Dnes večer sedím pri okne, hľadím na zhasínajúce svetlá Bratislavy a rozmýšľam o všetkom, čo sa mi nedávno prihodilo. Mám už slušný vek a niekedy sa sama seba pýtam, čo by mi ešte mohlo priniesť trochu radosti v tomto tichu, čo mi po zlyhaní srdca zostalo. Môj syn, môj dobrý Miroslav, ma jedného dňa milo prekvapil. Priniesol mi maličkého psíka vlastne, takú drobnosť, že som ho hneď začala volať Miničko. Bol taký ľahučký, že som si ho mohla postaviť na dlaň, a hneď ma zahrial na duši.
Miničko mi pomohol zahodiť bolesti a smútok po chorobe. Každé ráno sme sa prechádzali po Námestí Slobody, buď na tenučkom vodítku, alebo som ho niesla v špeciálnej taške, ktorú mi Miroslav kúpil z Trnavy. Susedia sa vždy usmiali, keď videli moju oddanosť tomu drobnému tvorovi. Bol nežný, hravý, veľmi poslušný môj najvernejší spoločník.
Jedného dňa sme išli s Miničkom na prechádzku, keď pri kraji cesty zastavilo auto. Vo vnútri sedel mladík s dievčinou, obaja na pohľad študenti z univerzity. Požiadali ma, či si môžu pohladkať Minička. Nechcela som ho dať z rúk, ale ťažko bolo odmietnuť v takej chvíli. Priblížila som svojho drobca k otvorenému okienku, no dievčina ho rýchlo strhla a v okamihu auto vyštartovalo preč. Bežala som za ním, volala na Minička, plakala, až som spadla na chodník. Odtiaľ už mám len zahmlené spomienky na sanitku, výkriky mojich susedov a chlad nemocnice na Kramároch.
Môj syn, keď prišiel za mnou, našiel ma bledú, slabú, s fialovými perami a tým jediným, čo mi ešte zostalo v duši šepotala som meno svojho psíka: Miničko… Plač starých žien je tichý, ale musí bolieť aj kamenné srdce.
Neprestal hľadať. Susedia si pamätali zvláštnu poznávaciu značku drahého auta, počuli, ku komu tie deti často chodili. Miroslav oslovil pár starých priateľov v uniformách. Čoskoro zistili, kam patrí auto veľký, honosný dom na Kolibe, majiteľ rozhodne netrpel núdzou. Miroslav zaťal zuby a šiel tam, otvorili mu dvere, nemienil odísť bez môjho milovaného psíka.
Našiel ho. Miničko bol ubitý, chorý, odmietal jesť i piť, žalostne kňučal a napokon už len slabo vzlykal. Môj syn ho vzal, akokoľvek, ale vzal. Mladí zlodeji už boli z neho otrávení nebolo im do smiechu, keď zistili, že ukradli choré zvieratko, ktoré sa len chvostíkom zatriaslo a nič im neprinieslo. Akurát starosti.
Po návrate domov som sa pomaly uzdravovala. Miničko tiež. Začali sme opäť, s ešte väčšou opatrnosťou, chodiť na prechádzky. Ak niekto prechádza okolo, Miničko sa rýchlo zahrabe do tašky. Chránime si svoje drobné šťastie.
A tak tu sedím, uvažujem: prečo ľudia kradnú cudziu radosť, cudziu lásku? Možno práve tieto maličkosti, zdanlivo bezcenné každému inému, držia človeka pri živote. Pre niekoho je to druhý človek, pre iného staré kolo, triársky pozemok alebo diplom z výstavy orchideí na jarmoku v Piešťanoch Takéto mikroskopické šťastie drží človeka pri srdci. Nemá význam ho brať len zo žartu, na zotrvanie, len tak, ako suvenír.
Ukážkové a ukradnuté šťastie nikdy neprinesie radosť len bolestný tieň. Slovami starej mamy: kvôli jednej malej radosti môžete človeka zničiť. Lebo čo je duša? Pár gramov, ale tam je ukryté celé naše bytie.
