„No a čo to má byť?!“ vykríkla Soňa so zjavným podráždením, zatiaľ čo stála uprostred obývačky.
Hlas sa jej triasol od rozčúlenia. Obzrela miestnosť, akoby hľadala odpoveď medzi nábytkom alebo stenami.
„Znova?! Tretíkrát za mesiac! Kedy tomu bude koniec?!“
Na pohovke sa voľne opieral o vankúše Michal. V jednej ruke držal mobil, v druhej ovládač od televízora. Pomaly na ňu pozrel, ale jeho oči ostali ľahostajné, ako vždy, keď išlo o jeho matku.
„Čo je znova?“ opýtal sa so špinením. „Nezačínaj hneď s hysterikou. Práve som prišiel domov, chcem si oddýchnuť.“
„Hysterikou?“ Soňa urobila krok vpred a jej hlas stúpol. „Toto nazývaš hysterikou? Päťsto eur! Len tak! Bez vysvetlenia, bez otázok! Ani si sa neopýtal, na čo ich potrebuje! Iba si poslal!“
Michal položil mobil vedľa seba a ticho si povzdychol. Na jeho tvári bola skôr únava ako prekvapenie.
„No a čo? To je moja mama. Potrebuje peniaze – pomohol som. V čom je problém?“
Soňa sa priblížila, jej líca horúčili.
„Problém je, že šetríme na chatu! Dohodli sme sa! Každé euro je pre náš spoločný plán! A ty každý mesiac vyhadzuješ peniaze niekam do vetra! Raz lieky, potom oprava, teraz tieto „neočakávané výdavky“! Možno potrebuje nový telefón?“
Michal znova povzdychol a potiahol si nos.
„Je už stará, Soňa. Je pre ňu ťažké zvládnuť to sama. Niekedy je jednoduchšie pomôcť ako vysvetľovať.“
„Stará? Má len šesťdesiatpäť! Behá viac ako ty! Raz divadlo, potom záhradu, potom nejaký výlet! A my? Máme sa vzdať svojich plánov kvôli jej rozmarom?“
„Soňa!“ Michalov hlas prvýkrát zaznel s nevôľou. „Takto o mojej mame nehovor. Vychovala nás.“
„Vychovala teba, Michal, nie mňa. A áno, som jej za to vďačná. Ale to neznamená, že môže neustále žiadať peniaze! Žijeme z jednej výplaty. Moje zákazky sú nestále. Veď to vieš!“
A naozaj to vedela. Keď reklamná agentúra, kde pracovala ako kreatívna riaditeľka, zavrela, musela prejsť na živnosť. Práca bola, ale príjmy kolísali. Ich rozpočet bol krehký ako sklo. Každé zbytočné slovo o výdavkoch ho mohlo rozbiť.
Snívali o chate. Ten sen v nich žil už tri roky – domček na vidieku, terasa s popínavými ružami, grilovačky s priateľmi, útulné večery pri ohni. Ale zakaždým, keď sa suma blížila k vytúženej hranici, niečo sa stalo: oprava u svokry, liečba zubov, nová tapeta, nová technika… A znova sa museli vrátiť naspäť.
„Som proste unavená,“ povedala Soňa potichu a pristúpila k oknu. „Unavená z toho, že som vždy druhá. Unavená z toho, že šetríme na seba, zatiaľ čo tvoja mama žije v komforte.“
Michal ku nej pristúpil, ale neobjal ju.
„Je chorá, Soňa. Potrebuje pomoc.“
„Na čo chorá? Na túžbu všetko vidieť a kúpiť? Skontroloval si niekedy, na čo míňa tie peniaze? Lietava na dovolenky, kupuje si veci, chodí do reštaurácií, a my sme neboli na dovolenke desať rokov!“
„Prestaň,“ povedal Michal tvrdo, hoci jeho hlas opäť strácal emócie. „Nechcem o tom rozprávať.“
„Samozrejme, že nechceš!“ Soňa sa k nemu prudko otočila. „Nikdy nechceš rozprávať, keď ide o tvoju mamu. Pre teba je svätá, a ja som zlodej, ktorý jej chce uškodiť. Ale ja jej nechcem uškodiť! Chcem spravodlivosť! A chcem našu chatu!“
Michal mlčal. Jeho plecia sa napjali, pohľad upadol na zem. Soňa poznala tento pohľad. Nebude sa hádať. Iba bude mlčať, ako vždy. A za pár hodín odíde, akoby sa nič nestalo.
„Dobre…“ zasípal. „Pôjdem spať.“
A odišiel, nechajúc ju samu uprostred miestnosti.
Soňa zostala pri okne a pozerala sa na tmavú oblohu. Hviezdy chladne a ľahostajne blikali. Vedela: kým sa Michal sám nerozhodne, nič sa nezmení. Príliš si zvykol byť synom, aby sa stal manželom. A príliš miloval svoju matku, aby počul svoju ženu.
***
Ráno prinieslo kávu aj bežecké topánky, ale aj ťažkú hmlu únavy. Soňa vyšla von v nádeji, že beh vyčistí myseľ. Niekedy bežala, aby zabudla, inokedy aby pochopila. Dnes to bolo to druhé.
Keď sa vrátila, Michal sa už chystal do práce. Jeho tvár bola mierne kľudnejšia, ale nie úplne.
„Počúvaj, Soňa,“ začal, upravujúc si kravatu, „porozprávam sa s mamou. Sľubujem.“
Soňa sa zastavila a pozrela sa na neho.
„O čom presne sa s ňou porozprávaš? O tom, aby už žiadala peniaze? Veď vieš, že je to zbytočné. Ospravedlňovať sa vie lepšie ako politik.“
„Skúsim,“ stále sa vyhýbal jej pohľadu. „Možno tentokrát naozaj potrebuje niečo dôležité. Len som sa neopýtal.“
„Samozrejme. Vždy je to dôležité. Hlavne ak ide o jej želania.“ Soňa si povzdychla a cítila, ako v nej rastie známa únava.
„Dobre, už musím ísť. Večer sa porozprávame,“ rýchlo ju pobozkal na čelo a vyšiel von.
Soňa zostala sama. V byte viselo ticho, dusné a ťažké.
***
Zoznámili sa na oslave spoločného priateľa. Vtedy bolo všetko inak. Michal bol pozorný, istý, trochu romantický. Soňa bola plná energie, nápadov a viery v lásku. Doplňovali sa ako deň a noc.
So Zdenkou Ivanovnou sa stretla ešte pred svadobnou. Žena bola prísna, ale inteligentnáSoňa sa hlboko nadýchla a prikyvla, rozhodnutá už nikdy nedovoliť, aby niekto ohrozil jej šťastie a chatu, ktorú si tak ťažko vybojovala.
