Jano, nepočítaj vrany!
Už niekoľko dní Jano odmietal žrádlo, ktoré mu nosila Ľudmila:
No tak, drahý, to sú tie isté fašírky, čo ti kupoval pán Miroslav. Kým sa nevráti nečakaj, Ľudmila bezmocne rozhodila rukami
Podivný výjav. Na dlhej žltej zastávke sa všetci zamestnanci podniku postávali v hlúčiku na jednej strane. Na druhej strane sedel sám ryšavý, chlpatý pes, rozvaľoval sa pred lavičkou, s vyčesávanou srsťou zamotanou do kômp.
Jano mal čerstvo tri roky, štvrtý bežal, a život poznal, ako svoje štyri laby. Dni trávil na autobusovej zastávke vedľa internátu. Za internátom bol podnik, za podnikom už len pole. Nič nové Jano to všetko dávno prešiel.
Ako prišiel k menu Jano, sám už to nevedel. Tak mu začali hovoriť mladé ženy z internátu, ktoré sa ho zľutovali a z času na čas mu prihodili nejaké dobroty. Inak sa mu ľudia vyhýbali.
Jano sa na nikoho nepozeral smutným pohľadom. Neposkrúcal sa mu chvost, neprosil milosťivo pri nohách
Jano bol celkom iný pes. Už v troch rokoch sa správal ako starý frfloš, čo je celý svet proti nemu. A vôbec, jeho mrzutá povaha väčšinu ľudí odstrašovala.
Čo také povedať o ľuďoch? O väčšine z nich? Nič dobré! Tie dve dievčiny, čo mu nosili žrádlo, ich Jano veľkodušne medzi ostatných nepočítal.
Jano nemal rád ľudí, nemal rád vrany, s nechuťou sledoval čvirikajúcich a hrkútajúcich vrabče v mlákach.
Čas, keď si šteňa a slepo veríš, že každý človek ťa chce pohladkať alebo sa s tebou pohrať, ten vždy prejde. Prešiel aj u Jana.
Podľa neho, ľudia vydávajú rovnako odporné zvuky ako vrany. Na zastávke sa hašteria, šťuchajú do seba, psa odháňajú, aby nezavadzal pod nohami.
Za čo by ich mal mať rád? Ani dôvod netreba hľadať
S vranami je to iné. Tie drzé potvory mu kradli jediné pochúťky, čo mu baby z internátu nechali.
Jano sa rozbehol na pernatých zlodejov, vrany odleteli, chvíľu sa radili, no napokon sa rozhodli, že tak ľahko sa nevzdajú.
A tak mu ubiehal deň. Pohádať sa s vranami, spočítať nevychované stvorenia, čo sa majú dobre, pokričať na dvojnohých
Na žltej zastávke, v podstate, sa žilo celkom fajn. Nebol to kaštieľ, samozrejme, ale pred dažďom a vetrom sa bolo kde schovať, v horúci deň tu bol tieň. Len tých ľudí bývalo niekedy priveľa
Kukni ho, pánko sa rozvalil! Uvoľni lavičku! čísi botasky vyrušili Jana z driemot.
Jano otvoril oči. Botaska sa chystala prekročiť jeho laby, ale on bol pánom tejto zastávky.
Chceš sa doťahovať? Tak si počkaj
Jano rýchlo vyskočil. Topánka sa bránila, no keď prišiel autobus, jej majiteľ zmizol.
Jano na smrť neznášal, keď ľudia naskakovali do autobusov, o ktorých na zastávke stále debatovali. Tak mu ušlo už veľa votrelcov.
No tentokrát zostala topánka na zemi bez pána, opustená.
Dobre tak!, uznal Jano, spokojný s výsledkom. Poriadne si trofej ogrysol zo všetkých strán a s hrdosťou ju odvliekol za smetný kôš.
Zuza, pod od toho nezmyselného psa, zahriakla blondínka svoju kamarátku.
Besný pes, s tým sa nič nerobí, súhlasne dodal muž s cigaretou.
Ohrok letel okolo koša a skoro skončil pri Janovi. Ten sa zase rozštekal. Muž znechutene odišiel na druhý koniec zastávky
*****
Na druhý deň Jano opäť stretol majiteľa topánky. Teraz bol s ním ďalší človek.
Tam! prst topánky hrozivo mieri na Jana, zatiaľ čo sám stojí čo najďalej. To je ten agresívny pes! Tak s ním niečo urobte!
Čo? nechápavo pokrčil ramenami druhý. Už nie ste prví. Ale v našom mestečku nemáme žiadnu odchytovú službu.
Topánkový pán si schoval ukazovák a začal rozhadzovať rukami ako straka. Jano dvíhal hlavu a pozorne načúval.
Napokon sa rozčuľoval už aj druhý. Jano ich sledoval spokojne veď to bola správna scéna!
Ale veď vy ste vrátnik! zaznelo znepokojenie.
Jano ani neotvoril papuľu. Ľudia sa škriepia medzi sebou, lepšie ako hádka vrán.
Vlastník topánky mal dojem, že psovi prebehol po tvári pobavený úškrn. Nemožné, snáď?
Ja strážim internát, nie zastávku! vrátnik odišiel na svoje pracovisko. Ešte sa otočil: Hoďte mu kostičku, nebude vás odháňať z miesta.
Chcel poradiť dobre.
Ďakujem veľmi pekne! Mám mu ešte nosiť pol staničného obeda? zašomral majiteľ botasky. A k Janovi: A ty, šelma, čo mlčíš? Škoda, že nevieš zavrčať. Hm, bes pes!
Bes pes hneď pomohol dotyčnému naskočiť do autobusu ako najrýchlejší pretekár.
Jano štekal za autobusom a červená tvár pána Miroslava takto sa vlastne volal majiteľ topánky sa ešte dlho mračila za zahmleným sklom
Stretnutiu sa, samozrejme, už nedalo vyhnúť. Pán Miroslav len nedávno dostal funkciu zástupcu riaditeľa vo fabrike.
Všetko mal nové, ľudí ešte len začínal spoznávať. A teraz má túto patáliu s dlhovlasým tulákom na zastávke. A auto je ešte vždy v opravovni. Každé ráno ho víta štekanie. Prečo sa ten zázračný pes zameral práve naňho?
Zdalo sa, že odteraz už Jano nenávidí iba jeho. Všetci ostatní pre neho prestali existovať.
Pes každé ráno netrpezlivo čakal na známy autobus a nohu pána Miroslava na zastávke!
Unavený výsmechom ľudí z fabriky sa Miroslav rozhodol poslúchnuť vrátnika kúpil Janovi v bufete fašírku.
Tu máš vysypal okolo zastávky balíček a pozoroval psa.
Jano by bol najradšej zas znepríjemnil topánke ďalšiu cestu. Ale vôňa fašírky lámala aj najväčšiu tvrdosť, primäla pristúpiť bližšie
Fašírka zmizla, akoby nikdy nebola. Asfalt ešte dlho voňal po obľúbenom jedle. Jano oblizol pysky a čakal, čo človek urobí ďalej.
Pozeraj naňho! Málilo sa ti? Hm! Nemám ženu, variť fašírky neviem a nosiť ti každý deň z bufetu napokon aj mňa prestane baviť.
*****
Na druhý deň bol pán Miroslav prekvapený.
Miroslav, už sa mu asi neľúbite? Veď sa úplne utišil! rozosmiala sa ružolíca sekretárka Ľudmila.
Áno, Ľudka, už ma rešpektuje, zahlásil pyšne a kukol na Jana.
Od toho dňa si začal ryšavý samotár zvykať na každodenné pochúťky fašírka sa objavila zakaždým so svojím nepriateľom topánkou.
Možno nie sú všetci ľudia takí nemožní, ako sa Janovi zdalo? Možno predsa nie sú ako vrany, čo sa od rána hašteria o zbytočnú lesklú viečko?
Príchod zimy sa blížil nenápadnými krokmi. Prišlo jedno ráno, keď na žltú zastávku sadol sneh. Z poľa zavial ľadový vietor.
Ako bolo zvykom, Miroslav položil Janovi fašírku či iné dobroty.
Chvejúcim sa nosom sa psisko načiahlo k jedlu. Ako vždy, fašírka bola preč rýchlejšie, než ju stihol zacítiť. Aká rýchla fašírka, prisahám!
Miroslav pozoroval trasúce ryšavé telo.
Autobus, Miroslav, Ľudmila ho ťahala za rukáv, no muž len mávol rukou.
Ej! vzdychol a obrátil sa k vrátnici.
O chvíľu ruka v čiernej koženej rukavici opatrne pohladila Jana. Pes zodvihol pohľad na muža.
Čo, mrzneš, tulák? Už nie si taký veľký bojovník, však? Ľahni si na kartón, aspoň trochu ti bude teplejšie Tu to položíme nabok, menej fúka A tu máš ešte jednu fašírku
*****
V sobotu zostal Miroslav doma. Záhony pred jeho bungalovom na okraji mesta prikryl sneh. Vietor nesúvisle krúžil vločky.
Miroslav si urobil praženicu so salámou, naraňajkoval sa a vybral sa s lopatou na dvor. Odhrnul sneh, no myšlienky lietali kdesi inde
Obzrel sa na tancujúce vločky, niečo zamrmlal, hodil lopatu a vybehol bránou z dvora
Na zastávke nebolo nikoho. Jano vedel, že cez víkend prichádza málo ľudí. Autobus zastaví, no vystúpia len dvaja-traja.
Takých dní sa Janov žalúdok ozýval najviac. Dievčatá z internátu dnes nikde
Jano sa pozviechal. Vedel, že musí ešte dlho bežať, kým sa dostane k obchodu a bytovkám, kde mu niečo málo prihodia, ak ho nik na zastávke nenasýtil.
Už sa chystal opustiť úkryt, keď sa pred ním zrazu objavil autobus.
Kamže sa uberáš? Chceš sa stratiť v metelici?
Pred Janom sa ocitli párky z viacerých balení. Jano ich hltal, akoby mali každú chvíľu zmiznúť.
Fašírky nie sú, bufet je dnes zavretý, ospravedlňoval sa Miroslav. Ale pozri, ešte som niečo doniesol
Na zastávke pristála veľká škatuľa so starou, zapratanou dekou.
Nič lepšie som nevymyslel. Poď, schovaj sa. Tu bude aspoň trochu lepšie
Náhle pre Jana prestali existovať sneh aj vietor. Viac ako vonkajšie teplo odrazu pocítil čosi vnútri.
Jano myslel len na jedno: ešte nikdy mu nik podobnú vec nepriniesol
*****
Už niekoľko dní Jano odmietal jedlo od Ľudmily.
No tak, drahý, to sú tie isté fašírky, čo ti nosil pán Miroslav. Teraz nepríde, leží s chrípkou nečakaj, Ľudmila rozhodila rukami.
Jano s ušami pritisnutými ku krku na ňu pozeral.
Vyskočil zakaždým, keď prichádzal autobus či niekto z podniku. Stále ho nebolo
Jano si smutne líhal na svoju deku do krabice. Vrany sa bijú o kôrku chleba kúsok za zastávkou. Každá chce odniesť korisť na svoje tajné miesto.
Jano na ne smutne pozeral. Haf! Nezmyselné vtáky! Aj on má svoje tajné miesto dieru za zastávkou, hneď za smetiakom.
Vyskočil z krabice a zamieril k diere. On nie je ako tie vrany, čo zabúdajú, kde si schovali poklady. Tu je topánka. Jasné, že si na ňu spomenul. Kedysi ju nenávidel. A teraz
Čo za pocit ho drásal zvnútra? Vytiahol topánku. Kde je pán Miroslav? Už poznal prezývku, ktorú jeho človeku pridelili ostatní jeho človek
Je to azda priateľ? Je pes, ak má človeka a dokáže ho stratiť?
Jano zúrivo zavrčal na vrany. Niečo podivné sa v ňom pohlo. Dosť už! Stačilo s vami!
Pán Miroslav, pán Miroslav!
Jano nastražil uši a s nádejou pozrel na dievča s mobilom.
Zle vás počuť Čakajte, nastupujem do autobusu. Zobrala som vám papiere na podpis
Ľudmila si sadla, ani nevšimla, ako sa za ňou vkradol ryšavý chvost
*****
Pes s nádejou sledoval dievča, kým niekoľkokrát nezopakovala meno jeho človeka.
Ľudmila, šál pevne okolo krku, vybehla z autobusu. Jano za ňou, v zuboch čierna topánka.
Mal výbornú náladu. A že si predtým myslel, že je ten biely sneh protivný a studený! Ako pekne vŕzga pod čižmičkami Ľudmily.
Ľudmila zazvonila a čoskoro sa za bránkou ozval známy hlas. Pes sa rozštekal. Ľudmila, čo celý čas nevnímala svojho spoločníka, prekvapene podkĺzla, a spisy veselo spadli do snehu
Najprv mi pomôžte vstať, pán Miroslav, až potom obímajte psa!
Oči Miroslava boli zvláštne zvlhčené. Odkiaľ toľko sĺz?
Ty si prišiel za mnou? Ty si skutočne prišiel? Ešte mi donesieš aj darček, hej? opakoval, pevne psa objímajúc a v druhej ruke topánku.
Ľudmilu, pravdaže, zodvihli. A čajom zahriali.
Jedno vec nechápem, pán Miroslav, Ľudmila pozerala na psa, čo krúžil po kuchyni, prečo ste ho skôr nezobrali domov? Máte rodinný dom, miesta dosť!
Bál som sa, priznal Miroslav, dlho som bol sám. Pes je starosť, zodpovednosť. Je to už taká malá rodina Teraz ho už nikam nepustím. Keď vyzdraviem, naučím sa tie fašírky robiť
Takže vás treba dobýjať útokom? Ľudmila sa rozosmiala a pokrútila hlavou. Potom dobre, že Jano prišiel za vami sám.
Snažila sa ukryť úsmev, predstierajúc, že pije čajV ten večer sa kuchyňou niesla vôňa horúceho čaju, petržlenu a smažených zemiakov. Jano, s chorou topánkou vystavenou pri miske, si spokojne natiahol spacáčik pri radiátore. Za oknom sa tmolila zima a vrany havranili ktoviekde, ďaleko od toho podivného psa, ktorý sa už nebojí ani snehu, ani samoty. Behom noci sa Miroslav pristihol, že dvakrát skontroloval, či Jano ešte spí na deke a Jano, mrmlúc vo svojom polospánku, už bol doma.
Ráno ich prebudilo zvonenie zvončeka a vôňa čerstvého snehu. Obaja, človek aj pes, obzerali zasnežené stopy, ktoré viedli od domčeka na autobusovú zastávku a odvtedy ich už viac nikto na zastávke nečakal.
Jano od toho dňa nikdy viac nepočítal vrany. Keď pršal sneh na parapet, vedel, že priateľstvo sa nestratí v žiadnej metelici. Lebo keď pes nájde svojho človeka, a človek pochopí psa, všetky hlúpe počty sa rozplynú zostane len domov a dve nenápadné, tiché srdcia, ktoré si rozumejú bez slov.
