Do sĺz… MAMA
Mame je sedemdesiat tri rokov. Malá, zhrbená, s rukami stále zamestnanými a pohľadom, v ktorom sa únava mieša s teplom. Podáva mi tašku a vinníčko sa usmieva:
— Tu sú hrušky, Zuzanka. Nie sú veľmi pekné, ale naše. Bez chémie. Veď máš ich rada, však? Vezmi si, prosím.
Beriem ich. Samozrejme, že beriem. A aj jahodové mlieko, lebo mama vždy „náhodou nechá jednu fľaštičku“, keď vie, že prídem.
— Veď hneď neodiídeš, ešte s nami párkrát povečeráš… — dodá potichu, takmer s nádejou.
Sadám do auta. Nastartujem.
Znova niekam idem. Znova utekám. Práca, stretnutia, povinnosti, mestá, časové pásma, zhon… Všetko je dôležité, všetko je naliehavé. K mame zabočím až keď je všetko hotové — medzi kávou s kamarátkami a masážou, medzi prezentáciou a letom.
Neprídem s prázdnymi rukami — donesiem jej rybu, syr, sladkosti. Spýtam sa, ako sa majú s otcom. Nepočúvam pozorne, preruším, niekedy až posmešne — veď čo sa u nich v ich veku môže diať? Žijem vedľa.
Mama určite povie, že som „stále nesprávne oblečená“, že si mám chrániť hrdlo, že kašeľ je kvôli „rozopnutej bunde“ a že pracujem príliš veľa. Zopakuje, že život — áno, je ťažký, a že všetko chápe, a že nevadí, že som tak málo doma.
A žijeme od seba štyridsať kilometrov.
Volám jej takmer každý deň. Rozpráva sa pomaly, do detailov:
— Na trhu zdraželi paradajky. A u tvojej sestry na dedine je ťažko, sama ťahá domácnosť. Petržlen po daždi treba znovu strihať. A náš kocúr, Múko, si rozbil oko, nevieme, kde sa motal…
Počúvam. Niekedy — len zo zdvorilosti.
Mám pocit, že v jej živote sa nič dôležité nedeje.
Dráždim sa, keď sa sťažuje na srdce, ale k lekárovi ísť nechce. A čo ja s tým mám robiť? Veď nie som doktor! Aj tak jej hovorím: „Mama, no prosím ťa, zajdi si! Veď ja neviem, čo ti máš brať!“
A ona zrazu úplne inak, ticho:
— A komu inému by som sa sťažovala, dcérka, ak nie tebe?..
A ja zamrzím. Prsty mi stuhnú na telefóne.
Lebo je to pravda. Lebo ja som jej človek. Jediný naozaj svoj.
A tak, zabudnúc na všetko, vyrážam. Behám k nej. Bez varovania. Bez plánu. Len preto, že musím.
A ona — akoby čakala. Už je na prahu s uterákom. Už smaží rybu. Otec krája melón, vytiahne fľašu domáceho vína:
— Mladé. Len čo prekvasilo, — hovorí s hrdosťou.
Od vína odmietam — idem autom. Pokýve, naleje si sám. Smejeme sa. Hlasne, úprimne.
Je mi zima. Zabalím sa do maminej tepljacej blúzky. Okamžite sa ponáhľa zapnúť rúru:
— Teraz zohrejeme kuchyňu, aby ti nebola zima.
A ja som opäť malá. Znova — to dievčatko, ktorému sa darí. Ktoré má radi. Ktoré nakŕmia večerou. Pre ktoré zohrievajú vzduch v izbe.
Všetko je chutné. Všetko je teplé. Všetko — naozajstné.
Mama, milá, rodná…
Len ži.
DlhLen ži dlho, lebo v tvojom úsmeve je celý môj domov.
