Ján Horváth stál pri obrovskom panoramatickom okne svojej novej bytovky na dvadsiatom druhom poschodí. Dole, ako rozliaty láv, žiarili svetlá večerných diaľnic. Každé auto sa trblietalo ako perlička, každé semafor blysol ako drobný rubín či smaragd. Hľadel na mesto z výšky a zdalo sa mu, že letí nad ním ako dravý vták, konečne našiel svoj úkryt.
Všetko, po čom túžil. V diaľke dymil komín starých železárenských pecí v Košiciach, ktoré kedysi zachránil pred bankrotom. Jeho meno poznali v podnikateľských kruhoch. Bál sa ho, rešpektovali. Byt, auto, hodinky v hodnote dovozného vozidla všetko, čo kedysi sníval, keď počas deväťdesiatych rokov preháňal bedny na trhu.
Život sa javil ako dokonale naplánovaná schéma, ideálny biznis plán, kde každý krok prináša zisk. No večer, čím viac sa blížil, čím častejšie sa prikláňal k oknu, cítil namiesto triumfu ticho. Veľké, ozývajúce sa ako prázdna chrámová hrobka.
Jeho mobil, druhý pracovný telefón, na ktorom volali len veci, vibroval na sklenenej pultovej doske. Ján sa pozeral na displej. Neznáme číslo. Chcel ho odmietnuť otravných reklamcov bolo dosť ale prst sa zachvel. Možno nový klient? Vždy bol v pohotovosti.
Haló? povedal typickým, už trochu unaveným obchodným hlasom.
Na druhej strane znel tichý, neistý vzdych a potom ženský hlas, ktorý nepočul viac ako dvadsať rokov.
Jano? To som ja, Ľubka. Tvoja spolužiačka.
Oprel sa čelom o chladné sklo. Ľubka maliarska dievčina s copíkom, ktorá sedela vedľa neho na prednáškach z matemetickej analýzy. Smiala sa jeho ambicióznym plánom a hovorila, že najdôležitejšie nie je výška, ale pevné korene. Vtedy mu len povidlivo prikývoval. Korene? Keď sa treba vzlietnuť.
Ľubka, namáhal sa. Čo ťa sem priviedlo?
Čakal si požiadavku peniaze, pomoc, zamestnanie. Tak to býva so starými známostami, ktoré náhle nájdu jeho číslo.
Ale Ľubka povedala niečo iné.
Volám, pretože som upratovala veci u mamy na chate. Našla som tvoje staré poznámky a jednu knihu. Strugatskí, Piatok začína v sobotu. Stratil si ju na prvom semestri. Nakoniec som ju našla u seba a nevrátil som. Prepáč, nemala som čas.
Ján mlčal. Nepamätal si žiadny Piatok. Pamätal si grafy, kurzy, číslovanie zmlúv. Ale z hlbín pamäti sa vynorilo nadšenie a šialenstvo z tejto knihy, príbehu o bežných čarodejníkoch. Kedysi sníval, že sa stane vedcom, vynálezcom, tvorcom.
A premýšľala som, hlas Ľubky zakolísal, možno by si ju chcel? Predávam maminu chatu, tak všetko triedim. Možno ti to niečo znamená?
Mohol jej povedať, že to je blbost, že ju vyhodí. Nemal čas na starý odpad. Namiesto toho sa spýtal:
Kde je tá tvoja mamina chata?
V Starci, rovno tam. Bol si už u nás predtým.
Spomenul si potok, vôňu ohňa, Ľubku v jednoduchom šatke z bielych plátna. Bol mladý, chudobný, šťastný, debatoval o budúcnosti ľudstva a chcel zmeniť svet. A niekoľko spolužiakov, čo sem prichádzali odpočívať do prírody.
Dobre, povedal prekvapene sám sebe. Pošli mi adresu, príďem.
Jazdil svojím terénnym autom po hrboľatých vidieckych cestách a zdalo sa mu, že nejezdí v priestore, ale v čase. Spomínal seba, ktorý voňal lacným aftershaveom a mládežou.
Chata bola taká, akú si pamäta, len oplotenie sa naklonilo a polovica pozemku zarastala trávou. Ľubka vyšľapla na schodisko. Takmer sa nezmenila. Žiadny make-up, jednoduché červené šaty. V hlbokom pohľade múdrosť, všadeprítomná. Rovnaký úsmev ako kedysi.
Poď dnu, povedala. Čaj je hotový.
Sadli si k starému samovaru, a ona mu rozprávala o svojom živote. Pracuje ako účtovníčka v miestnej firme, býva blízko chaty, vychovala dcéru, má vnuka. Manžela stratila v nehode pred mnohými rokmi. Žije ticho, skromne. Vežové mrakodrapy a burzové výpisy sú pre ňu ako z inej planéty.
Podala mu ošúchanú knihu v kartónovom obalu. Vzal ju do rúk. Strany zožltnuté. Na okrajoch jeho vlastné, dávno zabudnuté škodlivé čmáranie. Cítil pod srdcom jemný bod. Ako keby niekto pohol strunou, ktorá dlho mlčala.
Ďakujem, že si to zachovala, povedal hrdelne.
A čo s tým urobiť? spýtala sa s ramenami zdvihnutými. Všetko je nezmyselné, zbytočné, a rukou ich nevyhadzujem. Zdá sa, že v tom je celá soľ.
Nemyslíš, že to je všetko zbytočné? spýtal sa náhle, s nejakou drsnou tvrdosťou, aj keď si sám nevedel prečo. Prepáč, ale tvoj život pokojný, nepovšimnutý. Žiadne udalosti, žiadny rozsah. Nepozrela si niekedy?
Ľubka ho pozrela pozorne, nie s výčitkou, ale s ľahkým smútkom.
Rozsah môže byť rôzny, Jano. Pozri. Zaviedla ho k oknu. V dvore rástla stará rozkvitajúca jabloň. Táto jabloň ju sadil môj otec. A tam ten stodola, čo postavil môj starý otec. Moja dcéra si pod tou jablňou hrála s bábikami. Teraz tu behá vnuk. Pre mňa je to celý svet. Pýtaš sa, či ľutujem? Nie. Len som žila a žijem.
Ján hľadel na jabloň, naklonenú stodolu, jednoduchý drevený dom a náhle ho prebodla ostrá myšlienka. Vybudoval veže, ale nemal svoj strom. Nemal nič, čo by uchovávalo teplo jeho rúk, spomienky pre tých, čo príde po ňom.
Dosiahol všetky výšky, ale nemal korene.
Rozlúčil sa. Ten večer mal dôležitú večeru s investormi. Vysadol do auta, položil na sedadlo ošúchanú Strugatskího knihu a naštartoval motor.
Svetlá večerného Bratislavy opäť blikli pred ním, lákali ho hore. Ale už necítil sa ako dravý vták. Bol to stratený pútnik, ktorý kráčal zle celú svoj život.
Nešiel na večeru, zrušil stretnutie niečo v ňom zmenilo povahu. Došiel späť do svojej novej veže, vyšiel na dvadsiaty druhý poschod, postavil sa pri okne. Dole bublala život, cudzí, neznámy.
Zobral knihu, prešiel prsty po drsnom obale. Otvoril náhodnú stranu a čítal: Šťastie pre všetkých zadarmo, a nech nikto neodíde rozhorčený! Stál tak až do noci, sledoval ako zhasínajú svetlá v obrovskej, ľahostajnej metróve, a po prvýkrát po rokoch si želal nie lietať vyššie, ale nájsť ten jediný bod na zemi, kde zasadí strom. A aby bol jeho.
Ráno sa prebudil s pocitom, že sa niečo v ňom zlámalo. Nenávratne.
Obrátil sa pomaly a pozrel na svoju sterilne bielu, dokonalú bytovku. Len minimum nábytku, pár drahých obrazov na stenách, perfektný poriadok. Nebyť domov, iba nocľah medzi letmi. Krásna, ale bezdušná kulisa.
Zdvihol telefón, na chvíľu zadržal prst nad tlačidlom volania sekretára. Potom sa rozmyslel. Namiesto toho vytáhol iné číslo.
Haló, Ľubka? To som opäť ja, Ján. Urobil pauzu, hľadajúc slová. Nemáš proti, ak ešte na chvíľu zastavím? Chcem sa ťa niečo spýtať.
V jej hlase sa ozvala ľahká prekvapenie, ale súhlasila.
O dve hodiny neskôr jeho terénny automobil opäť krúžil po prachu vidieckych ciest. Tentoraz netlačil plynový pedál, išiel pomaly, pozorujúc známe aj zabudnuté scenérie.
Ľubka ho čakala na rovnakom prahu a znova sa usmiala svojím tichým, nepohnutým úsmevom.
Myslela som, že už si v meste, povedala. Máš svoje veci.
V veci počkajú, prerušený Ján a bez čakania vyhlásil: Predávaš chatu. Za koľko?
Uviedla sumu. Pre neho to boli len drobné peniaze. Trochu škvarky.
Kúpiem, povedal hneď. Ale s jednou podmienkou.
Ľubka ho hľadela s rastúcim údivom.
Zostaneš tu bývať. Správcou, hospodárkou, neviem, ako to zvoliť. Ja nemôžem bývať stále, ale chcem vedieť, že to miesto má dušu. A že môžem prísť, keď len chcem, aby som zasadila ten strom.
Hovoril zmätene, nepodnikateľsky, zamotane. Ľubka mlčala, pozerajúc ho, a v jej očiach čítal celý spektrom pocitov: nedôveru, zmätok, nádej.
Jano, si v poriadku? spýtala sa nakoniec. Prečo chceš tú starú chatu?
Mám veže, zasmejal sa hořko. A takýto kút chýba. Nekupujem chatu, Ľubka. Kúpu počiatočný bod. Tvoja odpoveď?
Odvrátil pohľad, pozrel sa na jabloň, na cestičku k potoku.
Dobre, šepkla. Ale s podmienkou, že budeš prichádzať. Sadiť strom. Pamätať, prečo to potrebuješ.
Uzavreli dohodu bez právnikov, len rukou podanou. A po prvýkrát po rokoch Ján cítil, že uzatvára najdôležitejšiu zmluvu svojho života.
Vrátil sa do mesta, späť do svojej veže z betónu a skla. Viedol rokovania, podpisoval zmluvy, zarábal milióny. Ale niečo sa zmenilo. Večer už nebol pri okne, aby cítil svoju nadrženosť, ale aby si v mysli prenášal sa tam, za mesto, kde voňali jablká a čerstvo posekaná tráva.
Občas si vzal svoj ošúchaný Piatok a čítal riadky, ktoré kedysi podčiarkol mladý muž, čo veril, že dokáže urobiť šťastných všetkých zadarmo. Nakoniec začal chápať, odkiaľ začať.
Na začiatku Ján prichádzal na chatu ako na investičný projekt. Chodil po pozemku, robil si poznámky v drahom tablete, zostavoval zoznamy, čo treba opraviť, vymeniť, postaviť. Ľubka ho nerušila. Varila džem z bobúľ, brala úrodu a len občas, opierajúc sa o dverový prah, pozorovala tohto podivného, napätého muža v nepremoknutých topánkach, ktoré nečakane zapláral špinavý blato.
Jedného daždivého večera, keď sa mu podarilo vyťať sa z práce, sedeli v kuchyni, pili čaj s jej malinovým džemom. Rozhovor nebol plynulý. Obchodné témy už vyčerpali, a na osobné Ján kládol neviditeľnú prekážku.
A tak Ľubka, nepozerajúc sa na neho, ticho spýtala:
Pamätáš si, ako sme v Hradečianskej triede diskutovali o Shakespearovi? Ty si tvrdil, že Hamlet nie je slabý, ale génius odkladač. A ja som hovorila, že je len smutný chlapec.
Ján odtrhol pohľad od šálky a spozrel ju, akoby ho videl po prvýkrát. Nie obyčajného účtovníka, ale tú pravú dievčinu s horiacimi očami.
Pamätám, vravel chrapľavo. A stále si myslím, že som mal pravdu.
A ja? usmiala sa, a v rohoch jej očí sa vŕtali drobné vrásky ako lúčiky slnka.
On sa prekvapivo usmial. Po prvýkrát po rokoch to nebola obchodná, sociálna úsměv, ale pravá.
Čoraz častejšie prichádzal. A čorA na konci každého dňa, keď sa slnko skláňalo za obzor a Ján s Ľubkou spoločne sadili nový strom, vedel, že konečne nájdu svoje miesto na zemi, kde koreene a sny rastú v jednom rytme.
