Moja vlastná sestra má jednu zvláštnu vlastnosť. Neuveriteľne oslavuje svoje dieťa a myslí si, že všetci ostatní by mali prežívať to isté, čo ona. Lenže to tak, samozrejme, nie je.
Jej dcérka má len päť rokov. Nič proti tomu všetci ju máme radi, predsa je to naša rodina, ale nič viac. Veď aj my máme dosť starostí s vlastnými deťmi.
Sestra si však stále nahovára, že jej Kristínka je úplne výnimočné dieťa. Že ju musíme volať anjelik. A keďže anjeli predsa nehrešia všetko, čo tento anjelik urobí, musíme vždy odpustiť.
Aspoň tak si to predstavuje ona. Preto nikoho z nás veľmi neteší, keď k nám príde na návštevu. A popravde, ani k nej chodiť nie je zvlášť lákavé. Navyše, nie sme len sestry, ale aj kolegyne pracujeme v tej istej firme. Preto som s ňou musela niečo prebrať.
Príď ku mne, povedala mi do telefónu. Pripravím ti tvoju obľúbenú omeletu. Stretneme sa na obed.
Omeleta v tom bola skutočne majsterka. Jej vajíčka na masle boli povestné široko-ďaleko.
Za chvíľu som tam, rýchlo som sľúbila a zložila som hovor.
Začala som hľadať kľúče od auta. Cestou sa ešte zastavím v pekárni po niečo sladké, bez čaju to totiž nikdy nejde. Keď som dorazila, sedí za stolom s dcérou a ukazuje mi, nech si prisadnem. Prisadla som si, rozprávali sme sa, a potom mi medzi rečou povie:
Jedz, posunula mi taniere s poriadne doráňanou omeletou. Kristínka ju nedojedla.
To ma naozaj zarazilo:
Už sa u vás neumyjú ani čisté taniere? opýtala som sa, snažiac sa ovládnuť svoje rozčarovanie.
Moja Kristínka je najčistejšie dieťa. Aj ruky má vždy čisté, odpovedala sestra lojálne a pritiahla si malú k sebe, zatiaľ čo si dieťa pchalo prsty do nosa.
No, to bol posledný klinec do rakvy. Odtedy som na obed k mojej sestre už nešla nikdy.
Čo by ste urobili na mojom mieste vy?
