Bolo chladno a vetro na ulici. Zuzka bežala zo školy, aby sa neprechladla. Z úst jej vychádzala para, ktorá zamŕzala na šále, mihalniciach a vlasoch vyčnievajúcich spod čiapky ako striebristý námrazok. Čoskoro bude doma, vypije si horúci čaj s citrónom, zvinie sa na gauči do deky a zabudne na celý svet.
Len čo si predstavila teplo domova, nohy ju niesli ešte rýchlejšie. Konečne vchod. Zuzka prudko potiahla dvere a málo chýbalo, aby sa zrazila so susedkou Vierou, robustnou ženou malej postavy. Nemala ju rada, pripadala jej protivná. Teta Viera sa na ňu vždy pozerala s úzkymi čiernymi očkami.
„Pomaly, capáku. Takmer si ma zhodila,“ zamrmlala teta Viera a uprela na ňu pohľad.
„Prepáčte,“ vykoktala Zuzka.
Žena stála uprostred dverí a nepohla sa.
„Neustále si vravím, na koho si podobná. Otec má hnedé oči, mama modré, a ty… A vlasy úplne iné. Sú vysokí, ale ty si len taký drobec.“
„No a čo?“ spýtala sa Zuzka. „Musia byť deti kópiou rodičov?“
Nechcela byť drzá, ale nevedela, ako sa dostať okolo susedky. Nemohla ju predsa odstrčiť. Otočila sa, dúfajúc, že niekto príde ku vchodu, ale nik sa neukázal. Niečo vo Vierinom pohľade ju znepokojovalo. Chcela čo najrýchlejšie ujsť pred jej ostrým hodnotiacim pohľadom.
„Nemusia,“ vzdychla si susedka. „Len ja žijem v tomto dome od jeho začiatku, odišla som sem spolu s rodičmi tvojej mamy. Tvoja mama vyrastala pred mojimi očami. Potom sa vydala a o dva roky ťa doniesla z pôrodnice.“
Zuzka netrpezlivo posluchala, pridupkávajúc nohami, nechápajúc, kam teta mieri.
„Z pôrodnice ťa doniesla, ale tehotnú som ju nevidela. Tak si teraz vymysli, prečo si na nich nepodobná.“ Konečne sa odsunula a vpustila ju do vchodu.
Zuzka vyšla o pár schodov a zhrozila sa, keď za ňou prudko klapnú vstupné dvere. Vtom ju prelialo zistenie. Zastala uprostred schodiska. Tvár jej horcela, no ruky boli ľadové. „To len ona je protivná. Žije sama, bez muža, bez detí, roznáša klebety. Nevidela ma – to nič neznamená,“ skúšala si namietať, ale slová susedky ju nedali pokoja.
Pomaly vyšla na tretie poschodie starej panelákovke, vošla do bytu, prezliekla sa, vzala rodinný album, sadla si na gauč a začala prezerať fotografie. Tu je Zuzka zabalená do deky s čipkovým rohom, tu robí prvé kroky, tu jej prvý mašľový vlas. Tu je prváčka s obrovskou kyticou, za ktorou ju sotva vidno… A vedľa jej mama s otcom, usmievajú sa a pozerajú na ňu s láskou.
Zuzka počula klúč v zámke a rýchlo si utrela slzy.
„Zuzka, prečo sedíš v tme?“ Otec vošiel do izby, cvakol vypínačom.
Luster rozsvietil miestnosť, až sa Zuzka zamžikala.
„Čo sa stalo? Plakala si?“ Otec si sadol vedľa nej. „Prezeráš album?“ Zobral si ho a začal listovať.
„Oci, som vaša?“ spýtala sa Zuzka tichšie.
„Zuzka, odkiaľ si to zobrala?“ Otec na ňu pozdvihol pohľad.
Zuzka v jeho očiach uvidel”Nie, nie sme tvoji biologickí rodičia,” vzdychol si otec a Zuzka v tom okamihu pochopila, že to najdôležitejšie – ich láska – sa nikdy nezmení.
