Tento príbeh sa začal tým, že detské čižmičky, ktoré moja kamarátka Zuzka sušila na svojom parapete, keďže nemala balkón, spadli dole.
“Vždy som ti hovorila, že to tak skončí,” zamrmlala Zuzkina mama, ktorá často chodila pozrieť na vnučku. “Ako ich teraz dostaneš? Stokrát som ti hovorila, že nemáte behať po kalužiach. Nemáme kde sušiť, žiadne náhradné topánky!”
“Mami, veď je to len júnový dážď! Je to radosť prejsť sa cez kaluže!”
“Tento jún je ale veľmi daždivý.”
Zuzka sa vyklonila z okna – vonku svietilo slnko, a naozaj, čižmičky dopadli na balkón o poschodie nižšie. Boli v tomto dome noví, bývali tu len krátko, a ani Zuzka, ani jej mama nikdy nevideli suseda dole. Vraveli, že tam býva nejaký starý starý mládenec.
Mama s dcérou si často stážovali na stavbu domu: “Načo tomu susedovi balkón, veď sa tam nikdy neukáže, mali by nám ho dať radšej sem na naše poschodie, aspoň by sme mali kde sušiť!”
“Ideš teraz, zavolaj mu. V čom pôjde Anička zajtra do škôlky?”
Anička – kučeravá trojročná dievčina, ktorú príliš netrápilo, že zajtra nemá v čom ísť – sa pokúšala vyhodiť z okna svojho plyšového zajaca. Ale babka rýchlo zatvorila okno a pohrozila jej prstom.
Medzitým Zuzka už zbehla za susedom.
“Nie je doma. Ako vždy.”
Zuzkina mama odpovedala:
“Pani Hana z prvého vchodu povedala, že je vodičom autobusu. Teraz hádam, kedy bude doma, aký má rozvrh?”
“Skúsim to neskôr,” zamrmlala Zuzka.
Večer chodila dolu ešte raz a raz, ale sused stále nebol doma. Aničke zasa jej starostlivá kamarátka doniesla staré tenisky, z ktorých vyrastol jej syn – na pár dní do škôlky postačili.
Anička bola z novej obuvi veľmi nespokojná. Ale nič sa nedalo robiť – zajtra, pozajtra, Zuzka aj mama stále chodili dolu, ale nikdy suseda nechytili doma.
“Možno tam vôbec nebýva?”
“A ja som videla, že mal včera večer o druhej svetlo,” povedala pani Hana z prvého vchodu, ktorá prišla po soľ a pokecat. “Naháňala som svojho kocúra, toho zlodeja, vôbec sa nechcel vrátiť domov.”
“O druhej? My sme už spali,” zmätene odpovedala Zuzka.
“A čo ho tak strážiš? Napíš mu správu, zastrč mu ju pod dvere, tak a tak, na vašom balkóne sú naše čižmičky, prinesli by ste nám ich, prosím, keď vás nikdy nechytíme doma?”
“Akože nám to nenapadlo skôr? Skvelý nápad! Ne nadarmo si ťa zvolili za predsedkyňu vchodu!”
A tak to urobili, napísali správu, Anička sa tiež zapojila a nakreslila dole zajaciu tváričku: “Môjho zajko obrázok!” Mama s dcérou slávnostne zišli dolu a podstrčili pod dvere zložený papier.
Ten večer niekto zazvonil.
“Sused!” vykríkli v jeden hlas Zuzka a Anička (babka už bola doma, pani Hana tiež odišla) a ponáhľali sa otvoriť.
Pred dverami stál veľmi vysoký, vôbec nie starý, modrooký muž. Mal na sebe uniformu vodiča autobusu, pozdravil a s úsmevom podal čižmičky a hračku: “Našiel som to na svojom balkóne, je to vaše?” Obrátil sa na Aničku, tá prikyvla a spustila: “A videl si môjho zajko obrázok? Chceš vidieť môjho zajka?” Sused bol trochu v šoku z takéhoto náporu, mlčane prikývol.
Kým Zuzka mu ďakovala za čižmičky, Anička ho už ťahala za ruku do svojej izby, a Zuzka len počula úryvky jej žvákania: “A ja nemám tatka, ale mama varí chutné kakao!”
“Chutné kakao, hovoríš? Ja mám tiež rád kakao,” sused sa snažil udržať rozhovor. Zuzka sa rozžiarila:
“Chcete, uvarím vám kakao? Mám tajný recept. Máte radi so škorA o rok neskôr už Janko nosil sestričke Aničke z balkóna topánky, ktoré im spadli od susedov hore.
