Júnový príbeh
Tento príbeh začal tým, že detské topánky, ktoré moja známa Zuzka sušila na svojom okne, keďže nemala balkón, spadli dole.
„Hovorila som ti, že takto to raz skončí,“ zamrmlala Zuzkina mama, ktorá často chodila pozrieť vnučku. „Ako ich teraz dostaneš? Stokrát som ti hovorila, že nemáte behať po kalužiach. Nemáte kde sušiť, nemáte náhradnú obuv!“
„Mami, veď je to júlový dážď! Je to radosť prejsť sa po kalužiach!“
„Tento rok je jún veľmi daždivý.“
Zuzka sa vyklonila z okna – vonku svietilo slnko, a naozaj, topánky dopadli na balkón o poschodie nižšie. Bol to nový dom, bývali tam len krátko, a ani Zuzka, ani jej mama nikdy nevideli suseda dole. Hovorilo sa, že tam býva nejaký starý starý mládenec.
Mama s dcérou si často stýskali na stavbu domu: „Načo má ten sused balkón, keď na ňom nikdy nie je? Radšej by ho dali nám, my nemáme kde sušiť!“
„Teraz mu bež zabušiť na dvere. V čom pôjde Vikyčka zajtra do škôlky?“
Vikyčka – kučeravá trojročná dievčina, ktorú príliš netrápilo, že zajtra nemá čo obuť – sa snažila vyhodiť z okna svojho plyšového zajaca. Ale babka rýchlo zatvorila okno a pohrozila jej prstom.
Medzitým Zuzka už bola dole u suseda.
„Nie je doma. Ako vždy.“
Zuzkina mama odpovedala:
„Petránka z prvého vchodu povedala, že pracuje ako vodič autobusu. Teraz hádam, kedy bude doma! Aký má pracovný čas?“
„Skúsim neskôr,“ zamrmlala Zuzka.
Večer chodila dole znovu a znovu, ale sused stále nebol doma. Vikyčke trápna Zuzkina kamarátka doniesla staré tenisky, z ktorých jej syn vyrastol – na pár dní do škôlky stačili.
Vikyčka bola veľmi nespokojná s novou obuvou. Ale nič sa nedalo robiť – aj na druhý deň, aj na tretí chodili Zuzka s mamou dole, ale suseda nikdy nezastihli.
„Možno tam vôbec nebýva?“
„Ja som videla, že mu včera o druhej v noci svietilo,“ povedala Petránka z prvého vchodu, ktorá prišla po soľ a pokecať. „Hnala som sa za svojím mačkom, banditom, nechcel sa vrátiť domov.“
„O druhej v noci? My sme už spali,“ zmätene odpovedala Zuzka.
„A čo na neho čakáte? Napíšte mu lístik, podstrčte pod dvere, tak a tak, na vašom balkóne sú naše topánky, doneste ich prosím, lebo vás nemôžeme zastihnúť.“
„Akože nám to nenapadlo? Skvelý nápad! Nie nadarmo vás zvolili za predsedkyňu vchodu!“
A tak to aj urobili. Napísali lístik, Vikyčka sa tiež zúčastnila, dole nakreslila zajaciu tvár: „To je portrét môjho zajaca!“ Mama s dcérou slávnostne zišli dole a podstrčili pod dvere zložený list.
Ten večer niekto zazvonil.
„Sused!!!“ zakričali Zuzka a Vikyčka (babka už odišla, Petránka sa tiež rozlúčila) a bežali otvoriť.
Na prahu stál veľmi vysoký, vôbec nie starý, modrooký muž. Mal na sebe uniformu vodiča autobusu, pozdravil a s úsmevom podal topánky a hračku: „Našiel som to na svojom balkóne, je to vaše?“ Obrátil sa na Vikyčku, tá prikývla a začala sa rozprávať: „A videl si portrét zajaca? Chceš vidieť môjho zajaca?“ Sused sa trochu zarazil od takéhoto náporu, mlčky prikývol.
Kým sa Zuzka ďakovala za donesené topánky, Vikyčka ho už ťahala za ruku do svojej izby a Zuzka počula len útržky jej žvástu: „A ja nemám tatka, a mama varí najlepšie kakao!“
„Najlepšie kakao, hovoríš? Ja tiež milujem kakao,“ snažil sa sused udržať rozhovor. Zuzka sa rozžiarila:
„Chcete, uvarím kakao? Mám osvedčený recept. Máte radšej so škorcom?“
„No nechcem vám robiť ťažkosti, ale od kakaa neodmietnem, babka mi ho varila v detstve, odvtedy ho milujem, práve so škorcom.“
Tak sa rozprávali, jedna šálka kakaa po druhej, a sedeli v kuchyni so susedom Jozefom až do polnoci. Už aj Vikyčka zaspala, dôverčivo sa na rozlúčku povedala: „Príďte znova, páčite sa nám!“ a oni rozprávali ďalej – Zuzka a Jozef – o babkách, o kakau s keksami, o tom, kto čo má rád, o júlovom daždi, o tom, že stať sa vodičom diaľkového autobusu bola jeho detská túžba.
Potom začal letný dážď, hlučný a náhly, prinášajúc so sebou chlad a vôňu kvetúcich stromov pod oknom, a Jozef sa spamätal: „No, už musím ísť!“
Zuzka, presne ako Vikyčka, povedala: „Príďte zase!“, málo chýbalo, aby nepovedala, rovnako ako dcéra, že sa im páči.
Jozef potom chodil znova a znova. Až nakoniec zostal navždy.
„Ona mu vždy varí kakao pred prácou, a to ja som ju to naučila! A obaja majú radi prechádzky v daždi!“ dôverno povedala Vikyčkina babka Petránke, keď o rok neskôr išla s kočíkom so synom Vikyčky.
Petránka sa zádumčivo usmiala: „Ja mám rada kakao…“
A tak na malých veciach – poklesnutých topánkach, daždi, kakaových šálkach – sa niekedy zrodí niečo, čo zostane navždy. Ak sa necháte prekvapiť.
