Ja a moja manželka sme si roky šetrili na chalupu mimo mesta, až sme si ju napokon konečne kúpili. Už rok tam jazdíme každý víkend, niekedy aj celé leto.
Trochu nám pomohli aj moji rodičia, mama a otec, ktorí túžili, aby sme si splnili sen čo najskôr. Boli sme takí šťastní, že sme sa do opravovania a modernizovania chalupy pustili s veľkým nadšením. Pri záhrade sme si postavili malé skleníky, aby sme aj v zime mali čerstvú zeleninu, a vzadu v dvore sme vyrobili pieskovisko a hojdačky pre deti, aby sa mohli dosýta vyhrať. Od úplného začiatku nás kamaráti naši aj manželkiní navštevovali takmer každý deň. Často sme spolu chodili k potoku, ktorý bol vzdialený pár stoviek metrov od domu. Večer sme brávali klobásky a mäso na gril, sedeli sme spolu dlho do noci. Niektorí bývali s nami do rána, lebo nemali ako dostať sa domov tak neskoro. Všetci naši známi nám gratulovali, že sme si taký dom konečne kúpili.
Po roku však väčšina priateľov pochopila, že vo všetkom treba poznať mieru. Takže postupne prestali chodiť tak často zvyčajne sa objavia už len cez sviatky alebo keď ich pozveme. Ale je tu jedna osoba, ktorá toto nepochopila. Stačí, že niečo začuje o našej chalupe, hneď si zbalí tašku a bez varovania sa objaví u nás, bez ohľadu na to, či ju chceme alebo nie hlavné je, čo chce ona samotná.
Je to v poriadku, keď sme tam len s manželkou, ale často sú u nás aj moji rodičia a malé deti. Chcel som, aby už išla domov, no všetky moje pokusy mi nevyšli. Strávila u nás celé dva mesiace.
Vôbec nepochopila moje náznaky, že by už mala ísť domov. Dokonca som sa ju snažil presvedčiť, že prídu rodičia mojej ženy, že bude príliš plno. Vtedy bola ochotná spať aj na studenej podlahe, ak jej dám aspoň matrac.
Jej víkendy vyzerajú takto: príde v piatok večer, potom dva dni leží na gauči pred televízorom, zatiaľ čo my s manželkou polievame záhradu, pracujeme a staráme sa o dom. Keď sme ju žiadali o pomoc, vždy odpovedala: “Ja som prišla na chalupu oddychovať!”
Manželka aj moji rodičia nikdy nepovedali ani slovo, že im vadí zdá sa, že len ja som začal byť na ňu podráždený.
Nakoniec sa ochladilo a prišla zima. Sedím v chalupe s touto známou, pijeme kávu a ona si povzdychne: “Ach, škoda, že je zima, keby bolo leto, už by som u vás dávno zase bola…” Pri tej vete ma zamrazilo a v sebe si myslím: preto nedokážem priamo povedať, že mi prekáža, keď tu tráviš každý víkend, a že ma to hnevá. Čo ak sa urazí a prestane sa so mnou rozprávať?
To by som naozaj nechcel. Prial by som si, aby nás prestala navštevovať každý víkend. Čo mám robiť?
