Michal starostlivo prezrel svoj pracovný stôl. Obvykle na ňom panovala, ako sa zvykne hovoriť, tvorivá neporiadnosť. Ale dnes sa chystal odísť skôr. Mal narodeniny, malé jubileum.
K tomu Michal požiadal o ďalší týždeň dovolenky, plánujúc oddych s rodinou pri jazerách, a tak sa rozhodol trochu si upratať svoje pracovné miesto. – No tak, vyzerá to už ako-tak v poriadku – pomyslel si. Jeho pohľad spočinul na fotografii postavenej v rohu stola a na srdce mu doľahla tichá smutná nostalgia. Skôr to bol pocit túžby po niečom vzácnom, čo je však už nenávratne preč. Podobné fotografie, len zväčšené, viseli v jeho detskej izbe u rodičov a v obývačke, v Michalovom byte. Ten deň mu ostal v pamäti, aj keď od neho uplynulo už veľa rokov. A nie len preto, že to bol jeho narodeninový deň.
Michal so svojím bratom sedeli na lavičke pri byte. Starší brat mu rozprával o zápletke akčného filmu, ktorý nedávno pozerali v kine, a snažil sa napodobniť hlavných hrdinov. Zaujatí ani nepostrehli, že prišlo otcovo auto. Ich do reality priviedol jeho veselý hlas. – Ahoj, synak. Všetko najlepšie k narodeninám. Otec sa na Michala usmieval, keď niečo vyťahoval spod bundy. – Tu máš, zatiaľ taký malý darček – a otec mu podal malé, chlpaté mačiatko. Mačiatko bolo sivé, s bielymi ponožkami na labkách a prekvapene sa rozhliadalo.
Z vchodu vyšla mama s modrou športovou taškou v ruke. S touto taškou zvykol otec chodiť na služobné cesty. – Musím na chvíľu odísť, synak. – Ale hlavný darček bude ešte po mne. – Tu máš, podrž – otec podal Michalovi mačiatko. – Nalej mu doma mliečka. A ja sa vrátim na víkend, pôjdeme do obchodu, kde si sám vyberieš darček, dobre? – A potom pôjdeme do zoo. Otec objal chlapcov aj s bratom a pošúchal ich po hlave. – Marek, budeš dlho preč? – spýtala sa vtedy mama. – Nie, zajtra večer budem doma – odpovedal, berúc si tašku z maminých rúk. – Počujte, a čo tak urobiť si fotku na pamiatku – navrhla mama.
Nedávno si kúpili fotoaparát, vtedy populárnu „mydlovú krabičku“, a mama sa snažila zachytiť čo najviac rôznych okamihov ich života. – Veľmi sa ponáhľam – rozpačito sa usmial otec. Skutočne, jeho kolega z práce, ujo Janko, sediaci za volantom, zatrúbil a s úsmevom im naznačoval, že čas nečaká. Otec mu na to zamával, nech chvíľu počká. Položil tašku na zem, opäť vzal mačiatko do náručia a Michal s bratom sa postavili po jeho boku.
S úsmevom sa pozerali do objektívu, netušiac, že mačiatko sa pre Michala stane jediným darčekom. A posledným. Pretože z tej služobnej cesty sa otec nevrátil. Až neskôr sa ukázalo, že s ujom Jankom mali niesť veľkú hotovosť. Na začiatku 90-tych rokov boli také platby obvyklé a niekto ich udal zločincom.
Mama neskôr hovorila, že podľa názoru vyšetrovateľa, ktorý viedol prípad, ich nechceli zabiť. Lupičom asi šlo o to, aby na prázdnej ceste zinscenovali dopravnú nehodu a zmocnili sa peňazí. Ale niečo nezvládli, náraz bol príliš silný, otcovo auto zišlo z cesty, prevrátilo sa a začalo horieť. Vyšetrovateľov ani útočníkov nikdy nenašli a o pár rokov prípad ticho odložili do archívu. Kedykoľvek mama spomínala na tú dobu, vravela: – Neviem, kto boli tí ľudia, a ani nechcem vedieť. – Boh im súdi. – Ale to, že mohli pomôcť a nespravili to, len utekali, nikdy im neodpustím.
Pochovali ich v jeden deň. Otca a uja Janka. Pohreb bol s uzavretými rakvami. Michal stál vedľa plačúcej babičky, otcovej mamy, a nerozumel, že v tom drevenom, tmavočervenou látkou obitom truhla leží jeho otec. Možno preto ešte vyše mesiaca nádejne bežal k dverám pri každom zvonení. V nádeji, že všetko, čo sa stalo, bolo len zlým snom, dvere sa otvoria a dovnútra vojde otec, živý a veselý, trochu páchne cigaretovým dymom a benzínom. Otec mal svoje kľúče, ale vždy, keď sa vracal zo služobky, zvonil, Michal mu bežal naproti a otec vždy z tašky vyťahoval nejaký darček, hovoriac, že im to posiela zajko. Brat sa len smial: – Zajaci nemajú kde vziať darčeky, v lese predsa nie sú obchody – a nahlas sa smial. – Och, ty maličký. Ale Michal to nedbalo počúval a bol hrdý, že obyvatelia lesa o ňom vedia a nikdy na neho nezabudnú.
Ale otec sa nevracal, a s časom si chlapec vymyslel rozprávku, celú fantáziu o tom, že otec vôbec nezomrel, ale nejeden zlý čarodejník ho premenil na sivú mačku. Každá táto rozprávka v Michalovej fantázii dostávala nové podrobnosti, až po čase aj on sám začal veriť. Teraz už Michal nevedel, čo to bolo. Obranná reakcia tela, alebo naivná detská viera v zázraky. Ale vtedy mu tieto fantázie pravdepodobne pomohli prekonať prvú ostrú bolesť zo straty. Už oveľa neskôr s bratom, pripomínajúc si udalosti tých dávnych dní, zachytávali sa na zvláštnom pocite. Akoby otecova duša bola naozaj akýmsi spôsobom prešla do sivého mačiatka. Po celý čas, kým mačiatko, potom dospelá mačka, žila s nimi, cítili otcovú neviditeľnú prítomnosť. Akoby bol nablízku, ale neviditeľný. Ale vtedy, v detstve to nikomu nepovedali, ani navzájom. Mačku pomenovali Kubo, po postave z disneyovských rozprávok, ktoré každú nedeľu vysielali v televízii.
Michal s bratom a aj mama mačku veľmi milovali. Stala sa bez preháňania ich rodinným talizmanom, ich ochranným amuletom. Poznávala a vítala ich zo školy, neskôr z univerzity, mamu z práce. Keď niekto ochorel, Kubo bol nablízku, jemne vrčal, ľahol si na choré miesto a snažil sa ho zahriať. Neodišiel, kým jeho človek nevyzdravoval. Kocúr prežil dlhý život v ich rodine. Ale čas je neúprosný, a jedného letného nedeľného večera pokojne odišiel. V tom čase už starší brat bol ženatý a býval samostatne. Keď sa dozvedel o smrti ich starého miláčika, okamžite prišiel. Na poslednú cestu sa s ním lúčili celá rodina. A ako inak? Bol živou spomienkou na zosnulého otca. Otec sa im naveky zapamätal taký, ako v ten posledný deň. Veselý, trošku uponáhľaný, s mačiatkom v rukách. Michal nebol si istý, ale zdalo sa, že aj mama cítila niečo podobné, pretože na pomníku okrem fotografie otca v plnej postave, na druhej strane, podľa jej požiadavky, umelec namaľoval opustenú cestu a auto na nej, ktoré uháňalo naproti zapadajúcemu slnku. Kocúra pochovali na okraji mesta vtedy mladom borovicovom lese. Aj keď od toho dňa uplynulo už veľa rokov a z mohyly zostal len málo viditeľný hrbolček, Michal si dobre pamätal miesto a pokaždé, keď tadeto šiel okolo, odbočil, aby sa na chvíľu zastavil, vzdávajúc hold dlhoročnému miláčikovi.
Čo tam hovoriť, bez pochýb člen rodiny, s ktorého smrťou skončila celá epocha jeho života. Epocha detstva a mladosti. Ešte raz pozrel na fotografiu a smutne sa usmial nostalgickým spomienkam, Michal vzal zo stola notebook, zadkom ruky si utrel zvlhčené oči a vyšiel z kancelárie.
Doma na Michala už čakali. Všetci boli zhromaždení. Prišla mama, brat s rodinou, a niekoľko blízkych priateľov. Keď sa všetci zhromaždili vo veľkej miestnosti, brat s neterami slávnostne priniesli krabicu a podarovali mu ju. Všetci zatlieskali a netery sa s úsmevom spýtali, či uhádne, čo tam je.
Domáci i priatelia poznali Michalovo nadšenie počítačovými hrami, a on mysliac na to začal hádať. – Skvelý joystick, volant pre závody? Uhádol som? Neteri, smejúc sa, pokrútili hlavami a otvorili krabicu. Michal zablúdil pohľadom, a doslova sa zrútil na stoličku, ktorú niekto úmyselne posunul. Spomienky na detstvo sa znova premietali v jeho hlave a nepozvané slzy mu samy tiekli do očí. A on sa za ne nehanbil. V krabici sedelo mačiatko, presne také, aké mu kedysi daroval otec. Sivé, chlpaté, s bielymi ponožkami na labkách. Spomienky ho zaliali ako vlny. Otec, Kubo… Vtedy, v detstve Michal hodiny hovoril s mačkou, dôverujúc mu svoje detské tajomstvá, radosti a smútky. Mal pocit, že hovorí so živým otcom. Aspoň mal pocit, že ho počúva.
Michal bol tajne presvedčený a aj neskôr, keď už bol dospelý. A kocúr sa na neho pozrel premýšľajúcim, skoro ľudským pohľadom a jemne, upokojujúco vrčal.
Teraz už jeho dospievajúca dcéra, keď prichádza zo školy, prichádza do kuchyne, odkiaľ o chvíľu sa ozýva jej nespokojný hlas. – Prečo má Kubiško prázdne misky?! – Cic cic malý. – Poď sem, teraz ťa nakŕmim. A mačka, práve nedávno zjedená jej porcia, zapíjala ju čerstvým mliečkom, múdro na nich, Michala pozrela a rýchlo sa ponáhľala do kuchyne na výzvu svojej malej paničky.
