Jedna žena, päťdesiatšesťročná, si začala čoraz viac uvedomovať, ako starne. A vôbec to nebolo prekvapujúce, je to prirodzený beh vecí. Prišiel ten čas.
Lenže pre ňu to bolo desivé keď sa ráno pozrela do zrkadla, mala pocit, že staroba na ňu padá prirýchlo. Akoby jej každý deň niekto kradol mladosť a krásu, nanášal jej na tvár masku staroby. Pritom ešte nedávno vyzerala tak sviežo! A na dvore, na staručkej lavičke pod gaštanom, zakaždým sedával starý pán Jozef Kmeť. Vždy, nech bolo akékoľvek počasie. Každý raz jej s úctou pozdvihol klobúčik alebo hrejivú baranicu a s nežnosťou v hlase zopakoval: To ste vy, tá krásna slečna! Aká ste pekná!
Prešla okolo, a jeho slová ju niesli do práce. Usmievala sa, a ten úsmev jej otváral dvere aj u ostatných ľudí často počula pochvalu, kompliment. A právom vyžarovala z nej sviežosť a energia, až z nej ľudia nevedeli spustiť oči.
Jedného dňa si však uvedomila, že Jozefa Kmeťa už dávno nevidela. Lavička zívala prázdnotou. Pri najbližšom stretnutí sa spýtala susediek vraj ho odviezli do domova dôchodcov. Rodina bývala ďaleko, syn žil v Košiciach a dcéra v Banskej Bystrici, nemal sa oňho kto starať. Mal už deväťdesiat, potreboval opateru aj lekársku pomoc.
Myšlienky na starnutie zrazu ustúpili nabok. Ženu začal zamestnávať osud pána Jozefa. Zistila, kde leží domov dôchodcov v okrajovej časti Bratislavy, na Slávičom údolí. Kúpila krabičku belgických praliniek, kilogram jabĺk z trhu a v nedeľu sa tam vybrala.
Našla ho v malej izbičke, sedel v pohodlnom kresle a pomaly si vychutnával krupicovú kašu s maslom. Keď ju zbadal, celá tvár sa mu rozžiarila. Ach, slečna Oľga, ako len rád vás vidím! Ako vám to pristane! Vy ste stále taká krásna!
Okolo sa zatajali aj ostatní starkí a pridali svoje povzbudzujúce slová a pochvaly. Doma sa Oľga opäť pozrela do zrkadla: líca mala ružové, oči jej žiarili, vlasy sa jej zvlňovali a pleť vyzerala hladšia, akoby sa jej vrátila pružnosť mladosti. Opäť videla v zrkadle sympatickú ženu, oveľa mladšiu, než aká sa ráno bála starnutia. Ako keby sa krása a mladosť vrátili, akoby sa v nej udomácnil zázrak.
Začala chodiť do domova každú nedeľu. Pomáhala, organizovala tanec pre starších bola totiž učiteľkou tanca. Nešlo len o mladosť či krásu, ale o ten zvláštny pocit radosti, že môže byť užitočná. Robila niečo pre druhých. Stačilo pár slov, úsmev, či jednoduché Aká ste pekná! povedané zo srdca a všetko bolo zrazu ľahšie.
Ľudia sú často ako naše zrkadlá. Ale nie obyčajné, sú kúzelné niektorí nás vedia rozžiariť a omladiť svojou dobrosrdečnosťou. V ich prítomnosti sa človeku vystrie chrbát, získa iskru v oku, krok je nečakane ľahký Ale sú aj takí, ktorí zo zdravého človeka urobia starca, pohasia jeho žiaru.
Preto si treba chrániť kúzelné zrkadlá tých dobrosrdečných, úprimných ľudí, ktorí nás vedia povzbudiť a povedať pekné slovo. A nezabúdajme si chrániť najmä našich starých rodičov a starších ľudí vôbec. Kým ich máme medzi nami, zostávame ešte stále mladí. A môžeme pomáhať a dávať radosť. Tak rozmýšľala Oľga, žena, ktorá znovu našla svoju mladosť a krásu. A mala svätú pravdu.
