Pavlínu z nemocnice vyzdvihla jej sesternica Ľubica. Ľubica je úspešná maliarka s otvorenou a veselou povahou, vždy úprimná, nič neskrýva. Keď viedla Pavlínu k autu, ihneď jej povedala pravdu:
– Pavli, tam je to tak… no, Milan žije s nejakou inou, ale ty si nerob starosti. Máš kde bývať. Nenechám ťa samu, pomôžem, ako sa dá.
Pavlína po operácii a niekoľkých sedeniach chemoterapie, bez vlasov, chudá a bledá, šla a premýšľala: pravdepodobne by sa teraz patrilo omdlieť, rozplakať sa a vytrhávat si vlasy, no tie už ani nemá.
Mohla by, samozrejme, predstierať mdlobu a spadnúť rovno do kaluže, ale Ľubicin biely kabát bol príliš pekný, než aby ho pokazila. Ľubica jej ho navliekla, lebo bola už jeseň a chladno.
V aute bolo teplo, no Ľubica zabalila Pavlínu do kožušinovej deky, pripútala ju a odviezla do nového života. Počas cesty Ľubica Pavlíne vysvetľovala:
– Pred dvoma rokmi som si kúpila dom pre seba. Myslela som, že tam budem v lete žiť a maľovať, ale žila som tam a zistila, že to nie je pre mňa. Zvykla som si na pohodlie, veľké obchody a ľudí okolo.
Nevydržím ticho. Včera som bola v dome, kúrenie funguje, voda tečie, ostatné už je na tebe. Obchodík s potravinami je blízko, ale ja som ti všetko doviezla. Budem prichádzať.
Na dvore sedel veľký ryšavý pes. Rozradostený s vrtel ocasom sa priblížil k Pavlíne a oprel jej ňufák o kolená. Pavlína pohladila jeho huňatú hlavu a otázne sa pozrela na Ľubicu.
– Pavli, včera som ho z útulku vzala. Potrebuješ kamaráta. Ako tu budeš samu? Neboj sa, kúpil som mu krmivo, vydrží na mesiac. Vo dvojici je veselšie. Volá sa Max.
V malom dvojposchodovom domčeku bolo príjemne teplo. Uprostred jedálne stáli krabice s konzervami, obilninami, cestovinami, múkou a sušienkami.
– Sama si usporiadaš, ale budeš vedieť, kde čo máš. Chladnička je plná. V skrini nájdeš oblečenie na všetky ročné obdobia, máme rovnakú veľkosť. Poď, Pavli, dáme si čaj a ja pôjdem.
Po tom, ako si obliekla kabát, Ľubica pristúpila k Pavlíne, pokúsila sa jej pozrieť do očí. Pavlína sa však odvrátila.
– Pavli, tento pes sedel v klietke tri roky. Nikto ho nechcel, je veľký a starší. Chápem, že ti je ťažko, ale máš mňa. A pes má teba. Treba sa za niečo chytiť, aby sme sa vrátili k životu. Na Milana zabudni.
Všetko bude v poriadku. A ešte – ten dom je tvoj, všetko je na tebe napísané, aj pozemok, aj dom. Doklady sú v spálni, aj peniaze. Pavli, poď žiť! Prídem o týždeň, keby niečo, zavolaj.
Ľubica pobozkala Pavlínu a odišla…
Už sa zotmelo, a Pavlína stále sedela v kresle, nohami si objímala kolená. Najprv plakala, potom si vyprávala, aká je nešťastná, a potom nadávala Ľubici za to, že jej tu nechala psa. Ako si len ľahnem a zomriem, nemám silu žiť. A pes? To je škoda. Musím ho aspoň kŕmiť.
Pavlína si obliekla bundu, pozrela sa do zrkadla na svoju holú hlavu a s vetou: „Nechcem vystrašiť psa, za nič nemôže“, si nasadila čiapku. Našla krmivo, nasypala do misky a vyšla von.
Max zjedol krmivo, vylízal misku a potom z líc Pavlíny slizy slané slzy, ľahol si vedľa na schody a oprel hlavu o jej kolená.
Na nočnej oblohe okolo žiarivého mesiaca sa objavovalo čoraz viac hviezd. Pavlína našla Veľký voz a poslala mu vzdušný bozk. Potom objala psa a povedala:
– Dobre, Maxi, zajtra ti uvarím poriadnu kašu. S mäsom.
Celý týždeň Pavlína, keď ráno zahliadla svoju tvár v zrkadle, sa mykla a povedala:
– Aďa…
A sem-tam prišla myšlienka: stojí to všetko za to? Komu chýbam? No jej pohľad zavadil o Maxa skrúteného pohodlne na svojej ležanke pri krbe a Pavlína rozhodla: dobre, ešte chvíľu tu pobudnem.
Radostný bod v tomto pre Pavlínu náročnom období priniesla Ľubica, ktorá prišla presne o týždeň, ako sľúbila. Vstúpila so škatuľou v rukách a položila ju na pohovku so slovami:
– Pavli, kamoška, čo s nimi? Uveríš, mačka bez domova porodila vo vstupnej hale, a im tam je zima! Kúpila som aj krmivo…
V škatuli ležala vychudnutá ryšavá mačka, objímajúc dvoma labkami dve drobné mačiatka. Večer Ľubica odchádzala. Stála pri dverách, mlčala a nakoniec vytiahla z vrecka papierik a podala ho sestre:
– Pavli, Milan tvoj tu bol, pýtal sa, kde si. Nepovedala som mu. Tu je jeho nové číslo. Rozhodni sa, čo s tým.
Pavlína vyprevadila Ľubicu k autu, zamávala jej a vrátila sa do domu. Pohladkala mačku:
– Budem ťa volať Micka. Nalejem ti teraz mlieko. Všetko bude dobré.
Keď prechádzala okolo krbu, hodila papierik do ohňa…
