Jednej noci prišla žena menom Renáta na návštevu k svojej starej kamarátke Kataríne. Vo vzduchu bola ťažoba a pocit, akoby sa dalo vojsť do miestnosti len cez zrkadlo. Katarína bola druhýkrát vydatá, po tom, čo jej prvý muž, alkoholik a pán búrok, ju opustil pre inú ženskú, nechávajúc jej byt nasiaknutý smútkom a smiešnymi mincami, ktoré štrngali v kúte ako žalostné zvonenie. Renáta vtedy Katarínu utešovala, podopierala ako slnko trávy, keď sa polámu vo večernom daždi. Veď na to je predsa priateľstvo, nie?
Prešli roky ako prsty cez studenú vodu Hrona. Katarína stretla pána s priezviskom Urban, známeho pedagóga z Nitry, oproti Renátinej rušnej Petržalke. Novomanželia si kúpili byt, ktorý vonial novotou a čerstvo natretými dverami. Renáta doniesla makovník a malý balíček, kde boli ponožky so sobmi, lenže tie soby mali štyri rohy. Všetko bolo akosi popletené, ako vo veľkom sne.
Sedeli za stolom, pili čaj a smiali sa, keď Urban začal rozprávať príbehy. Jeho smiech bol ostrý, letel miestnosťou ako lastovička a vždy zasiahol Renátu. Vraj jej pohľad na svet je úzky ako železničná trať v horách. Zasmial sa, že jej myseľ je zapchaná starými hrkálkami, z ktorých vypadáva prach, keď sa pohnú. Ešte nikdy nečítala Hronského, ani Kukučína, nerozumie modernej vede, a verí, že keď zješ makovník dvakrát za sebou, budeš mať prorocké sny.
Urban sa zahnal aj na Renátinu účes, postavu, dokonca na jej kabát céčkový zo 90-tych rokov. Taký oldschool, že až… zakričal medzi smiechom. A Katarína, jeho žena, sa poškerila ako jazyk na zrkadle, akoby ho obdivovala za jeho vtipný rozum.
A potom sa Urban obul aj do jej mačky. Renáta, v nádeji, že zmení tému, rozprávala o Mika, ktorého zdvihla z cesty pri Malackách. Mačky roznášajú choroby, len staré dievky zbierajú túlavé zvieratá. Asi je to len forma utopenej márnivosti, zasmial sa Urban, mávajúc servítkou akoby mával zástavou. Príbehy o ženách a ich armáde mačiek lietali po stole ako šalátové listy vo vetre.
A vtedy sa Renáta rozplakala. Slzy jej tiekli po tvári ako jarčeky pod Ľadovým štítom. Bolo to detské a smiešne, nečakané, ako niečo, čo sa v sne stratí za roh. Prepáčila sa vraj ju bolí hlava. Rozlúčila sa a odišla, vychádzajúc do chladného neskorého letného večera, kde jej koža mrzla a srdce pleslo. Hanbila sa za slzy, za to, že nestíha vtipu, že nikdy nečítala Hronského, že jej snívanie je smiešne. Hanbila sa za to, že porozprávala o varovnom sne, ktorý jej prišiel tú noc.
V skutočnosti, hanbiť sa malo niekto iný ten, kto dovolil zosmiešňovať priateľa vo vlastnom dome. Kto pridal fotografie, básne, obľúbeného spisovateľa na profile a nechal druhým ľuďom možnosť strieľať slová ako šípky do mäsa. To je tiché zradenie, ktoré sa šepká v polospánku.
Zradenie je, keď vydáš svojho na potupu. Alebo na záhubu. To je pravé zradenie, skryté za originálnymi poznámkami a načančaným smiechom. Ale Renáta to nedokázala pomenovať veď málo čítala a nebola intelektuálka. Prikrádala sa domov, za svojou mačkou, ktorá nečítala nič, nevenovala sa vtipu. Jej mačka Mika len zavrela oči, zamurovala a šuškla tichú pieseň pohody.
Renáta už viac k Kataríne nechodila. A nakoniec ani nebolo kam. Katarína s Urbanom sa doťahovali o byt, suďa sa, rozhádzaní ako prázdne hrnčeky na nitrianskom trhu. Urban bol veľmi aktívny, príliš múdry. A predsa tak to býva vždy: ten, pre ktorého zradíš, ťa nakoniec tiež zradí. Taký jednoduchý reťazec.
Stačilo len opatrne zadržať ostrý vtip na cudzí účet. Ochrániť svojho v svojom dome. Možno by ju muž začal skutočne rešpektovať. Možno by nikdy neurobil to, čo spravil?
Zradcu si nikdy nevážiš. A zradcu je ľahké zradiť, ako keď sa ráno prebudíš a všetko sa ti v sne rozpadne na drobné kúsky…
