Jedného zimného večera
Ráno Viera vychádza z domu, sneh padá, nie je hustý, no vločky sú veľké a ticho dopadajú. Na oblohe nie je vidieť hviezdy, je zamračené, občas sa v diaľke snaží presvietiť mesiac, ale neúspešne už sa blíži úsvit. Doobeda sa nad dedinkou v Tatrách objaví slnko.
Deň prebehne ako všetky predchádzajúce. Večer Viera vracia sa domov, keď nad oblohou sa ťahajú sivé mraky a silno fúka vietor.
Čo sa to stalo, keď bolo tak ticho? premýšľa Viera. Ešte nedosiahla dom, keď zrazu zúri búra, taká hustá, že nič nevidí pred sebou.
Našťastie už blízko domu. Otvorí bránku a pomyslí si:
Dobre, že ešte sneženie neprepadlo do kôp. Ale zjavne počasie nehrá. Pozri, aký vietor hučí v dvore, a pri bránke sa kolí sa široký smrek. Ďakujem Bohu, že som stihla dostať sa domov. Otvorí dvere a vstúpi dovnútra.
Po večeri si vyliezne na pec a počúva, čo sa deje vonku. V komíne vrčí vietor, a ona nepozorne zaspí. Zrazu v polospánku počuje hlasné zaklápnutie na dvere.
Čo prináša takú ťažkú noc, pomýšľa si, ťahá nohy do valíkov a ide otvárať.
Kto je tam? ozve sa mužský hlas.
Ktože si? spýta sa Viera.
Som Gregor, šofér. Zostal som pred tvojím domom, sneh sa nahromadil a cesty nevidno. Tma, búrka. Pokúšal som sa lopatou odhodiť sneh, ale on len padá. Daj mi útočisko, neboj sa, neublížim ti, úprimne sľubujem. Som z blízkej dediny.
Viera váha, je skoro noc, no otvorí dvierka. V prah vbehne vysoký muž, celý od snehu.
Dobre, poď dovnútra, Gregor, povie Viera.
Ďakujem, pani domu. Bál som sa, že ma neotvoríš a musel by som ísť ďalej, usmeje sa, rozopína svoj kožuch a šúšťa sneh z klobúka pri prahu.
Chceš čaj? spýta sa Viera.
Bolo by to fajn, trochu som premrznutý, vietor sa rozbehol Ďakujem, pani domu.
Viera položí na stôl koláče, ktoré upečala včera, šálku s podšálkom a vyberie z pece horúci čajník.
Ďakujem, povie Gregor. A ako sa voláš, pani domu?
Viera, Viera Horváthová, môžeš ma volať len Viera, usmeje sa teplým úsmevom.
Žiješ sama? spýta sa.
Už päť rokov sama.
Kde je tvoj manžel?
Muž muž sa najedol hrušiek a ušiel do mesta s nejakou návštevníčkou.
A deti?
Deti nemáme Máš ty vlastnú rodinu?
Nie, nemám, smutne odpovedá Gregor. Bol som raz ženatý, ale nevyšlo to, nepreháňa však podrobnosti.
Rozumiem, a ja som tiež neuspela. Pij čaj, jedz koláče, rozložím ti posteľ pri peci.
Gregor sa posadí na pec a čoskoro z nej ozve chrapavý chrap. Viera nedokáže zaspať. Mladá žena, zdravá a pracovitosť, však nemá rodinu, nemá deti, a to jej ťažko padajú na srdce.
Tu leží muž na peci, cudzieho muža. Bolo by krásne, keby to bol svoj, starostlivý, láskavý a pracovitý, premýšľa Viera.
Zaspí až do rána, keď už musí začať piť pec a piecť na ohni horúce lievance. Gregor sa prebudí, keď sa pec rozohrieva.
Wow, ako chutí ráno pri peci, a moje lievance sú najlepšie, usmeje sa.
Po raňajkách sa Viera chystá do práce.
Gregor, dvere neuzamykám, ak odchádzaš, zamkni ich na zámok. Ak sa ti zima, čajník je v peci, a varené zemiaky sú na stole. Šťastnú cestu, možno sa už viac nestretneme, hovorí.
Dovidenia, Viera, ďakujem za nocľah, odpovedá Gregor.
Na obedová prestávka sa Viera vracia domov a vidí Gregora pri svojom aute, ktoré vyhrabal zo snehu, no nedokáže ho posunúť.
Stále tu si? pýta sa.
Áno, akumulátor je vybitý a cesty sú neviditeľné.
Poď dnu, dáme si niečo k jedlu, ja som práve prišla na obed. Sneh je veľa, sotva som sa dostala.
Viera, kde môžem nájsť traktor? Nemôžem odísť, kým sa cesta neodkryje.
V dielni, ale tam je obed od jednej do dvoch. Po dvojke môžeme ísť. Najprv sa najíme, potom ťa odvezem
Viera cíti nečakaný pocit príbuznosti s tým neznámym vodičom. Zrazu sa jej zdá, že pri ňom je útulno a pohodlne.
Hurá, jak som lopatou rozbíjal sneh, hovorí Gregor.
Viera ho pozoruje a vidí, že mu na spánkoch trochu bledne, okolo očí sa tvoria vrásky, najmä keď sa usmieva.
Ešte je mu len 37, čierne vlasy sa mu zjavujú len na bokoch. Aký dobrý je muž v dome, je to šťastie pre ženu, premýšľa.
Odváži Gregora do dielne a potom sa vracia do svojej práce.
Šťastnú cestu, Gregor, zakričí.
Všetko najlepšie aj tebe, Viera!
Večer sa vracia domov, opäť v súmraku, zima rýchlo temní. Keď sa blíži k domu, vidí svetlo vo svojich oknách. Srdce jej poskočí, je šťastná, že ju niekto čaká.
Poď dnu, pani domu, usmeje sa Gregor, čajník už vrie.
Prečo si neodjel? spýta sa.
Zajtra ráno príde traktor. Dnes nie je voľná technika v dielni. Tak im povedali, ale na zajtra sľúbili.
Po večeri, keď upratuje dom, Viera si ľahne. Gregor sedí pri peci, nepohybuje sa, a niečo premýšľa. Nanej náhle vyskakuje a sadne si vedľa nej na posteľ. Viera je prekvapená, nevedí, čo povedať. Gregor sa potichu prikrýva pod deku a pevne ju objíma. Ona sa k nemu priblíži…
Po dlhom tichu ju Viera preráža:
Vieš, Gregor, celý život by som chcela žiť po boku teba.
On sa prekvapene nadvihne.
Čože? Chceš, aby som si ťa vzal?
Čo? spýta sa opatrne Viera.
Gregor sa zrazu trošku zamračí a hovorí:
Vydávať sa, nie je to ako vypiť vodu. Už neverím ženám, žiadna. Bol som ženatý, manželka odišla k inému, som ich stretol. Bývali som nejaké ženy, ale to A ty si tiež niekde iná Nie som si istý, čo to má význať, že sa mi pod dekou schováš. Zajtra odídem, a ty si nejaká iná
Čože, Gregor? Pred tým som nemala nikoho.
Bola, nebola. Nezvládla si ma spoznať, už sa oženiť chceš. Čo ešte potrebuješ?
Potrebujem zakričí Viera hlasno potrebujem rodinu a deti, chcem sa starať o manžela a deti. Chcem šťastie ženy začína plakať.
Neplač. Uvažuj sama, nepoznáme sa, aké deti? Odpusti mi, odpovedá Gregor.
Viera mlčí, hanbí sa, že veriť neznámemu človeku. Leží tak až do rána, nedokáže spať. Ráno sa Gregor chystá odísť. O šesť hodine má prísť traktor, Viera ho pozýva na schody.
Prepáč, Viera.
Zbohom, Gregor, nabudúce ak sa zase zasekne, dvere neotvorím, snaží sa v duši kričať, čo ho čaká.
Gregor odíde. Keď sa Viera vráti zo svojej prestávky, už nie je žiadne auto pred domom. Čaká na neho nejaký čas, ale on sa nevráti. Čas plynie a Viera cíti, že sa niečo mení. Povie o tom svojej kamarátke Naďe, ktorá býva v blízkosti.
Varka, ty si tehotná, zasmiala sa Naďa, presne tak, choď do mesta k lekárovi.
Viera ďakuje Bohu, že sa stane matkou. Je šťastná. Vráti sa z lekárne s potvrdením o tehotenstve. Ďakuje osudu za ten prípad, ktorý priniesol Gregora do jej života. Nie je na neho nahnevaná, práve mu ďakuje, že konečne bude matkou.
Viera porodí syna v očakávanom termíne.
Ako ho nazveš? spýta sa sestra, ktorá prináša dieťa na dojčenie.
Nazvem ho Štefan, neskôr bude Štefanom. Bude mi radosť na starých rokoch, odpovie Viera.
Ach, ešte si nemyslíš na starobu, najprv ho vychovaj, usmeje sa sestra. A potom príde ďalší
Keby som mala manžela, prišiel by, odpovie Viera.
Deň vypisu z pôrodnice nastane a Naďa oznámi, že nemôže Vieru s dieťaťom vyzdvihnúť, hoci už priniesla darček.
Ako sa dopravím autobusom do dediny s bábätkom? smutne sa pýta Viera, ale sestra sľúbi, že ju vezme sanitka.
V deň vypisu Viera zbiera málo vecí, vezme v ruke malý balíček so synom, priloží ho k hrudi a vyjde do vstupnej haly, ale zastaví sa ako ukamenená. Tam stojí s veľkým kyticou kvetov Gregor, a vedľa neho sa šibalsky usmieva Naďa.
Viera, Gregor povedal, že je tvoj manžel a nedovolí, aby ti niekto iný odobrali dieťa z pôrodnice.
Viera odovzdá syna do Gregorových rúk, šťastne sa usmeje a z očí jej tiekli slzy. Boli to slzy radosti.
