Bol raz taký deň, keď to nebolelo – ale tíško bolo.
Na zastávke pri starom centrálnom trhu v Banskej Bystrici stála žena. Fajčila, prikrývajúc si oheň dlaňou pred nárazmi vetra, zatiaľ čo druhou rukou pevne tiskla k sebe sivú platenú tašku. V spodnej časti ťažko visela – akoby nebola plná vecí, ale ťažkoúlohami. Stála na samom okraji chodníka, akoby strážila ten meter zem – jediný stabilný kúsok v rozostrenom, nestálom svete.
Volala sa Zuzana. Mali jej osemdesiat osem. Na pohľad – menej. Štíhly tvár s výraznými lícami, vlasy nahodno stiahnuté do drdola, oči svetlé, ale s modrastými kruhmi pod spodnými viečkami, tými, ktoré nevznikajú z nedostatku spánku, ale z neprítomnosti – pozornosti, tepla, zázraku.
Nebola vnútri rozbitá ani zlomená, len unavená. Unavená z neutíchajúcich rovnakých dní, z tvrdého pípania budíka, z prázdnych fráz „je to fajn“, „nič nové“, ktorými zakrývala svoj skutočný stav. Unavená z toho, že každý večer skončil rovnako – bez zvuku, bez otázok, bez ramena, o ktoré by sa oprela. Unavená z toho, že každý deň sa musela znovu poskladať, aby prešla ďalším.
Zobudila sa o siedmej. Dom zaznel vrzgajúcimi podlahovými doskami – syn, Janko, sa chystal do školy. Hodil len letmé „ahoj“ a vyšiel bez toho, aby sa zastavil v kuchyni. Ešte chvíľu ležala, pozerala sa do popraskaného stropu, potom vstala.
Pri zrkadle – tvár. Žiadny hnev, žiadna radosť, ani ani len podráždenosť. Len tvár. Vypila kávu postávajúc, opretá o stôl, navliekla kabát, chytila tašku a vykročila. Deň nezačínal – pokračoval z predošlého.
Dnes musela ísť do krajského mesta – vyzdvihnúť potvrdenie, skočiť k neurológovi a, ak sa podarí, kúpiť Jankovi novú bundu. Chodník bol klzký a mokrý. Ľudia ponáhľali, ona kráčala popri nich, priťahujúc si tašku k telu, akoby bol jej jediným štítom. Cestou kúpila dva šišky so zemiakmi. Jednu zjedla, druhú zabalila do servítky – pre bezdomovca, čo vždy sedával pri podchode. Dnes tam nebol. Šiška zostala na lavičke. Tak, len tak. Kto vie, možno ju niekto nájde.
U lekára bola rada – štyri staršie ženy živorili o tlaku, záhradkách a, samozrejme, o tesnom ordinácii, kde „ten chudák doktor sa ani nedá z nadmernej práce“. Zuzana sedela pri stene, prelistovávala správy. Výbuchy, smrť, cudzie tragédie, cudzie usmievavé tváre. Životy vzdialené od jej vlastného. Zavrela telefón. Nie preto, že by ju to omrzelo, len – už to bolo jedno.
Neurológ hovoril niečo o „vegetatívnych poruchách“ a „potrebe oddychu“. Prikyvovala, tváriac sa, že počúva. Ale v hlave sa jej točila len jedna myšlienka: kde nájsť miesto, kde by mohla len tak ležať a nemusela rozmýšľať. Nebyť silná, neusmievať sa, nedržať sa. Aspoň na jeden deň zmiznúť.
Vonku pocítiteľne ochladlo. Vietor sa zakusoval pod golier. Zuzana si kúpila šálku kávy, pila ju po malých dúškoch, ako posledný zvyšok tepla. Sadla si v parku na lavičku. Taška pri boku, dych zachytený v šále.
Vedľa nej sa prihnal muž. Na pohľad – ako keby mal tesne po päťdesiatke. Vrásky pri očiach, unavené plecia. Bez pohľadu na ňu potichu povedal:
„Je zima. A predsa sa mi nechce domov.“
Nečudovala sa. Akoby jej prečítal myšlienky. Rozprávali sa. O práci. O jedle. O tom, ako sa život zvláštne obrátil. On bol nočný strážnik v obchode, žena odišla k dcére a, zdá sa, už sa nevráti. Listy píše stále menej. On ich už ani neotvára.
Ona pracuje na pošte. Žije s matkou, ktorá čoraz viac zabúda mená, dátumy, a dokonca aj vlastný odraz. V noci vstáva a hľadá svojho mŕtveho otca. Ne je už päť rokov. Rozprávali sa pokojne, skoro bežne, akoby neboli o bolesti, ale o počasí.
Mlčali. Pili kávu. Vietor pohrával s lemom jeho kabáta. Potom vstal a, akoby sa hanbil, povedal:
„Nebudete sa hnevať, ak si vás zapamätám?“
„Nie. Len ma neprehoďte.“
Prvýkrát sa usmial.
„Neprehodím. Len by som chcel vedieť, že niekto je. Nie v mobile. Nie v telke. Ale naozaj.“
Odišiel, neobzeral sa. Ona zostala. Pozerala, kým sa úplne nestratil vo vetre.
Večer prišiel domov Janko. Ohriala mu večeru, spýtala sa, ako mal deň. Pokrčil plecami, hral sa s telefónom. A zrazu – pozrel na ňu:
„A ty? Ako si mala deň?“
Lyžica jej zastala v ruke. Zdalo sa, že z tých štyroch slov sa vo vnútri niečo zatraslo. Pomaly odpovedala:
„Bol deň. Jeden z mnohých.“
Prikyvol. A neodvOnedlho na to pozerala, ako Janko s pohľadom utopeným v obrazovke vyškrabáva zbytok jedla z taniera, a pochopila, že niekedy stačí len toľko – aby niekto spomenul.
