Jedna žena, volala sa Božena Nováková, mala päťdesiatšesť rokov, a začala na sebe pozorovať známky starnutia. Bolo to úplne prirodzené, nič neobvyklé, jednoducho prišiel ten čas. No Boženu znepokojovalo, keď sa pozerala do zrkadla starnutie u nej postupovalo až podozrivo rýchlo. Každý deň akoby jej niekto ukrajoval z mladosti a krásy, prikladal jej priveľa rokov.
Len nedávno vyzerala tak dobre! A veď aj starý pán, ktorý sedával v každom počasí na lavičke pred panelákom v Bratislave-Ružinove, jej vždy lichotil: Ako dobre vyzeráte, aká ste krásna slečna! Prešla popri ňom, on galantne dvihol svoj klobúk alebo teplú baranicu a so šibalským úsmevom zopakoval: Aká ste krásna slečna!
Božena sa vždy pri tých slovách usmiala a ponáhľala na svoju prácu v slovenskej škole, kde aj kolegyne a kolegovia rozdávali komplimenty. Skutočne, vyzerala výborne a cítila sa takmer mladistvo.
No raz si Božena zrazu uvedomila, že starého pána už dlho nevidela. Jeho lavička bola prázdna. Spýtala sa teda susedov: starého pána, pána Štefana Hudeca, odviezli do domova dôchodcov. Príbuzní sa oňho nevedeli postarať, deti žili ďaleko v Košiciach a v Žiline, tak ho zverili do starostlivosti zariadenia. Pán Štefan mal už deväťdesiat rokov, potreboval dohľad aj liečbu.
Božena hneď prestala myslieť na starnutie a celé dni premýšľala nad osudom pána Štefana. Zistila, kde presne sa nachádza, nakúpila mu slivkový lekvár, med a sladké pečivo, a v nedeľu sa vybrala autobusom do domova dôchodcov v Pezinku. Našla tam pána Štefana, sedel v pohodlnom kresle a jedol krupicovú kašu s maslom. Keď Boženu zbadal, hneď sa mu rozžiarili oči: Ach, ako rád vás vidím! Ako dobre vyzeráte, aká ste krásna slečna!
Aj ďalší starkí a starké si Boženu obľúbili hneď od začiatku. Hovorili jej milé slová, chválili ju, pýtali sa na prácu a rodinu. Božena sa potom doma pozrela do zrkadla líca ako červené jabĺčka, oči žiarili, vlasy sa jej krásne zatočili, aj vrásky akoby sa vyhladili! Úplne ako v mladosti. Krása a mladosť sa vrátili, až tomu nemohla uveriť… Bol to malý zázrak.
Odvtedy začala Božena chodiť do domova dôchodcov každú nedeľu, pomáhala s aktivitami, viedla s babkami a dedkami tanečné popoludnia. Nie pre to, aby omladla, ale preto, že ju to napĺňalo dobrým pocitom. Tešila sa, že môže niekoho potešiť, byť niekomu ako dcéra či vnučka. A keď jej znovu niekto z úprimného srdca povedal: Ako dobre vyzeráte!, pocítila zvláštnu vďaku.
Iní ľudia sú pre nás ako zrkadlá. Ale nielen hocijaké, sú ako čarovné zrkadlá stačí stretnúť dobrého človeka a človek sa cíti mladší, chrbát sa narovná, krok je ľahší, oči žiaria, pery sa usmievajú. Iní však vedia človeka zničiť urobiť z neho mrzutého a ubitého starčeka.
Preto si treba chrániť tie čarovné zrkadlá dobrých, úprimných ľudí, čo hovoria pekné veci zo srdca. A treba si vážiť starých ľudí. Pokým sú medzi nami, stále sme mladí. Stále môžeme pomôcť. Tak si to myslí Božena, ktorá opäť našla svoju krásu a mladosť. A úplne sa nemýli.
