Moja vlastná sestra je naozaj zvláštna. Neustále vychvaľuje svoje dieťa a je presvedčená, že aj všetci naokolo musia prežívať to isté, čo ona. Ale tak to samozrejme nie je.
Jej dieťa má iba päť rokov. Nemám proti tomu nič všetci ho máme radi, predsa je to naša rodina, ale nič viac. Máme dosť starostí so svojimi vlastnými deťmi.
Sestra si však stále opakuje, že jej dcérka je výnimočná, takmer raritná. Musíme k nej pristupovať ako k anjelovi. A keďže anjeli predsa nehrešia všetko, čo tento anjel urobí, musíme odpúšťať.
Aspoň tak si to ona želá. Preto nikto nie je veľmi nadšený, keď k nám príde na návštevu. A ani nám sa nechce chodiť k nej nie je to vôbec pohodlné. Lenže osud sa s nami zahráva, lebo sme nielen sestry, ale aj kolegyne a pracujeme v tej istej firme. Preto som k nej musela ísť niečo prebrať.
Poď ku mne, povedala mi do telefónu. Urobím ti tvoju obľúbenú praženicu. Počas obeda sa uvidíme.
Treba uznať, v kuchyni bola kráľovná, jej praženica bola vyhlásená široko-ďaleko.
Idem, stručne som odpovedala a zložila.
Začala som zháňať kľúče od auta, cestou som chcela skočiť do pekárne po niečo sladké, aj na čaj sa určite príde. Keď som prišla, sestra už sedela a kŕmila dcérku, a rukou ma pozývala k stolu. Prisadla som si, chvíľku sme sa rozprávali, a potom mi podáva tanier:
Jedz, hovorí mi a posúva predo mňa zvyšok ošúchanej praženice. Kvetoslava to nedojedla.
V tej chvíli mi stúpol tlak:
A vy už doma nemáte čisté taniere? opýtala som sa, len s ťažkosťou som ovládla svoje rozčarovanie.
Moja Kvetoslava je najčistejšie dieťa. Má vždy čisté ruky, odpovedala sestra, priťahujúc si malú bližšie, kým si dievčatko zas pchalo prst do nosa.
A to bolo poslednýkrát, čo som u sestry obedovala. Na jej praženicu už som odvtedy iba spomínala.
Čo by ste urobili na mojom mieste?
