Mičko bol vyhodený. Po tretíkrát už v tak krátkom živote. Niet mu šťastia.
Mal len rok, a už bol z troch rodín vyhodený. Najprv sa hral na preposúvanie z rúk do rúk, potom ho len vyhodili von pred dvere, odtiahli ho od domu a hodili do odpadkového koša, aby ho už nemohol nájsť. Hľadať domov už neplánoval.
Všetko pochopil okamžite z výrazu tváre mu to dávalo najavo. Manželka jeho pánov bola skľúčená, keď Mičko poškrábal nový kožený gauč, ktorý si zakúpili v Bratislave za pár stoviek eur. Rozhodla sa, že ho zahodí. A o manželovi? Ten len prikýval a vždy sa prikláňal.
Ján, otec, si pod pazuchu vzal ročného mačiatka a vybral sa k odpadkovému košu na oproti v susednom dvore. Mičko ani nevybehol. Videl súd vo svojich očiach a pochopil, že je všetko márne. Nepožiada sa lúčnosť. Neodkryl by sa, nepokúšal sa o ospravedlnenie.
A tak to dopadlo. Skôr ako odpadkový kôš, akoby sa vyprázdnilo celé vedro smetí.
Mičko vzdychol a pozeral, či v smieťoch nenájde niečo jedlé. Sníval niekoľko starých kúskov kuracieho mäsa, sadol si vedľa veľkého zeleného koša a pozeral na slnko. Mierne sa mrmlal, ale neprikľučoval sa. Zo slnečného kruhu vyžarovalo teplo, ktoré miloval.
Boli to posledné slnečné lúče leta, jari, zimy malé zahriatie, keď sa zľadoval kúsok ľadu. V srdci Mička však zamrzlo.
Večerné a nočné hodiny boli chladné po západe slnka. Vietor a mráz si urobili svoje. Červený mačiatko zahanbený a chladný netušil, kam sa schovať. Našiel veľký hromadu padlých, oranžových listov a schoval sa v nich, zbalený do guľôčky. Najprv mu bolo mrazivo a trasal sa. Keď vietor priniesol mokré ľadové krúžky na jeho rezavú kožu, zrazu sa mu zahrialo a trasenie ustúpilo. Hlboký hlas šepkal láskavé slová, ktoré ho hýčkali a nabádali, aby zatvoril oči a zabudol na všetky nešťastia.
Zabalený som a spi. Spi, spi, spi. Cítil teplo, ktoré sa šírilo po jeho zmrznutom tele.
Je to jednoduché stačí sa vzdáť a všetko prejde, príde pokoj a večnosť, a bolesť pominie.
Mičko poslednýkrát vzdychol a súhlasil. Čo má bojovať? Na čo?
Zajtra ho čaká rovnaký ľad a hlad, a rovnaké želanie zavrieť oči navždy.
Ulice rozžiarili lampáše, najprv vzdialene. Mičko sa na ne pozeral po poslednýkrát. Často ich sledoval z okna svojho bývalého domu. Červené mačiatko požiadalo posledné svetlo do svojich očí a tie žiarili v temnote, ktorá pomaly vyhasínala.
Tento posledný plamienok pritúžil pozornosť malej červenej dievčatka. Kráčala domov s otcom. Popadla ho za rukáv.
Tam povedala v tom hromade je niekto.
Nie je tam nikto zmrznul sa otec. Poďme rýchlejšie domov, mrzne mi.
Snažil sa ju odradiť od veľkej, tmavej hromady listov. Dievčatko si však povzdelom pohlo ramenom.
Videla som. Videla som svetlo.
Svetlo v hromade starých listov? prekvapilo otca. To nemožno.
Dievča už stálo pri hromade a pretrhávalo hornú vrstvu, až narazilo na niečo na červeného mačiatka.
Tato! zakričala.
Ja som to videla. To je on.
Kto je on? spýtal sa otec, priblížil sa.
Tu je, povedala dievčatko a snažila sa zdvihnúť zamrznuté telo.
Nechaj ho, povedal otec.
Už je mŕtvy. Nemôžeme nosiť mŕtveho mačiatka domov.
Nezomrel, odpovedala červená dievčatko. Viem, viem. Je živý. Videla som svetlo v jeho očiach.
Svetlo v očiach mačiatka? zamrškne otec.
Priblížil sa ešte bližšie, zdvihol telo a snažil sa pocítiť alebo počuť srdcové búšenie.
Mičko túžil spať. Spánok mu zmäkol viečka a teplo naplnilo celé telo, zatiaľ čo hlas vnútri šepkal:
Spi, spi, spi neotváraj oči.
Ale ten tenký detský hlas opakovane a neúnavne hovoril:
Svetlo v jeho očiach.
Čo odo mňa chcú? Prečo ma znovu mučia? Prečo mi nedovoľujú pokojne zaspať?
Ťažko otvoril oči, aby videl, kto mu teraz prekáža.
Tu je! zakričal detský hlas. Tu! Hovorila som. Vidíš? Znova svetlo!
Aké svetlo?
Zmätený, ale zaholil si bundu okolo červeného tela a vybral sa smerom k domu.
Dcéra bežala po boku. Rýchlo ho nasledovala.
Tato, tati, poď rýchlejšie. Je mu zima.
Zmizli v schodoch, a potom v oknách piateho poschodia zazářilo svetlo. Mičko bol znovu v teple, kúpali ho v teplej vode a podávali mu mliečnu tekutinu. Dievčatko ho ubezpečovalo:
Nezomieraj. Nezomieraj, prosím.
Ľad na jeho koži roztál, roztál aj v duši.
A veľký červený mačiatko s úžasom sledovalo, ako otec s dcérkou starajú oňho. Už sa prebral a cítil skutočné teplo.
Teplo naplňovalo každú časť jeho bytosti. Nie z radiátorov, ale z malého detského srdca.
Vonku stál muž, ktorý občas prichádza na pomoc. Stál a pozeral na svietiace okná piateho poschodia.
Všetko, čo môžem. Všetko, čo môžem, povedal a chvíľu premýšľal.
Svetlo ne každý ho vidí. A nie každý, kto ho uvidí, ho dokáže uchovať.
Mičko, keď hľadel na dievčatko s červenými vlasmi, nemyslel na veľkosť človeka. O takých veciach premýšľajú ľudia. Premýšľal o svojom.
Viděl svetlo. Svetlo v jej očiach.
A takto končí príbeh: aj keď svetlo v našich srdciach môže blednúť, stačí, keď niekto s láskou otvorí svoje oči a podelí sa o ňu a my všetci nájdeme útechu v tom najjednoduchšom v teple, ktoré rozdávame druhým.
**Múdrosť:** Keď pomáhame druhým, naše vlastné svetlo nikdy nezhasne.
