Nepustím to bývanie
Prečo si prišla?
Valéria stála vo dverách, nepohnute. Ruky mala položené na zárubni dverí, akoby bránila vstupu nie do izby, ale do života.
Zdravím, pani Valéria Stredná.
Pýtam sa, prečo.
Marína chvíľu mlčala. Pohľad upierala na prah, na koberec, čo kedysi sama kúpila na trhu na Miletičke, modrý s bielym okrajom. Stále tam bol, ošúchaný, ale nevyhodený.
Môžem vojsť?
Ticho bolo dlhé. Valéria sa nepohla. Nakoniec odstúpila, nič nepovedala a vybrala sa do kuchyne. To sa dalo považovať za pozvanie.
Marína vošla, zavrela dvere. V predsieni bol známy pach, ale iný než kedysi. Kedysi cítiť bolo cigarety z Erikovej bundy, čo visela na ľavom háčiku. Teraz tam visel už len flanelový župan a stará háčkovaná čiapka.
V kuchyni už Valéria rachotila kanvicou, zjavne len preto, aby mala čo robiť s rukami.
Videla som svetlo v okne povedala Marína. Šla som okolo.
O desiatej večer?
Autobus mal meškanie. Čakala som na zástavke.
Valéria postavila kanvicu na platňu, otočila sa a pozrela na Marínu tým pohľadom, akým sa hľadí na niekoho, komu už dlho neveríme, ale ešte sme sa ho celkom nevzdali.
Tak sa vyzleč, povedala. Keď už si tu.
Marína zavesila kabát na ľavý háčik, pod čiapku. Potom ho zvážila, prevesila ho radšej na pravý.
Sadli si oproti sebe za stôl. Valéria načapovala čaj, hoci neponúkla. Položila jednu šálku pred Marínu, nespýtala sa, či ju chce. Cukor jej posunula bližšie, ani nezdvihla pohľad. Všetky pohyby boli zvyk, telo ich robí samo, lebo hostia pri stole sú hostia, aj keby rozum nesúhlasil.
Ako sa máš? spýtala sa Marína.
Dobre. Valéria objala šálku oboma rukami. Ako vždy.
Marína sa zapozerala na jej ruky. Mala ich také ako všetky ženy v ich veku s vystúpenými kĺbmi, so škvrnami od starnutia. No práve teraz zvierali šálku na “dobré” a “ako vždy” až priveľmi silno.
Prišla som sa rozprávať, prehovorila Marína.
O čom prosím ťa?
O hocičom.
O papieroch?
Marína na chvíľu zaváhala.
Nie iba o tom.
Valéria si odpila čaj, položila šálku so slabým ťuknutím, ktoré nemuselo nič znamenať, ale mohlo aj všetko.
O papieroch, to rieš u notára. Už som povedala, čo si o tom myslím.
Viem.
Tak načo to všetko opakovať?
Nebola to v skutočnosti otázka, a tak Marína neodpovedala ako na otázku. Vzala do ruky čaj, upila, bol však príliš horúci, vrátila ho späť.
Za oknom šušťal jemný jesenný dážď, ten, čo nespŕcha, skôr visí vo vzduchu. Ulica bola osvetlená lampou, tieň zo svetla sa kolísal po parapete.
Kuchyňu poznala do posledného detailu. Vedela, že v ľavom šuflíku sú vždy povrázky od chlebov a staré baterky, čo ich Erik nikdy nevyhodil, lebo možno sú ešte dobré. Že pod drezom vedro dávajú len, keď kvapká potrubie, a každú jeseň kvapká. Za chladničkou bola štrbina, kam raz padlo euro a pol hodiny ho páčili pravítkom, Erik sa smial, Adam sa smial, ona tiež.
Adam. Tri mesiace.
Doniesla som slivkový lekvár, povedala. Je v taške pri dverách, neviem, či si si všimla.
Valéria sa pozrela smerom do predsiene, potom späť.
Všimla.
Ty máš rada slivkový.
Mala som. Pauza. Mám.
V tejto malej oprave bolo všetko presné. Ako keď Valéria nevie, v akom čase vlastne žije.
Marína mala pocit, že to chápe. Aj jej sa ešte stále občas stáva, že o ňom hovorí v prítomnom čase, uprostred vety sa zasekne a pauza je taká, že lepšie by bolo, keby vôbec nezačala.
Počula som, že ideš za Táňou do Košíc, povedala Marína.
Chystala som sa. Zatiaľ nie.
Načo to odkladáš?
Vieš… mávla rukou Valéria neurčito. Veci.
Marína ju vie pozorovať. Nijaké “veci” nie sú, to obe vedia. Jeho byt nechce nechať prázdny. Bojí sa, že odíde a vráti sa do prázdna. A možno je tam strach, aby jej Táňa nezačala len ľutovať, lebo ona nevie zniesť ľútosť iných.
Pani Stredná povedala Marína tichšie a vážnejšie. Neprišla som kvôli papierom. Naozaj.
Naozaj, zopakovala Valéria ticho, a nebolo jasné, či verí, alebo len opakuje slovo.
Ja viem, že sa na mňa hneváš.
Nehnevám.
Dobre.
Len nechápem, povedala Valéria a do hlasu jej vbehol život, ktorý sa nedal zastaviť. Nechápem, ako sa to môže. Pol roka prešlo. Ty si už ďalej? A ja som tu.
Marína nepovedala: “mýliš sa” alebo “zle to chápeš”. Len sedela.
Videla som ťa, pokračovala Valéria. Lídka z vedľajšieho hovorila. Bola si s niekým v kaviarni, v auguste. Na Šancovej.
Bol to kolega. Robili sme spolu na projekte.
Kolega, znelo to ako ozvena.
Áno.
Valéria vstala, pristúpila k oknu. Pozerala na dážď a lampu.
Adam ťa mal rád, veľmi. Možno viacej, ako si myslíš.
Ja som to vedela.
Nie som si istá.
Marína zvierala šálku. Vo vnútri sa v nej niečo pohlo, ako ten tieň na parapete. Vedela, že povie niečo navyše, ak na chvíľu neostane ticho. Tak zostala ticho.
Nechcem povedať, že si zlá dodala Valéria, stále k oknu. Len si mladšia, máš štyridsaťdva, celý život pred sebou. Mne je šesťdesiatosem a mala som syna. Jedného.
Viem.
A už ho nemám. A ty prídeš s lekvárom.
Zavšie by to znelo kruto, nebyť tej presnosti. Marína vďačila za ňu, hoci by to nevysvetlila.
Neviem to inak, priznala sa. Neviem bez slov a činov. Treba prísť, nejako prehovoriť. S lekvárom, inak by to bola úplne hlúpe prázdnota.
Valéria sa otočila, pozrela na ňu pozorne.
Plakala si pred dverami?
Trochu.
Na schodoch?
Áno.
Niečo sa v jej tvári pohlo. Takmer nebadateľne. Sadla si späť.
Sme obe blbé, povedala.
A to bolo za celý večer prvé, čo znelo priamo a bez dvojakosti.
Mlčali. Dážď za oknom zosilnel, už ho bolo počuť.
Povedz mi, povedala Marína. O tom, čo ťa na tom dedičstve trápi. Bez advokáta, povedz mi ty.
Valéria sa na ňu pozrela trochu prekvapená, takmer nedôverčivo, akoby nečakala, že jej niekto dovolí hovoriť sám za seba a nebude miesto nej rozhodovať.
Ide o byt. Ten byt, čo sme s otcom pre Adama kúpili. Dlho sme s Mirom šetrili, osem rokov. Bol mladý, chceli sme nech má svoje. Tam býval, a ty s ním, a niečo na tom nie je zlé. No byt bol jeho. A teraz podľa papierov…
Podľa papierov prepadne mne, povedala Marína.
Neboli ste svoji.
Šesť rokov sme spolu žili.
Viem. Valéria si zložila ruky. Ale myslím… myslím, že by chcel, aby som mala k tomu aspoň nejaké slovo. Nechcel by, aby som bola takto odstrčená.
On to napísal sám ticho Marína. Z vlastnej vôle.
Ja viem… pauza. Možno to tak má byť. Už neviem. Najskôr som bola nazlostená. Už nie som. Len nerozumiem.
Čomu nechápeš?
Načo to držíš. Lídke si vravela, že možno sa odsťahuješ, že je ti tam veľa. Načo si to nechávaš?
Marína hľadí na ňu.
V júli som to hovorila, keď mi bolo najhoršie. Ešte neviem, čo spravím.
Ak to predáš, začala Valéria.
Nechystám sa predať.
Ak by predsa len, trvala na svojom Valéria. Povedala by si najskôr mne? Nie cudzím, ale mne?
Až teraz Marína pochopila, že to je to hlavné nie byt ako štvorcové metre, ani peniaze, ale toto. Nebyť odstrčená. Mať právo vedieť prvá. Udržať si aspoň jednu nitku k synovi cez túto ženu, čo u neho bývala, varila na jeho kuchyni, poznala ho inak ako matka, inak, čo jej nik nemôže vziať.
Poviem ti prvá. Sľubujem.
Valéria prikývla. Priliala si ešte čaj.
Jedla si niečo dnes? spýtala sa.
Od rána nie.
Od rána… zdvihla sa a otvorila chladničku. Varila som polievku. S rezancami. Dáš si?
Dám.
Kým Valéria zohrievala polievku, Marína sedela a sledovala jej chrbát. Premýšľala, že v inom živote, ak by to bolo inak, mohli byť iné. Mohli spolu chodiť na chalupu. Mohli sviatkovať spolu, mohli si volať len tak. Možno nie. Možno by boli presne takéto: opatrné, na dištanc, lebo ich cesty boli veľmi rozdielne na blízkosť, a priveľmi blízke na celkom cudzie.
Polievka bola jednoduchá mrkva, zemiaky, rezance, trošku zelene. Taká, čo sa nevarí pre hostí, ale pre seba.
Je dobrá, povedala Marína.
Nechváľ to.
Naozaj výborná.
Valéria jedla a mlčala, potom bez pohľadu na Marínu povedala:
V nemocnici ťa hľadal. Vieš to?
Marína zastala.
Prosím?
V apríli si bola preč. Vraj na konferencii. On bol na vyšetreniach, jazdila som k nemu a stále sa pýtal, kedy sa vrátiš. Hovorila som, že neviem. On že “mala dnes, zajtra, pozajtra”.
Marína položila lyžicu.
Prišla som hneď, ako som mohla.
Viem. Prvýkrát sa na ňu Valéria pozrela. Nevytýkam ti. Len chcem, aby si vedela. Nie je dobré, aby som to mala len ja vo vnútri.
Bolo to úprimné. Marína pocítila v ústach zvláštnu suchosť napriek tomu, že pred chvíľou jedla polievku. Zdvihla šálku. Čaj už dávno vychladol.
Nikdy mi nepovedal, že sa bojí, vyšlo z nej. Myslela som, že je pokojný, zmierený. Myslela som, že mu je lepšie, keď pri ňom nebehám.
Nemal rád, keď ho ľutovali.
Práve preto. Myslela som, že robím správne.
Možno áno. Valéria odpratala taniere. Možno nie. Kto to dnes posúdi.
To “kto to dnes posúdi” ostalo visieť v tichu a nepohlo sa.
Marína jej pomohla s riadom, aj keď Valéria nič nepýtala. Stáli pri dreze, Valéria umývala, Marína utierala, až to vyzeralo tak samozrejme, že obe asi mysleli na to isté, len to nevyslovili.
Potom sa vrátili ku stolu. Valéria priniesla sušienky od “Figara” z obchodu dolu na rohu. Nie bábovky na čaj, len obyčajné, trochu rozdrvené.
Lídka hovorí, že by som mala ísť do nejakého krúžku zamrmlala Valéria. Dôchodkyne maľujú v dome kultúry akvarelom vo štvrtok.
Chceš ty sama ísť?
Neviem. Je to… smiešne.
Prečo?
V mojom veku…
To je práve vek akurát, povedala Marína. Úplne vážne.
Valéria ju prezrela s nádychom irónie.
Znieš ako pracovníčka sociálnych vecí.
A ty, akoby ti bolo sto.
Je mi šesťdesiatosem.
A to nie je sto.
Valéria si odhryzla sušienku.
Stále bolo čo robiť. Miro, potom Adam, práca, potom vnuci mali byť… no nevyšlo. Neviem len tak lenivo byť. Maľovať akvarelom? Veď načo…
Možno treba skúsiť.
Ľahko sa povie.
Ťažko sa hovorí, prešla do protivky Marína. Aj pre mňa je ťažké.
Aj ty by si chodila do krúžku?
Nie. Ale aj ja musím nejako prežiť. Mám prácu, kamarátky… a domov prídem a neviem čo so sebou. Sedím, myslím, že by prišiel a povedal niečo svoje hlúposť a všetko by bolo zas na mieste.
Pauza.
Vedel hovoriť hlúposti, usmiala sa Valéria.
To teda vedel.
Príde, zahlási: mama, ja som si myslel, že sysle sú mláďatá sliviek. Aké slovo sysle? Odkiaľ on to bral…
Mne povedal, že slon je po mongolsky zaan, a je to smiešne, lebo to znie ako nafúkanec.
Valéria sa krátko prekvapene zasmiala.
Pane bože. Odkiaľ bral toľko nezmyslov.
Veľa čítal.
Od piatich rokov stále s knihou. Zo stola som ho nevedela vytiahnuť.
Ukazoval mi fotku. Vy na chate, má asi osem rokov, sedí s knihou na schodoch keď ostatní vonku pobehujú.
Pamätám na tú chatu, pozrela sa Valéria kdesi do hlbín spomienok. Miro tam obrábal záhradku, Adam čítal a ja si hovorím, čo je to za dieťa. Potom som si zvykla.
Čo vtedy čítal, keď mal osem?
O kapitánoch. O mori. Skutočné more videl až v šestnástich. Stál, hľadel dlho. Miro mu hovorí: tak, konečne? On na to: nie je to také. Aké nie? Je menšie. V knihách bolo obrovské!
Marína sa pousmiala. Počula príbeh aj Adamovými ústami, tam bola verzia mierne iná, ale cieľ rovnaký. Hm, či vôbec nejaká fiktívna verzia je “tá pravá”? Alebo je už z toho rodinná legenda?
Rozprával mi často o otcovi Mirovi povedala Marína. Chýbal mu.
Miroslav Stredný zomrel pred šiestimi rokmi, trochu predtým, než sa Adam zoznámil s Marínou. Nestihli sa spoznať.
Áno, jednoducho Valéria. Chýbal mu.
A tebe?
Každý deň, znelo to bez trpkej príchute, takmer zmierene. Zvykla som si, ale chýba. To sa nevylučuje.
Jasné, súhlasila Marína.
Chvíľu bol pokoj.
Povedz mi, aký bol Adam malý, poprosila Marína. Veľa neviem, nerád rozprával o detstve.
Valéria sa na ňu zadívala.
Načo ti?
Chcem to vedieť. Kým mi má kto povedať.
To znelo trochu drsne, Marína to vedela, ale nesťahovala späť; bola to pravda.
Valéria mlčala minútu. Potom vstala, odišla z kuchyne. Marína počula, ako v izbe otvára skriňu, niečo posúva. Nakoniec priniesla kartónovú krabicu zo špajze hore pri strope; tú, do ktorej sa siaha málokedy.
Toto bolo jeho, povedala. Triedila som to v septembri. Niečo som rozdala, niečo nechala.
Otvorila veko. Školské zošity, pár malých hračiek, obrázky. Marína vybrala jeden zošit. Detský rukopis, veľký, úhľadne vedený. Adam Stredný, 2. trieda.
Bože môj, zašepkala.
Presne to poviem vždy, povedala Valéria.
Listovali spolu. Valéria rozprávala, Marína počúvala ako v šiestich naučil sa na hlave stáť a celý týždeň nosil na čele hrču. Ako domov raz doniesol kocúra, otcovi sa najprv nepáčil, potom ho miloval, potom kocúr sám odišiel, Adam vyhlásil má na to právo. Ako v štrnástich povedal, že bude programátor; programátori môžu robiť v papučiach doma.
A aj tak robil, usmiala sa Marína.
Splnil, čo sľúbil.
Splnil.
Už bolo takmer polnoc, Marína pozrela na hodiny.
Už by som mala ísť, o chvíľu mi ide posledný autobus.
Zostaň, povedala Valéria s rýchlou prekvapenou úprimnosťou. Gauč v izbe, usteliem ti.
Bude to zvláštne.
Komu zvláštne?
Marína na ňu pozrela. Valéria pozerala bokom, akoby slová vyleteli skôr, ako si uvedomila, že ich naozaj povedala.
Dobre, povedala Marína. Ďakujem.
Kým Valéria ustlala v izbe, Marína umývala poháre. Pozerala do tmavého okna, kde videla len kuchyňu, žlté svetlo lampy, svoj odraz. Pomyselela, že pred tromi mesiacmi by si takýto večer nevedela predstaviť. Polievku, tieto zošity, toto zostaň.
Pomyselela, že vo vzťahoch rodiny po smrti je niečo, čo sa nedá vyriešiť slovami, ani právnikmi. Niečo, čo chce len prísť, sadnúť si s lekvárom alebo bez a čakať, kým sa to samo nepremení na niečo, čo sa dá uniesť.
Nevedela, či sa to stane. Ale hádam dnes niečo malé preskočilo.
Izba bola tá, kde niekedy prespávala, keď s Adamom chodili za Valériou spolu. Gauč bol starý, preležaný na jednom boku, na ňom deka v kocke, čo Valéria volala hnedá, no bola skôr tehlová. Marína si ľahla, prikryla sa, pozerala na strop.
V poličke knihy, zväčša Mirove, staré, s bledými chrbtami. Tichý Don, Zlaté teľa, niečo o histórii. Medzi nimi jedna tenká, nezapadá. Marína si prisadla, čítala názov: Listy odnikiaľ. Autor jej nič nehovorí. Otvorila prvú stranu. Na titulke napísané modrou perom Adamovým písmom, čo by spoznala medzi tisícmi. Mame na narodeniny. Čítaj pomaly. Ľúbim.
Marína knihu zavrela.
Vložila späť do police.
Dlho na ňu hľadela v pološere.
Za stenou ticho, len zvuk krokov Valérie, stará podlaha zavŕzgala, potom voda na chvíľu v kúpeľni. Život, ktorý pokračuje, nech sa stane čokoľvek, a práve preto je taký obyčajný.
Ráno Valéria varila ovsenú kašu. Marína prišla do kuchyne, Valéria len kývla sadni si a pristrčila jej tanier bez otázky. Vedľa pohár pomarančového džúsu, to Marína vôbec nečakala. Za oknom šedivé októbrové ráno, mokrý chodník, stromy už skoro holé.
O koľkej ideš do práce? spýtala sa Valéria.
O desiatej. Stihnem.
Stihneš, to je blízko. Miešala kašu na tanieri. Metrom ideš?
Áno.
Tretia stanica, pamätám.
Pamätáš? Marína ozaj prekvapená.
Adam hovorieval. Stroho, bez vysvetľovania.
Jedla kašu. Bola slaná, nie sladká, s maslom. Takú nemala roky. Mama jej tiež varievala slanú, potom si zvykla na sladkú, a teraz slaná pripadala ako niečo stratené a znovuobjavené.
Niečo ti chcem ukázať, povedala Valéria a podala jej obálku. Našla som to pri triedení. Jeho list z vojenského výcviku na vojne nebol, ale na škole chodili na cvičenia, písaval mi odtiaľ. Len na ukážku, nie navždy. Len aby si vedela, že čo v ňom bolo.
Vytiahla list, ručne písané tri strany. Marína čítala pomaly, ako stálo na knihe.
Adam písal, že ráno za barakom bola hmla, v nej stál starý topoľ a on naň hľadel, rozmýšľal, že všetko sa mení, iba topoľ stojí na mieste a je dobre, že niečo ostáva pevné. Písal, že sa mu cnie za domácou kuchyňou. Písal, že mu chýba ticho v jeho izbe.
Bol to iný Adam, než ho Marína spoznala. Mladší, jemnejší, ešte nestvrdnutý v tom, čím sa neskôr stal.
Môžem si to opísať? Alebo odfotiť? Pre seba?
Valéria chvíľu hľadela na ňu.
Zober si ho, po chvíli. Nechaj si. Ja už ho nepotrebujem.
Ale to je tvoje…
Marína, prvýkrát za celý večer a ráno použila jej meno. Vezmi si.
Marína vložila list späť do obálky a schovala do tašky. Mala pocit, že mala niečo povedať, no nedokázala nič nájsť a nezačala hľadať.
Spolu umyli riad, Valéria umývala, Marína utierala, ako večer predtým, ale tentoraz to malo iný pocit nešlo už len o mechaniku, ale o spoločnú vec.
Choď za Táňou, naozaj. Byt nikam neutečie. A Táňa čaká.
Volala mi minulý týždeň… Vraj ju zanedbávam.
Tak choď.
Uvidíme.
Pani Stredná…
Povedala som, uvidíme.
Marína zavesila utierku.
Môžem prísť niekedy aj ja? Občas, nie často… Ale niekedy?
Valéria zavrela kohútik, vzala do ruky uterák. Dlho držala, hľadela do drezu.
Príď, povedala napokon. Navarím polievku.
S rezancami?
Alebo chceš pohánkovú?
Aj s rezancami stačí.
Dohodnuté.
Marína sa obliekla. Valéria ju odprevadila k dverám. V predsieni si dala kabát, vzala tašku, pozrela na Valériu.
Ďakujem za noc.
Veď dobre. Valéria sa pozrela kamsi mimo. Choď už, aby si neprišla neskoro.
Marína vzala za kľučku, no ešte zastala.
Tá kniha od Adama v polici… Čítala si ju?
Začala. Pomaly čítam…
Písal tam čítaj pomaly.
Viem. Krátko sa zamyslela. Poznal ma.
Marína prikývla. Otvorila dvere.
Dovidenia.
Dovidenia, povedala Valéria.
Dvere klapli. Marína ostala chvíľu na chodbe, počúvala, ako za dverami cvakne zámka. Nie hneď, s medzerou. Ako keď niekto stojí a počúva, či si už odišla.
Na schodišti voňalo vlhko, trochu aj farbou. Žiarovka na druhom poschodí blikala, ale nesfúkla. Marína zišla pomaly dolu, držala sa zábradlia.
Von bol ten istý šedý október ľudia šli do práce, niekde trúbilo auto, holuby na chodníku sa tvárili dôležito. Všetko obyčajné, známe, absolútne nevzťahujúce sa na to, čo sa dialo v noci, a zároveň s tým úzko spojené.
Marína kráčala k metru a premýšľala, že zmierenie nie je niečo, čo sa stane raz a hotovo a odvtedy je všetko iné. Nie je to moment, ani rozhodnutie. Je to možno práve toto: polievka. Zošity. Noc na cudzom gauči. Uterák v tvári. List v obálke na dne tašky.
Nevie, čo bude ďalej. Nevie, aké budú teraz ona a Valéria nie svokra s nevestou, nie kamarátky, nie celkom cudzie. Niečo, čo drží spoločná spomienka a to, že obidve milovali jedného muža každá svojím spôsobom. To nestačí na priateľstvo, ale stačí, aby neboli cudzie.
V taške ležala obálka s listom. Rozhodla sa, že ju nevytiahne až večer, doma, pri svetle.
Vošla do metra. Dvere vagóna otvorené, potom zavreté. Vlak sa pohol.
O niekoľko staníc pred cieľom vytiahla mobil a napísala Valérii správu: “Došla som v pohode. Ďakujem za kašu.”
Odpoveď prišla o dvadsať minút, už bola v práci. Vyzliekala sa v šatni, myslela na poradu.
Nie je za čo. Lekvár som dala do skrine.
Marína prečítala, schovala mobil. Vyzliekla kabát.
Niekto sa na chodbe smial, nahlas a bez príčiny. Z okna kancelárie bolo vidno kus neba, bledosivý, až akoby biely. Marína premýšľala, že sa snáď k večeru vyčasí. Možno aj nie. Október je nevyspytateľný.
Šla na poradu.
V piatok večer, o tri dni, jej zavolala Valéria. Marína akurát zohrievala večeru a zodvihla až na tretí zvonček.
Idem za Táňou povedala Valéria rovno bez pozdravu. V sobotu ráno.
Dobre odpovedala Marína.
Na desať dní.
Dobre.
Ticho.
Nevadí ti, že som zavolala?
Nie, naopak, teší ma to.
No. Chvíľa ticha. Tak fajn.
Pozdravuj Táňu.
Pozdravím. Ďalšia pauza. Marína.
Áno?
Tam na polici, v tej izbe, kde si spala. Zober si aj tú knihu. Bola Adamova, nech ju máš.
Marína stála pri sporáku, držala varešku, večera už vrela, treba ju stíšiť.
Dobre. Vezmem.
To je všetko povedala Valéria. Idem baliť.
Šťastnú cestu.
Ďakujem.
Stíchli na chvíľu, ako mlčia tí, čo nepotrebujú ticho vyplniť.
Dovidenia povedala Valéria.
Dovidenia.
Marína stíšila oheň, položila varešku. Zahľadela sa do okna, vonku už bola tma a svietili lampy.
Tam niekde v Košiciach je Táňa, čo čaká a možno už chystá na stôl. Tam na poličke v izbe je kniha s venovaním čítaj pomaly a ľúbim. Tam v skrini na cudzej kuchyni stojí pohár slivkového lekváru.
To je možno všetko, čo napokon ostáva. Nie čo je zapísané u notára. Nie metre, nie papiere. Ale toto: lekvár v cudzej skrini, list v obálke, veta povedaná nevhodne, a práve preto presná.
Marína zamiešala vareškou polievku.
