Mám sestru, ktorá má jednu poriadne zvláštnu vlastnosť. Neustále svojho syna vyzdvihuje do nebies, akoby si myslela, že všetci okolo musia byť ohromení tak ako ona. No to predsa neplatí.
Jej syn má len päť rokov. Nesmrdí mi to máme ho radi, samozrejme, je to rodina, ale tým to pre mňa končí. Aj my máme so svojimi deťmi dosť práce.
Moja sestra však začala tvrdiť, že jej dcéra je výnimočné dieťa. Vraj ju musíme volať anjelikom. A keďže anjeli nehrešia, všetko, čo tento ich anjelik urobí, musíme okamžite odpustiť.
Aspoň tak si to ona predstavuje. Preto nie som práve nadšená, keď k nám príde na návštevu. A ísť k nej tiež nie je ktoviečo. Náhoda chcela, že sme nielen sestry, ale aj kolegyne obe pracujeme v tej istej firme. Preto som u nej potrebovala súrne niečo prebrať.
Príď k nám, zavolala mi. Urobím ti tvoju obľúbenú omeletu. Zastav sa na obed.
To musím uznať, jej omeleta je naozaj povestná.
Hneď som tam, odvetila som stručne, položila mobil a začala hľadať kľúče od auta. Mohla by som sa ešte zastaviť v pekárni po koláčiky, veď k čaju by sa niečo hodilo.
Prišla som teda k nej, ona už sedela za stolom a kŕmila dieťa, kývla na mňa, nech si prisadnem. Tak som si sadla, rozprávali sme sa, a zrazu mi povie:
Jedz, posunula mi taniere s viditeľne ošúchanou omeletou. Milanka to už nedojedla.
To ma naozaj zarazilo:
Nenašla by sa čistá miska? spýtala som sa potichu, no cítila som, ako sa mi začína dvíhať tlak.
Moja Milanka je najčistejšie dieťa na svete. Ruky má vždy čisté, odvetila sestra a ešte ju hladkala, hoci dieťa si v tom momente spokojne vrtalo v nose.
Stačilo mi to. Zasmiala som sa a odvtedy som už na obed k sestre nešla.
Čo by ste urobili na mojom mieste?
