— Tvoje karbanátky by nejedol ani pes, — zasmial sa muž a vyhodil jedlo do koša. Teraz obedoval v jedálni pre bezdomovcov, ktorú som financovala ja.
Tanierec s večerou zdrnkol o plastový odpadkový kôš. Ten zvuk ma donútil trhnúť sa.
— Tvoje karbanátky by nejedol ani pes, — zopakoval so smiechom a ukázal na psa, ktorý demonstratívne otočil nos od ponúknutého kúska.
Marek si utrel ruky o drahé kuchynské uteráky, ktoré som kúpila presne podľa farby novej kuchyne. Vždy bol posadnutý detailmi – ak išlo o jeho image.
— Zuzka, veď som ťa žiadal. Žiadne domáce jedlo, keď čakám obchodných partnerov. To nie je reprezentatívne. Vonia to… chudobou.
To slovo vyslovil s takým odporným výrazom, akoby mu v ústach zostal hnilobný pocit.
Pozerala som naňho – na jeho dokonale vyžehlenú košeľu, na drahé hodinky, ktoré nenosil len vonku, ale aj doma. A po prvý raz za dlhé roky som necítila urazu ani potrebu ospravedlňovať sa. Len chlad. Prenikavý, ľadový.
— Prídu za hodinu, — pokračoval, nevšímajúc si môj stav. — Objednaj steaky z “Grand Hotelu”. A ten šalát s morskými plodmi. A uprav sa. Obleč si tú modrú sukňu.
Hodili na mňa rýchly, hodnotiaci pohľad.
— A uprav si vlasy. Taký účes ťa znižuje.
Mlčky som prikývla. Čisto mechanický pohyb hlavou hore-dole.
Kým telefonoval a dával pokyny asistentovi, pomaly som zbierała stĺpky rozbitého taniera. Každý bol ostrý ako jeho slová. Nepokúšala som sa hádkať. Aký to malo zmysel?
Všetky moje snahy „byť preňho lepšou“ skončili rovnako – ponížením. Moje kurzy sommeliéra vysmieval ako „krúžok pre nudiace sa gazdiné“. Moje pokusy o výzdobu nášho domova označil za „nevkus“. Moje jedlo, do ktorého som vkladala nielen silu, ale aj poslednú nádej na teplo, lietalo do koša.
— Áno, a dobré víno, — hovoril Marek do telefónu. — Len nie to, čo Zuzka ochutnávala na svojich kurzech. Normálne.
Vstala som zo zeme, vyhodila stĺpky a pozrela sa na svoj odraz v tmavom skle rúry. Unavená žena s vyhasnutým pohľadom. Žena, ktorá sa príliš dlho snažila byť len pohodlným kúskom nábytku.
Išla som do spálne. Nie pre modrú sukňu. Otvorila som skriňu a vytiahla cestovnú tašku.
Zavolal o dve hodiny neskôr, keď som sa už ubytovala v lacnom hoteli na okraji mesta. Zámerne som nešla ku kamarátkam, aby ma hneď nenašiel.
— Kde si? — Jeho hlas bol pokojný, ale v tom pokoji bola hrozba. Tak ako sa chirurg pozerá na nádor pred operáciou. — Hostia sú tu, a gazdiná nie je. To nie je pekné.
— Nevrátim sa, Marek.
— Čo znamená „nevrátim sa“? Urazil si sa kvôli tým karbanátkom? Zuzka, nesprávaj sa ako decko. Vráť sa.
Neprosil. Príkazoval. Bol presvedčený, že jeho slovo je zákon.
— Podávam na rozvod.
Na druhej strane nastalo ticho. Počula som v pozadí tichú hudbu a cinkanie pohárov. Jeho večer pokračoval.
— Chápem, — povedal nakoniec so zamrznutým posmeškom. — Chceš ukázať charakter. Dobre. Zahraj si na nezávislosť. Uvidíme, ako dlho to vydržíš. Tri dni?
Zložil telefón. Neveril. Pre neho som bola len vecou, ktorá sa dočasne pokazila.
Stretli sme sa o týždeň v konferenčnej miestnosti jeho kancelárie. Sedel na čele dlhého stola, vedľa neho uprataný advokát s výzorom kartového podvodníka. Prišla som sama. Zámerne.
— Tak čo, už si sa vyblúdila? — Marek sa usmial svojím nadradeným úsmevom. — Som ochotný ti odpustiť. Ak sa, samozrejme, ospravedlníš za tento cirkus.
Mlčky som položila na stôl návrh na rozvod.
Jeho úsmev zmizol. Pokynul svojmu advokátovi.
— Môj klient, — začal ten miernym hlasom, — je ochotný ísť ti ústrety. Berúc do úvahy tvoje, povedzme, nestabilné emocionálne stavy a neprítomnosť príjmu.
Podsunul mi zložku.
— Marek ti necháva tvoje auto. A je ochotný ti vyplácať výživné pol roka. Suma je viac ako štedrá, verte. Aby si si mohla prenajať skromný byt a nájsť si prácu.
Otvorila som zložku. Suma bola ponižujúca. Neboli to ani omrvinky z jeho stola, ale prach pod ním.
— Byt, samozrejme, zostáva Markovi, — pokračoval advokát. — Bol kúpený pred svadbou.
Firma je tiež jeho. Spoločne nadobudnutý majetok v podstate nemáte. Veď si nepracovala.
— Viedla som domácnosť, — povedala som ticho, ale pevne. — Vytvárala som útulno, do ktorého sa vracal. Organizovala som jeho večierky, ktoré mu pomáhali uzatvárať obchody.
Marek si odfrkol.
— Útulno? Večierky? Zuzka, nech sa ti smejem. Každá gazdiná by to zvládla lepšie. A lacnejšie. Bola si len… pekným doplnkom. Ktorý, mimochodom, v poslednej dobe dosť stráca.
Chcel ma zraniť. A podarilo sa mu to. Ale namiesto sĺz vo mne vrel hnev.
— Toto nepodpíšem, — odsunula som zložku.
— Nechápeš, — vložil sa Marek, naklánajúc sa dopredu. Jeho oči sa zúžili. — Toto nie je ponuka.
Je to ultimátum. Buď to vezmeš a potichu odídeš, alebo nedostaneš nič. Mám najlepších právnikov. Dokážu, že si len žila na mojom účte. Ako parazit.
To slovo si vychutnával.
— Bez mňa si nula. Prázdne miesto. Ani karbanátky nevieš dobre usmažiť. Aký si protivník v súde?
Pozrela som sa naňho. A po prvý raz za dlhý čas som naňho nehľ
