Vieš čo, poviem ti príbeh, aký sa nestáva každý deň. Bola raz jedna starká v malej dedinke pri Trenčíne. Volala sa Otília Kováčová a keď jej začalo byť samému smutno, rozhodla sa, že si zaobstará šteniatko a predstav si, bol to obrovský slovenský čuvač. Ten pes rástol ako z vody a poriadne strážil celý dvor. Zhltol plnú misu jedla, ako keby to bolo len pár drobčekov, chrbtom šúchal plot tak, že ho celý nakrivil, a raz sa dokonca skúšal vrhnúť na starkú, keď okolo bežala no veď vieš, šteňa sa musí aspoň občas s niečím pohrať.
Potom však prišiel čas, keď starká Otília dožila svoj pekný vek, no do deväťdesiatky jej ešte pár rokov chýbalo. Odišla… proste nešlo už ďalej. A zrazu, za pár dní, sa na jej chalupu dovalili deti a vnúčatá z Bratislavy aj Žiliny, lebo veď bolo treba zariadiť veci okolo domu. Prišli pred chalupu a tam na reťazi sedí ten pes. A keď pozreli šteňu do očí, hneď bolo jasné, že z hostí má radosť viac než dosť veď toľko nových ľudí naraz! Samé vitamíny a dobroty, na čo len oko dovidí.
Začali rozmýšľať, čo so psom. Usmrtiť, to teda nie. Bývať pri ňom? Kdeže, každý by mal strach! Pustiť ho na slobodu? Kdeže, veď svet nie je až taký hriešny, aby sme naň vypustili túto šelmu! A tak sa rozhodli, že mu budú hľadať dobrý domov, a keby bolo treba, aj zaplatia. Komukoľvek by toho huňatého žráča ľudí dal, by nič neľutovali.
Našli jedného chlapa Jožko Malík, vždy sníval o psovi, ktorého by mohol hladkať za uchom a dávať mu misky plné žrádla. Nuž čo, každá hlava má svoje muchy! Zavolali veterinára.
Tomu vysvetlili plán: dať psovi uspávaciu injekciu a rýchlo ho previezť do nového domova. Požehnať nového majiteľa a zapáliť sviečku za šťastie alebo za nebožtíka, keby niečo. Nikdy nevieš.
Veterinár, chlap odvážny ako lev, prišiel s puškou. Nabitej uspávacími šípkami. Jedným dobre miereným výstrelom psíka uložil do ríše snov. Odomkli reťaz, dali ho na starú plachtu a odniesli do auta.
Naložili čuvača do kufra, čo bol spojený s celým vnútrom auta. Dopredu si sadol veterinár veď odborník musí mať pohodlie. Za volantom nový pán, Jožko. Vzadu všetci príbuzní a deti, čľapotali sa v rozhovoroch. Keď vtom psík sa začal preberať!
Zdvihol hlavu a zvedavo si pozeral naokolo. Všade ľudia, aj na sedačkách. Všetci na neho hľadia, oči vypleštené. Veterinár oči ako tanieriky, nový pán tiež. Jožko ani na cestu nepozrel, akoby bol v tom momente šofér len na papieri.
Psík si asi myslel: No to je paráda, celý autobus frajerov! A hneď sa začal štverať do stredu auta, bližšie k ľuďom. Chvíľu sa Jožko snažil vyskakovať von dokorán otvorenými dverami, lebo mu bolo jedno, že šoféruje. Psík nelenil ošuchol a oblízal každého jedného. Starkine vnúčatá, deti, aj nového pána. Veď to už bola takmer rodina. A veterinára tiež, aj keď do nej strieľal šípky aj tak je len človek, nič extra.
Tak všetci zistili, že s tým chýrnym žráčom ľudí to nie je ani náhodou pravda. Do konca cesty boli všetci premočení zhora od psích slín a bozkov, zdola od toho, ako ich prekvapili vlastné emócie.
Taký je život a také príbehy žijú len v našej starej chalúpke v záhrade za Trnavou…
