Jedna prosba
O tom, že babku presťahovali, som sa dozvedel od susedy. Vždy som ju navštevoval na meniny, kúpil tortu a vrecko sliviek babka ich zbožňovala. Pri vchode som zastal, snažil sa vyťahovať zvoniaci telefón, keď na mňa zavolala suseda z prvého poschodia:
Janko, to si ty? Ale babka sa už odsťahovala.
Nebola to vlastne moja babka, ale babka mojej bývalej manželky. Spoznali sme sa na vysokej škole, ona vtedy ešte bývala s babkou. Keď ma k nej prvýkrát viedla, veľmi som sa bál, chápal som, že je to skúška. Rodičov Lucia moja bývalá nemala, iba babku, ktorá ju od piatich rokov vychovávala. Ale bál som sa zbytočne babka si ma hneď obľúbila a prijala ako vlastného.
V piatej triede na univerzite sme sa zosobášili a babka nám na svadbu dala nepredstaviteľný dar jednoizbový byt. Síce na kraji Bratislavy, na piatom poschodí bez balkóna a výťahu, no predsa vlastný. Celý život šetrila peniaze, aby mladým neprekážala.
Ja som nikdy nemal nič svoje. Otčim veľmi prísne dbal na to, aby som nejedol viac ako jeho vlastné deti, aby som nepoužil viac vody, než je dovolené, a neustále ma karhal za to, že zbytočne míňam elektrinu. V sedemnástich som si našiel prácu ako čašník a prenajal si drobnú izbu, čo vyzerala skôr ako komora. Internát mi neprináležel bol som z mesta. Tak ten byt mi prišiel ako palác.
Dlho som tam nebýval. Rok po svadbe, keď som sa vrátil zo smeny skôr (ponáhľal som sa pripraviť raňajky Lucii), som v našej posteli našiel kučeravú blondínu. Fajčila a nad hlavou jej stúpali prúžky dymu, z kúpeľne sa ozýval zvuk tečúcej vody. Blondína sa vôbec necítila trápne, len sa prikryla prikrývkou, ktorú nám babka darovala na Vianoce.
Tak sa skončil náš vzťah, ktorý trval päť rokov. Nevyvolal som škandál a rozviedli sme sa pokojne. Byt, samozrejme, ostal Lucii, ja som si ho ani nenárokoval, aj keď blondína, ktorá Luciu sprevádzala na každom kroku rozvodu, šepkala: Zober od neho podpísané vyhlásenie, teraz skočí na nejakého vodiča a ešte bude súdiť o byt!
Kam sa babka presťahovala? opýtal som sa, stlačil odmietnutie hovoru.
Nuž, do vášho bytu! Tí mladí majú každú chvíľu priviesť dieťa na svet, tak sa vymenili.
Začal som sa báť babka mala problémy s chôdzou po zlomenine bedrového kĺbu a ten byt je na piatom poschodí bez výťahu. Ako tam bude žiť? Tesne pred tým, ako som blondínu v byte objavil, som s Luciou plánoval presťahovať sa k babke a starať sa o ňu, a teraz je babka úplne sama na nepríjemnom mieste, kde nemá žiadnych známych. Tu ju pozná celý vchod, vždy sa nájde niekto, kto pomôže.
Správa o dieťati ma tiež zabolela Lucia so mnou odmietala mať deti, stále tvrdila, že chce žiť pre seba.
Dobre, ďakujem, tetka Katka.
Musel som ísť na zastávku, čakať na autobus a triasť sa štyridsať minút, držiac ošúchané madlo a opatrne nesúc tortu.
Vrátiť sa do bytu, kde som jeden rok veril, že som najšťastnejší na svete, bolo ťažké. Kráčal som známou cestou a všímal si drobné zmeny novú tabuľu na obchode, oplotený prázdny pozemok Na dvore bola nová detská ihrisko, a chlapček, asi šesť rokov, sedel pri mláke a mal v nej bosé nohy.
Som na pláži! oznámil veselo.
Usmial som sa a vytiahol z vrecka čokoládu.
Tu máš, Robinson!
Samozrejme, babka sa tvárila, že je všetko v poriadku, že ona sama to navrhla.
Lucia bude chodiť, nakupovať, keď treba, aj do nemocnice ma odvezie vysvetľovala babka.
A kedy tu bola naposledy? pýtam sa.
Včera.
Vedela som, že nehovorí pravdu, lebo odpadkový kôš bol plný a už zapáchal, a chleba by sa dal použiť na zatlčenie klincov.
Skočím do obchodu, navrhol som. Aj tak potrebujem syr, úplne som zabudol.
To som vymyslel.
Babka sa bránila, ale ja som trval na svojom. A keď som odchádzal, zámerne som zabudol dáždnik, aby som sa o dva dni vrátil a zase nakúpil. Babka sa najskôr bránila že netreba, že Lucia chodí, ale keď som na jeseň ochorel a neprišiel celý týždeň, sama mi zavolala a nesmelo sa pýtala, kedy ju navštívim.
Chodiť tam často bolo náročné, preto som si poradil: Dohodol som sa s tým chlapčekom z ihriska, za päťdesiat eur týždenne vynášal odpad každý deň, potraviny som objednával cez dovoz, babke som kúpil smartfón a učil ju používať aplikáciu. Lucia vravela, že to nezvládne, ale zvládla. Ja som k nej chodil raz za týždeň, občas častejšie, občas menej. Babka akoby zabudla, že Lucia bola moja žena, chválila sa jej prvorodeným, rozplývala sa nad videami, ktoré Lucia posielala na nový mobil.
A pravnúča vám nosili? opýtal som sa.
Ale veď je ešte malý!
Na jeho prvý rok ho predsa doniesli babka ma poprosila, aby som jej z karty vybral dvetisíc eur na darček. Tak som vedel o všetkých Luciiných návštevách na narodeniny, na deň chlapčeka, na Nový rok a ešte raz v apríli, asi na narodeniny blondíny. Na každé sviatky babka vyberala z karty peknú sumu na darček.
Mne tiež chcela dávať peniaze, ale vždy som odmietol.
Ak si ich ode mňa vezmeš, poriadne sa nahnevám vravela som jej.
Raz babka povedala:
Dobre. Ale potom mi sľúb, že splníš len jednu moju prosbu. Nebudem ťa s peniazmi už obťažovať.
Akú?
To ti poviem neskôr.
Neskôr je neskôr. Súhlasil som.
Keď sa v mojom živote objavila Ivana, babka o tom vedela prvá. S mojou mamou som sa takmer nerozprával začala piť spolu s otčimom, iba ma karhala a označovala za nešťastného.
Chlapa s bytom si prepásol, aký si len hlúpy! Celý život sa budeš tlačiť v komôrkach!
Ivanin byt nemal. Ale sľúbil, že naň zarobí. Bol odo mňa mladší o päť rokov, dlho som odmietal jeho dvorenie, ale napokon som súhlasil. Bol dobrosrdečný, veselý, aj jeho rodina ma hneď prijala. Bývali v rodinnom dome na kraji Trnavy a okrem najstaršieho Ivana mali ešte päť bratov.
Siedmykrát na dievča som si netrúfla, povedala mi jeho mama s úsmevom so smútkom. Tak budem čakať vnučku od vás. A ty, chceš deti, alebo si kariérista?
Chcem, priznal som sa.
Tak potom budem čakať vnučku, Ivan je u nás najserióznejší, ostatní sú ešte samí šarvanci!
Skromná svadba, žiadne oslavy, ale za ušetrené sme šli na dovolenku. Veľmi som sa bál, ako sa babka bezomňa zaobíde, ale inak to nešlo.
Bál som sa právom. Ako sa to stalo, nik nevedel možno jej prišlo zle a šla po pomoc, možno sa rozhodla sama odniesť smeti Našli ju na schodoch, už studenú.
Chápal som, že sa nesmiem príliš trápiť a plakať len nedávno som urobil test a veľmi sa tešil, že babke poviem Ale ako neplakať a netrápiť sa? Keby som neodišiel, nič by sa nestalo! Na pohreb som nestihol, Lucia mi ani nezavolala, aj keď vedela, že sa s babkou stále rozprávam. Ale nezavolal som jej ani ja.
Za pár dní mi zavolala Luciina žena.
Čo si myslíš že si najchytrejší? Dáme ťa na súd a dokážeme, že bola nesvojprávna, keď toto písala!
Nechápal som, o čo ide. Blondína len kričala, nadávala mi, a až ku koncu som chápat, že ide o byt.
O deň neskôr mi zavolal aj notár. Pozval ma, aby som si prečítal závet. Ukázalo sa, že babka mi nechala list.
Čítal som ho so slzami v očiach. Babka mi toho toľko pekného povedala, tak ďakovala, až som sa cítil trápne predsa som to nerobil kvôli ďakovaniu, ale preto, že som ju mal rád ako svojho príbuzného. Nemal som koho milovať viac. “Tu je moja prosba, o ktorej som hovorila: prijmi tento byt ako dar, inak ťa nemám ako odmeniť.
Myslel som, že píše o byte, kde žila, no notár mi vysvetlil, že ide o ten dvojizbový, kde Lucia s manželkou bývali. Jednoizbový patril Lucii, babka ho prenechala jej.
Poprosil som o čas na rozmyslenie, všetko prebral s Ivanom. Nechcel som žiaden byt aby mi volali a vyhrážali sa, to mi stačí, aby som prišiel o dieťa. Ale aj ignorovať babkinu prosbu by bolo nepekné. Dlho sme to preberali a nakoniec sme našli spoločnú reč.
Na rozhovor notár pozval Luciu i jej manželku, po predchádzajúcej konzultácii s ním. Notár povedal, že som asi blázon, ale nesnažil sa mi odporovať.
Lucia hneď na mňa vyletela, bola by sa bila, keby nebol Ivan vedľa, sypala horké slová, vyhrážala sa.
Ale prestaň! vykríkol zrazu Lucia. Byt dostal právom, tri roky sa o babku staral.
Zostal som prekvapený pripravil som celú reč pre Luciu.
Nič k tomu nepotrebujeme, nemusíme nič riešiť. Zbalíme veci a byt prepustíme, povedal bez toho, aby sa na mňa pozrel.
Vtedy som všetkým predniesol svoj plán. Že nechcem im rozbiť domácnosť, že mi stačí jednoizbový byt na okraji Trnavy. S notárom som už prebral, ako to správne zariadiť, len Lucia musí súhlasiť.
Po prvýkrát na mňa Lucia pozrel, mal v očiach pocit viny.
Jeho manželka sa okamžite upokojila, začala žiadať kávu a koláče vraj je unavená, mohol som to povedať skôr, aby ľudí neotravoval.
Narodila sa nám dcéra. Dal som jej meno Zuzana, podľa babky. Ivanova mama bola nadšená! A vnučiek jej ešte pribudne, ale Zuzana bude vždy najmilovanejšia
Dnes viem, že pravé bohatstvo nie je byt ani peniaze, ale vzťahy, ktoré si človek dokáže vážiť. A že slovo, ktoré dáš, platí nielen navonok, ale aj vo vnútri srdca.
