Vieš čo, musím ti vyrozprávať taký smutno-pekný príbeh z Bratislavy, ktorý sa stal mojej známej, pani Margite. Tá už je svoj vek a zdravie ju neposlúžilo prežila infarkt, takže bola dosť zoslabnutá a psychicky zlomená. Jej syn Martin, chalan s veľkým srdcom, jej ako prekvapenie doniesol drobnú psíčiu slečnu maličkú, priam ako orech do dlane, rýdzeho slovenského čivavíka, ktorú Margita pomenovala Žofka.
Vieš si predstaviť, čo to pre ňu znamenalo? Tá psíčka jej vrátila iskru do očí. Každý deň ju vodila na tej tenučkej vôdzke alebo ju mala bezpečne v kabelke a prechádzali sa po Medickej záhrade. Žofka bola milujúca, poslušná, stále by sa len tulila alebo hrala.
No a raz a tu začína to zlé šli s Margitou na oblúbenú poobednú prechádzku, keď pri nich zastavilo biele Audi. V aute sedeli mladý muž a dievča, obaja vyparádení ako na svadbu. Začali Žofku obdivovať, vraj aká je rozkošná, či si ju môžu pohladkať. Margite to nebolo úplne po chuti, ale vieš ako je keď je človek dobrý, nechce byť neslušný. Tak psíka podala bližšie k autu. Vtom dievča Žofku schmatlo, chalan dupol na plyn a zmizli!
Margita sa rozbehla za autom, kričala, plakali jej slzy po lícach, až spadla na cestu a poriadne sa dorazila. Stratila vedomie a skončila v nemocnici na Mickiewiczovej, priviezli ju susedia a sanitka. Tam ležala slabá, bledá ako stena, len pošepkávala Žofkino meno so slzami v očiach.
Martin to nechcel nechať len tak. Susedia z paneláka si zapamätali ŠPZtku toho auta a povedali, že už niekoľkokrát videli, u koho tí mladí chodia. Martin sa spojil s kamarátmi policajtmi hneď zistili, kde je dom, kde auto parkuje. Vila v Karlovej Vsi, také, že by ti padla sánka. Samé luxusné auto, peniaze, všetko.
Martin sa tam vydal nechaj tak, ako sa dostal dnu, jednoducho sa v tom dome ocitol a v obývačke našiel Žofku. Bol to žalostný pohľad. Psíča bola úplne hotová od momentu, čo ju odtrhli od Margity, nič nezjedla, len ticho kvílila a nakoniec už len lapala po dychu.
Martin si Žofku zobral späť, prosto a jasne (a že tých unoscov už pes nebavil, ani slona by nevystrelili – Žofka bola smutná, nehrala sa, špinila im izbu). Vtedy už nevedeli čo s ňou.
No a našťastie Žofka sa doma Margite rýchlo zotavila! Margita sa dala dokopy tiež, čas lieči. Dnes sa s malou krotko prechádzajú, držia sa bokom od neznámych, a keď niekto ide bližšie, Žofka šup do tašky.
Vieš čo, ja len rozmýšľam ľudia by nemali kradnúť cudzie šťastie. Nie je nič horšie, než zobrať niekomu, čo ho drží pri živote či už je to milovaný pes, záhradka za Trnavou, stará felícia alebo nejaká drobná výhra v súťaži. Práve tieto maličkosti nás držia nad vodou. Také mikroskopické veci sú pre niekoho celý svet a ukradnuté šťastie nikdy nikomu radosť ani pokoj neprinesie.
Vieš, niekedy stačí zobrať tie gramy šťastia a môže to niekoho položiť. Veď aj duša vravievajú je ľahučká ako pierko, ale skrýva v sebe celý život človeka. A to by sme mali chrániť, nie brať.
