Dnes som si večer sadla k oknu a zamyslela sa nad tým, ako sa formovala moja rodina a ako sa všetko točí okolo môjho otca. On je ten, kto ma vychoval, dával na mňa pozor a nikdy ma neprestával podporovať. Hneď po mojom narodení nás mama opustila a otec sa rozhodol, že sa už nikdy neožení, asi z obavy, aby znovu nezranil svoje srdce. Život mu často dal zabrať a ja som vždy chcela vyrásť čo najrýchlejšie, len aby som ho mohla podporovať vo všetkom, čo si vyžaduje ako hlava rodiny.
Keďže sme nemali v rodine veľa peňazí, začala som pracovať už v pätnástich. Písala som články pre miestne noviny v Žiline a po troch rokoch som si našla lepšie platenú prácu. O pár ďalších rokov som sa dostala k práci v kancelárii, vďaka ktorej som bola úplne sebestačná dokázala som sa postarať o seba aj o otca. Jedného popoludnia si ma otec zavolal do obývačky, vraj na dôležitý rozhovor. Cítila som miernu nervozitu. Tam na mňa už čakala žena, a podľa otca mala byť mojou mamou.
Keď ma uvidela, rozplakala sa, ospravedlňovala sa a snažila sa ma objímať, no ja som sa nevedela premôcť, aby som jej objatie opätovala. Opatrne som sa vykrútila z jej rúk a odišla bez jedného slova, nechajúc otca a ju samých. Rozhodla som sa, že jej osud ponechám otcovi, nech to rieši podľa svojho uváženia. Nedokážem odpustiť niekomu, kto nás tak bezcitne opustil a celé tie roky si na mňa nespomenul ani len popriať mi všetko najlepšie k narodeninám.
Niekedy si kladiem otázku, či sa v našej rodine ešte vôbec dá obnoviť dôvera, lebo viem, že niektoré rany sa v slovenskom srdci hoja pomaly. Ale som vďačná, že mám otca Juraja Mišíka, ktorý dokázal byť silný pre nás oboch. Vždy budem stáť pri ňom a spolupatričnosť nášho rodinného kruhu si cením, ako drahé dukáty.
