteráka a prekvapene pozerala na muža.
Juraj, štyridsiatpäťročný manažér veľkej stavebnej firmy, sa rozhodol konať. Zbalil kufre, kým žena v kuchyni pripravovala raňajky. Teraz stál v chodbe ich priestranného bytu v Bratislave.
Zuzana vždy ráno vstávala skoro, aby nasýtila rodinu. Verila, že výdatné raňajky sú základ zdravia aj úspešného dňa. Keď boli deti malé, obetavá matka sa starala o domácnosť. Mali tri deti, preto žena nechodila do práce – Jurajov plat im vždy zabezpečil dostatok.
Muž mlčal. Pozeral sa na ženu, s ktorou prežil dvadsaťpäť rokov, a vedel, že musí byť rozhodný.
Ona za posledné roky stratila energiu, v očiach už nemala iskru, ktorá ho kedysi priťahovala. Už dávno nebola tou ženou, po ktorej túžil.
Mladá Klaudia, čiernovlasá asistentka z firemného teambuildingu, mu nahradila všetko. Bola bystrá, odvážna a presne taká, akú si predstavoval. Preto teraz stál s kufrom v ruke.
„Dosť! Prečo by mal žiť s ženou, ktorú nemiluje? Deti sú samostatné – Martin a Peter pracujú, Veronika študuje. Je čas na zmenu,“ pomyslel si.
„Kam odchádzaš, Juro?“ spýtala sa Zuzana pokojne. „Aspoň by si povedal. Urobila by som ti sendviče. Hladový sa nesťahuješ, však?“
„Preboha, Zuzka! Stále len o jedle! Veď v každom nákupnom centre sa najem! Už dávno nie si potrebná,“ odsekol. Hnevál sa sám na seba, že nedokáže vysloviť tvrdú pravdu.
„Stalo sa niečo?“ opýtala sa mierne. Vedela, že má milenku. Čakala tento deň. Ale bola múdra. Poznala ho.
„Odchádzam! K inej! Je krásna, inteligentná, neminie život v kuchyni!“ vybuchol.
„Gratulujem,“ pokrčila plecami, ako by hovoril o počasia.
„Ty… ty si myslíš, že si to zaslúžim?“ zamumlal zmätene.
„Samozrejme. Si šikovný, atraktívny…“
„Budeš hľadať prácu? Súd ti nič nedá, si zdravá,“ skúsil ju zastrašiť.
„Nebudem. Vyjdem sa znova. Môj nový manžel sa o mňa postará.“
„Čože?!“ Zatienil sa. „V tvojom veku? To je smiešne!“
„Na zoznamkách sú ženy v mojom veku obľúbené. Muži hľadajú pokoj, nie dobrodružstvo. A keď som pridala, že viem variť a mám vlastný byt…“
Juraj zbledol. Prečo ho to tak hnevá?
„Už by si mal ísť. Mám rande s jedným architektom. Nechcem meškať,“ usmiala sa.
„Zabudni! Zmenil som názor!“ zahrmel. „Dnes večer uvaríš halušky. A o žiadnom manželovi nechcem počuť!“
Keď odchádzal, Zuzana si spokojne vydýchla. Vedela, že Klaudia neprežije ani týždeň bez objednaného jedla. A Juraj? Ten si radšej vyberie istotu teplého jedla ako neistotu exotických výletov.
Večer mu Klaudia vyčítala: „Kde si bol? Potrebujeme kúpiť nový gauč a zaplatiť dovolenku na Cyprese!“
„Ty vieš vôbec variť?“ prerušil ju.
„Variť? Veď môžeme objednať…“
Zavrel telefon. Už teraz túžil po Zuzkinom jablkovom štrúdli. A po tichu, v ktorom sa nemusel pretvarovať.
