Ja a moja manželka sme si dlhé roky odkladali peniaze, aby sme si mohli kúpiť domček na dedine. Nakoniec sa nám to podarilo, a kúpili sme si starý dom v okolí Trenčína. Už vyše roka tam chodievame na víkendy, alebo trávime celé leto pod dubmi a medzi rozkvitnutými lúkami.
Moji rodičia, mama a otec, nám trošku pomohli, chceli, aby sme si splnili sen skôr, než bude neskoro. Boli sme takí šťastní, že sme sa s vervou pustili do opráv, natierania bránky a výmeny starých okien. Vedľa záhrady sme si postavili malý fóliovník, kde pestujeme špenát a bylinky aj v zime. V zadnej časti dvora som vyrobil pieskovisko a hojdačku pre naše deti, aby sa tam mohli hrať aj v daždivých dňoch.
Od samého začiatku k nám prichádzali kamaráti moji aj manželkiní , niektorí z Dubnice, iní z Banskej Bystrice, takmer každý deň. Často sme chodili k rieke Váh, je len pár stoviek metrov od domu. Večer sme spolu grilovali klobásy na rošte pod jabloňami, až kým sa tma nespustila na kopce, a niektorí u nás aj prespali na gauči, lebo nemali spoj do svojej dediny. Každý nám blahoželal, že sme si za svoje euro našli taký krásny dom.
Uplynul rok a aj naši najbližší pochopili, že život na vidieku má svoju mieru. Začali chodiť menej často, prichádzajú väčšinou cez sviatky, keď ich pozvanie visí vo vzduchu. Ale je tu jedna osoba, Zuzka Moravčíková, čo túto mieru nikdy nepochopila.
Keď sa Zuzka dozvie o našom domčeku, zbalí si starý kufor, odloží svojho mopslíka Šaňa k sestre, a príde k nám ako vír. Nezáleží jej na tom, či máme náladu na hostí, či je dom plný alebo prázdny je dôležité iba to, že ona chce byť medzi nami.
Kým som doma iba s manželom, dá sa to zvládnuť. Ale keď sú tam aj rodičia a malé deti, je Zuzkina prítomnosť ako zvláštny sen dúfam, že sa prebudím a ona zmizne v rannom opare. Veľakrát som nenápadne naznačovala, že by už mohla ísť domov; plánovala som jej cestu cez Nové Mesto nad Váhom, spomínala som, že prídu rodičia môjho muža a bude tu pritesno. Vždy len mávla rukou a povedala, že sa vyspí aj na tvrdej dlážke, ak jej dáme matrac z povaly.
Jej návšteva vyzerá takto: príde v piatok večer, potom dva dni leží na gauči pod starou perinou a pozerá televíziu. Zatiaľ ja s manželom polievame záhradu, zbierame plody, hrabeme listy. Každá žiadosť o pomoc sa zmení na jej odpoveď: “Prišla som si k vám oddýchnuť, veď ste si to nepostavili pre hostí?”
Môj muž a rodičia o Zuzke nikdy nič nehovoria. Asi som len ja tá, ktorej prítomnosť Zuzky začína liezť na nervy.
Jedného dňa prišla zima, sneh ako biele periny prikryl záhradu, a ja som s ňou sedela v kuchyni, popíjala kávu, keď zrazu začala rozprávať: “Škoda, že je teraz zima, keby bolo leto, už som u vás!” Pri jej slovách sa mi v hlave rozpadli všetky plánované odpovede, ozvalo sa v myšlienkach: “Prečo jej nedokážem povedať, že nechcem, aby tu bola každý víkend? Bojím sa, že sa urazí a prestane sa so mnou rozprávať?”
Nechcem jej ublížiť, ale túžim po tichých víkendoch bez jej starého kufra. Čo mám robiť, aby tento surreálny sen skončil?
