Zakázaná láska dokáže zraniť hlbšie než ktorákoľvek iná bolesť. Aj moja duša spoznala túto trpkosť v druhom ročníku na bratislavskej univerzite. Zamiloval som sa do neskutočnej dievčiny zo Zvolena, volala sa Jarmila. Bola nádherná, rozumná, vľúdna, no mojej mame sa vôbec nepáčila jej jednoduchá rodina. Mama mi stále opakovala, že Jarmila nie je pre mňa dosť dobrá, že by som mal radšej niekoho, kto patrí do vyššej spoločnosti, nie dcéru zo skromných pomerov.
Aj napriek jej odmietavosti som sa stretával s Jarmilou ďalej, každý tajný okamih s ňou bol drahocenný. Až raz mi došiel list. Písala Jarmila, že už nevie čeliť nátlaku zo strany mojej matky, že sa rozhodla rozísť sa so mnou, lebo už nevládze. Táto správa medzi mnou a mamou vyvolala prudkú hádku, po ktorej som si zbalil veci a odťahoval sa na prenajatý byt do Ružinova, túžiac po živote bez matkiných zásahov do mojich citov. Moja láska k Jarmile však neochabla nevysvetliteľne som nemohol uveriť, že by ma nechala len kvôli tomu tlaku.
Osudné ráno, keď som niesol smeti do kontajnera, som zbadal Jarmilu stáť pred mojim novým domom. V očiach mala slzy, ruky sa triasli od zimy. V rozpakoch som ju vtiahol dnu, aby sa zohriala. Tam mi po dlhom mlčaní vyrozprávala pravdu. Vraj moja matka sama napísala rozchodový list, ktorý podpísala jej menom, a ešte jej poslala list, v ktorom tvrdila, že som si našiel inú a bývam s ňou.
Keď sme zložili jednotlivé kúsky pravdy, objal som Jarmilu silno. Sľúbili sme si, že už nikdy nedovolíme, aby nám do života zasahovali predsudky o pôvode či majetku. Napriek spoločenským rozdielom sme našli pokoj a šťastie v náručí toho druhého. Od tej chvíle sme kráčali životom spolu, bok po boku, ignorujúc klebety a názory cudzích. Čakali nás dni plné lásky a smiechu v Bratislave, v skromnom byte, kde jedinou hodnotou bola naučená schopnosť brániť svoje šťastie za každú cenu.
