Jedného októbrového daždivého večera…
Večerná omša sa skončila. V kostole bolo len málo ľudí. K večeru začalo pršať, občas sa premieňalo na mokrý sneh. Väčšina veriacich sa v takom počasí bála vyjsť z domu.
Kostol sa pomaly vyprazdňoval, ľudia vychádzali, dvere sa neustále otvárali. Prievanom sviečky na svietnikoch trmácali a dymili tenkými prúžikmi dymu. Nakoniec utíchlo šuchot krokov po dlažbe. Zostala len Zuzana.
Vyniešla sa z regálu v kostolnom obchôdzku a obišla prázdny kostol, zhasínajúc sviečky a ometajúc kvapky vosku zo svietnikov. Potom zhasla všetky lampy pred ikonami. Cez úzke okná so zvlnenými sklami svetlo pouličných lampášov sotva prenikalo dovnútra. Horela len jedna žiarovka nad sviečkovým stolom. Jej svetlo sa odrážalo na pozlátených rámoch najbližších ikon.
Z ľavej kaplnky vyšiel otec Jozef, v čiernej bunde hodenej cez rjazu.
„Už prišiel strážnik?“ spýtal sa, keď sa pri ní zastavil.
„Ešte nie. Chcete mu niečo odovzdať?“ opýtala sa.
„Nie. Dovidenia zajtra,“ pokýval sa na rozlúčenú a vybral sa ku dverám.
Zuzana doniesla vedro vody a handru, začala umývať podlahu. Rada chodila ráno do čistého kostola. Zrazu znovu prenikol prievan a ťažké dvere sa jemne zabuchli. Zuzana sa otočila. Strážnik sa pokrižoval od dverí, prikývol jej a prešiel okolo nej do svojej komôrky. Zuzana nikdy nepočula jeho hlas, hoci otec Jozef tvrdil, že nie je nemý.
Zuzana odniesla vedro a handru na miesto, obliekla sa, ešte raz prešla pohľadom priestor kostola, či všetky lampy zhasla, zastavila sa pri každej ikone a v duchu si opakovala: „Svätý Mikuláš, modli sa za nás“, „Presvätená Bohorodička, pomáhaj nám“, „Ježišu Kriste, Synu Boží…“
„Odchádzam,“ zakričala na strážnika.
Hlas sa hlboko rozozvučal pod klenbami kostola.
Zuzana vypila svetlo a zatlačila na ťažké dvere. Na schodoch sa zastala, načúvala. Kroky nepočula, ale závora zaskripala – strážnik zamkol dvere zvnútra. A vtedy Zuzana počula pískanie.
Pozrela sa pod nohy, očakávajúc, že uvidí šteňa alebo mačiatko, ktoré sa schováva pod strechou pred dažďom, ale namiesto toho uviedla v tme biely zväzok, z ktorého vychádzalo slabé pískanie.
„Dieťa! Kto ťa tu nechal?“ Zohnula sa a zdvihla ľahký zväzok, odkryla roh deky a uviedla malinkú zvráskavenú tvár.
„Bože, asi nemá matka srdce, keď ťa zahodila v takom počasí von. Ako ťa nikto nevšimol? Alebo ťa práve doniesli?“
„Čo s ním mám robiť? Zatĺkať na kostolné dvere? Zavolať políciu a záchranku?“ Bolo by to správne, ale podnietená nejakým impulzom sa Zuzana rozhodla odniesť dieťa domov a odtiaľ zavolať otcovi Jozefovi, opýtať sa ho na radu, spoločne sa rozhodnúť, čo s nájdencom.
Zoskočila zo schodov a nestihla urobiť ani pár krokov, keď sa k nej z tmy vrútila žena.
„Dajte mi ho!“ zakričala a vyrvala Zuzane zväzok.
Podľa hlasu bola bezcitná matka veľmi mladá.
„Tvoje dieťa? Je to hriech – zahodiť dieťa. Čo keby ochorelo?“ prísne povedala Zuzana.
„Nezahodila som, len na chvíľu odložila,“ odvetila mladá žena, dusiac sa v slzách.
„Prečo ho teda nevzala do kostola?“ trochu zmäkla Zuzana.
Nešťastná matka neodpovedala a už odchádzala, niesiac svoje dieťa.
„Máš kam ísť?“ zavolala za ňou Zuzana.
Mladá žena spomalila a obzrela sa.
„Vidím, že nemáš,“ povedala si Zuzana. „Počkaj!“ zakričala a ponáhľala sa k nej. „Vidím, že nemáš kam ísť. Poď so mnou. Bývam tu nedaleko. Dieťa kňourá, asi je mokré alebo hladná. A ty si celá premoknutá. Nie je dobré v takom počasí chodiť s dieťaťom po ulici. Zohreješ sa a potom sa rozhodneme, čo ďalej. Neboj sa,“ dodala Zuzana, keď cítila, ako sa mladá žena napínala.
Ale nakoniec išla s ňou. Naozaj nemala kam ísť. Celú cestu Zuzana neprestávala hovoriť. Rozprávala, že jej manžel zomrel a deti Boh nedal. Že hosť nikomu neprekáža a jej samej to len spôsobí radosť. Nemá veci? Nevadí, jej susedka má dcéru, ktorá pred štyrmi mesiacmi porodila. Pôjde, požiada ju o plienky a nejaké oblečenie. Zajtra kúpi a vráti. Hovorila a hovorila, odvádzajúc ženu od zlých myšlienok a úteku.
„Tak sme tu. Vchádzaj.“ Zuzana otvorila dvere do vchodu a pustila ženu s dieťaťom dopredu. „Bývam na šiestom poschodí…“
Vo výťahu si všimla, že oblečenie mladej matky je premoknuté a pery modré od chladu. V duchu zavyškala. Prvá vošla do bytu a zapálila svetlo.
„Daj mi dieťa, ty sa prezleč. Moje papuče si obuj. Polož ho v izbe na gauč.“ Zuzana podala zväzok matke a sama sa začala prezliekať.
Keď vošla do izby, hosť už rozbalila svoju dcérku. Dievčatko pohybovo tenkými rúčkami, otváralo ústa. Zuzanu zaplavila nežnosť.
„Hladná je. Zatiahni ju zatiaľ, hneď zajdem k susedke, prinesiem plienky,“ povedala Zuzana a vyšla z izby.
„Evička, požičaj mi pár plienok a bavlnených plienok na zajtra,“ povedala Zuzana susedke, ktorá otvorila dvere.
„Čiže ty máš dieťa?“ udiveno sa spýtala.
„PriRoky plynuli, Veronika si vybudovala šťastnú rodinu, Lídia našla pokoj v láske k Bohu a novom vzťahu, a napriek všetkým bolestiam minulosti našli v srdciach miesto pre odpustenie.
