Staršia pani, pani Božena Hrušková, si zadovážila šteniatko kaukazského ovčiaka. Psík rástol ako z vody a celé dni strážil dvor. Jedlo mizlo z misky v sekunde, drbal si chrbát o starý plot tak, že dosky sa pokrčili, a raz sa dokonca pokúsil jedným silným šklbnutím vytiahnuť pani Boženu k sebe, keď prechádzala okolo. Človek sa s takým šantencom nenudí, občas potrebuje vypustiť paru.
Lenže ako to už býva, pani Božena jeden deň zomrela. Nie kvôli psovi, len sa proste deväťdesiatky nedožila. Ostal po nej dom v dedinke pri Trenčíne, kam neskôr dorazila celá rodina deti aj vnuci. Na dvore, pripútaný na reťazi, šúchal labou zem ten veľký chlpáč a z jeho očí vyžarovalo, že hostia sú vítaní. Veď nie každý deň príde kopa ľudí so samými dobrotami a slovenskými pochúťkami. Hneď začali premýšľať, čo s ním. Utratiť ho im bolo ľúto. Žiť vedľa neho sa trochu báli. Pustiť ho len tak von by bol hriech, svet predsa nie je pripravený na takú skúšku. Rozhodli sa preto, že ho dajú do dobrých rúk. Ak treba, aj nejaké tie eurá priložia ochotne navyše. Pre človeka, ktorý si vezme tohto huňatého obra, by nič nebolo drahé.
Napokon sa našiel chlapík s menom Stanislav Urban, ktorý vždy sníval kŕmiť psa plnými miskami a škrabať ho za ušami hrabľami. Aké len rôzne psychologické túžby ľudí nemajú! Zavolali veterinára.
Veterinárovi, pánovi doktorovi Pavlovi Kováčovi, predostreli plán: pichnúť šteňaťu uspávaciu injekciu, bleskurýchlo ho previezť do nového domova a nezabudnúť zapáliť za nového majiteľa sviečku či už za zdravie, alebo za večný pokoj. Človek nikdy nevie.
Vo vopred dohodnutú hodinu prišiel doktor Kováč aj s fúzatým asistentom a puškou na uspávacie šípy. Všetci veterinári sú tak trochu hrdinovia. Pušku nabil uspávačom a jedným výstrelom poslal psíka do ríše Morfeusa. Odopli reťaz, preložili spachtoška na kus plachty a odviezli.
V kufri auta spojenom so zadným sedadlom sa psisko viezlo k Urbanovcom. Vpredu sedel doktor Kováč v pohodlí, veď profík si predsa zaslúži komfort. Nový majiteľ Stanislav šoféroval a na zadnom sedadle sa tiesnila celá babkina rodina. V aute prebiehala živá debata, keď tu zrazu pes začal prichádzať k sebe.
Otvoril oči a zvedavo sa rozhliadol. Všade ľudia, každý pozerá na jeho reakcie.
Veterinár vypleštil oči. Nový majiteľ tiež. Už ani na cestu nepozeral, mal čo robiť zachovať kľud. V tej chvíli mu bolo jedno, že šoféruje.
No teda, to je ale zmena, pomyslel si psík.
Existuje raj…? napadlo všetkým ostatným.
Pes sa neváhal okamžite sa vydal dozadu k ľuďom, veď na čo čakať? Stanislav skúšal otvoriť dvere a vyskakovať, lebo aj predtým mu bolo jedno, že šoféruje, no už to začínalo byť naozaj napínavé. Pes zobral a všetkých jedného po druhom olízal. Celú babičkinu rodinu veď sú vlastne jeho. Nového majiteľa veď je to spriaznená duša. A aj doktora Kováča, hoci do neho vystrelil injekciu človek ako človek, nech už je akýkoľvek.
A tak rodina zistila, že s tým ľudožrútom sa trošku mýlila. Zvyšok cesty išli úplne mokrí od hlavy (od radostných psích bozkov) po päty (od toho, ako im dojalo celé srdce z toľkej lásky).
Moja stará chalupa a záhrada nikdy nezažili toľko nečakanej radosti. Naučil som sa, že predsudky niekedy klamú a stačí, ak otvoríme srdce, aby sme našli verného priateľa tam, kde by sme ho nikdy nehľadali.
