Vieš čo, musím sa ti vyrozprávať, lebo sa mi stalo niečo, na čo stále nemôžem prestať myslieť. Bolo to takto: Jedného dňa som išla na návštevu za svojou kamarátkou. Volá sa Lenka. Vieš, bola vždy taká úprimná a milá, ale v živote si toho dosť preskákala. Prvé manželstvo mala len utrpenie, muž pil, bol protivný a ešte ju aj opustil kvôli inej. No hrozná epizóda, pamätám si, že som pri nej vtedy stála, pomáhala jej, utešovala ju, veď od toho sú predsa kamošky, nie?
Prešli roky, už je to hádam desať, a Lenka si našla nového chlapa. Volá sa Vladimír. Tentokrát to vyzeralo inak vzdelaný, mal slušnú prácu niekde v Bratislave, bol úplný opak toho prvého manžela. Ja som sa fakt tešila, ani nevieš ako. Onedlho ma pozvali na návštevu do ich nového bytu, ktorý si spolu kúpili. Doniesla som koláč aj nejaké darčeky, veď patrí sa. Obzerala som, ako to tam majú krásne spravené, všetko nové, čisté, fakt paráda.
Sadli sme za stôl, popíjali čaj a maškrtili koláč. A vtedy to celé začalo. Jej nový muž, Vladimír, začal vtipkovať. Vieš, také tie “múdre” reči, že ty sa na tom síce máš zasmiať, ale ťa to pichne. Vysmieval sa môjmu rozhľadu, vraj mám v hlave samé haraburdy. Naschvál povedal, že keď nepoznám Murakamiho ani Pelevina, tak asi o literatúre veľa neviem. Že čo za povery rozprávam a vedecky sú dávno vyvrátené.
A nevysmieval sa iba mojej hlave ešte dal poznámku k mojim vlasom, že mám účes ako z deväťdesiatych rokov, že moja postava je nemoderná, aj oblečenie, všetko podľa neho zastarané. No celý stôl sa smial, Lenka tiež, ako keby bola pyšná, že má vedľa seba takého sarkastického muža.
A keď som rozprávala o mačičke, ktorú som našla na ulici, že som ju vzala domov, len som chcela odkloniť tému od tej literatúry, tak si ju tiež podal. Povedal, že tí, ktorí zbierajú bezprizorné zvieratá, majú vraj psychické problémy alebo potlačený narcizmus. A že mačky vraj nosia choroby a už neviem čo všetko. Jeho obľúbený argument bol, že staré dievky sa s mačkami nikdy nevydajú, ako keby to bolo niečo hrozné.
Vieš, mne boli tie vtipy smiešne len potiaľ, kým to nezačalo byť trapné. A vtedy mi to prišlo ľúto, zrazu som začala plakať ako malé dieťa. Zdvihla som sa, ospravedlnila sa s tým, že ma rozbolela hlava, a pobrala som sa domov.
Na ulici som sa hanbila za seba, za to, že som sa tak rozcítila, ale hlava ma fakt bolela, v duši som mala zimu, hoci už bolo leto. Hanbila som sa, že nepoznám tých autorov, že nedokážem viesť vtipné reči, že som proste “obyčajná”. No vieš, teraz keď na to spätne pozerám, hanbiť by sa mal niekto iný. Ten, kto pozve do bytu človeka a nechá, aby ho niekto ponižoval. Alebo ten, kto dovolí vysmievať sa tomu, čo máme v srdci radi učiteľom, obľúbeným knihám, domácemu zvieratku alebo snom, o ktorých sa nebojíme rozprávať.
Vieš, to je také tiché zradné správanie keď necháš ubližovať svojmu vlastnému človeku. A zrada je, keď toho svojho vydáš posmechu alebo ho necháš napospas. Tak som to vtedy nevymyslela, lebo kto má také knihy načítané, však? Ale pocit to bol presne taký.
Prišla som domov a moja Micka, no tak sa volá tá mačička, na mňa len pozrela, vyskočila na gauč a spokojne si pri mne pradie. Ona na knihy kašle, sarkazmus nepozná, proste je so mnou. A vieš čo? Od vtedy som už k Lenke nešla. Ani nebolo kam rozvádzali sa, byty delili cez súd. Vladimír bol až príliš “intelektuálny” a energický. Tak to asi chodí, že ten, kvôli ktorému niekoho zradíš, napokon zradí aj teba. Stačilo by len jednoducho zastaviť ten sarkazmus a nedovoliť, aby sa kamarátka vo vlastnom dome cítila zle. Možno by si ju Vladimír viac vážil a nikdy by sa to tak nezvrtlo.
Veď vieš, pred takými nemá nik rešpekt. A tak je ich zrada potom vždy rýchlo zabudnutá…
