Večer sa zvolna znášal nad malým mestečkom Čičmany, zahalil uličky do mäkkej šero. Ján sa vrátil domov z práce, unavený, ale spokojný. V predsieni ho privítala manželka, Zuzana, s teplým úsmevom a vôňou čerstvo pripravených vyprážaných rezeň.
„Ahoj, budeš večerať? Spravila som rezeň,“ povedala, upravujúc si zástery.
„Samozrejme, že áno,“ odpovedal Ján, zúvajúc si topánky. Vytiahol z vrecka zväzok kľúčov a nedbane ich hodil na komódku.
Zuzana si všimla neznáme kľúče a so zúženými očami sa opýtala:
„Čo sú to za kľúče?“
„Mama odišla do kúpeľov na tri týždne,“ vysvetlil Ján, pohrblujúc krk. „Poprosila nás, aby sme pohladili jej byt, nechala nám kľúče.“
Zrazu Zuzanine oči zaziarili šibalským, takmer zlovestným plamienkom. Tlieskla do rúk a zvolala:
„Konečne! Urobím to!“
Ján zamrzol, nechápal, čo sa deje. Jeho žena, inak pokojná a zdržanlivá, vyzerala, akoby chystala niečo veľké.
„O čom to hovoríš? Čo urobíš?“ opýtal sa, pozerajúc sa na ňu s rastúcou úzkosťou.
Zuzana sa len záhadne usmiala, ale v jej pohľade bola rozhodnosť, ktorá Jánovi spôsobila mráz po chrbte.
Pred niekoľkými týždňami sa ich život obrátil hore nohami. Keď sa vrátili domov z týždenného výletu k Zuzaniným rodičom, zistili, že ich byt je nepoznateľný. Tapety v chodbe, ktoré si s takou láskou vyberali, boli vymenLen čo prekročila prah domu, jej oči sa rozširili v úžase a hnev zavládol jej tónom, keď zvolala: „To ste mi urobili?“ a odvtedy sa už nikdy neopovážila zasahovať do ich životov.
