Jablčko
Ty si presne ako tvoja mama!
A aká som, babka? Zuzka sa inštinktívne vystrela, ale hneď sa upokojila. Pred kým sa to vlastne bráni?
V hlave svoje veci, nad všetkým rozmýšľa po svojom! Mama tvojej mamy ma nikdy nepočúvala! A ty si rovnaká!
Čo by som mala počuť?
Mňa! Ty ma musíš počúvať a mať úctu! Lebo som staršia a viem, ako to v živote chodí! Rozumieš?
Zuzka s údivom hľadela na trochu rozstrapkanú, nahnevane sčervenanú ženu, ktorá jej mávala prstom pred nosom.
No to je zaujímavé! Kto jej dal právo vyžadovať, aby ju počúvali? Prisadla si a nevie odísť!
Zuzka pohla prstami, akoby v nich držala gumu na gumovanie. Tak rada by upravila tento deň! Sňala trochu tieňa tam, rozjasnila tu Nemá rada túto temnotu. Výkriky, hádky, napätý hlas. Mama s ňou tak nikdy nehovorila. Vždy tvrdila, že normálni ľudia vedia počúvať a vnímať.
Oprime ušká, Zuzanka, a počúvame dobre! Ako zajačik. Vieš, prečo zajac výborne počuje? Lebo líška kráča potichu. Keď sa zajac zamyslí, niečo prepočuje, líška ho chmat! A už ho má!
Nesmie! malá Zuzka zatajila dych a dívala sa na mamu.
Jasné, že nie! Preto zajac počúva dobre a beží rýchlo! Líšky ho nikdy nedobehnú!
To bolo dávno. Zuzka už skoro dospela, no na mamine rozprávky a životné lekcie nikdy nezabudla.
Je čudné… Keď bola menšia, myslela si, že mama si vše vymýšľa. Teraz už vie, že mala pravdu.
Lenže babku Zuzka spoznala len minulý rok. Predtým žila iba s mamou v malom mestečku na brehu Dunaja, chodila do škôlky, hádala sa s Laurou a Evičkou a potom s nimi bežala za zmrzlinou na námestie. Nasledovala škola, Mareček, prvé bozky za súmraku pri vode…
A mama bola…
Zuzka pod prstami stisla veľkú korálku falošného tyrkysu na náramku, ktorý jej urobila mama ručne.
Veď je to len napodobenina. Ale pozri, aké je to pekné! Vieš, niekedy je skutočné aj horké a ťažké. Nezohreje ťa, neurobí ti radosť, aj keď je pravé. A náhrada tiež nie je vždy zlá.
Ako to myslíš, mama?
No napríklad prečo ste sa pred týždňom s Laurou pochytili?
Ona povedala, že sme chudobní a preto mi nekúpila pravé značkové tenisky, ale len “také”. Vraj presne vie, ako vyzerajú.
No, Laura mala pravdu. Tie tenisky ti ušil ujo Ľudo. Ale nikto nehovoril, že sú značkové, však?
Nie.
Ale sú z kvalitnej kože a vyrobené s láskou! Ujo Ľudo inak ani nevie. A páčia sa ti?
Veľmi!
Tak načo záleží na značke? To si ľudia vymýšľajú, aby si mysleli, že sú lepší. Hlavné je, aby človek vnútri nebol falošný. A ostatné… Niekto potrebuje štítky na handrách, iný je šťastný za to, čo má.
Zuzka bola zamyslená ešte dlho. Umyla dokonca celú svoju izbu i maminu. Potom vošla do kuchyne, kde mama varila marhuľový lekvár, a spýtala sa:
Mama, znamená to, že Laura nie je najlepšia kamarátka? Keď sa tvári milo a potom povie takú vec? Viem, že obdivovala moje tenisky, len nechcela to priznať.
A to vieš ako?
Veď Evička mi to povedala. Laura doma vyvádzala, že chce ešte lepšie topánky než ja!
No Zuzka! Martina, mamin hlas bol zároveň unavený aj láskavý. Odložila varechu, objala dcéru a povedala Nerob unáhlené závery. Laura je ešte dieťa…
Ja som dieťa?
Zuzka sa vymanila z matkinho objatia a vztýčila bradu. Oči mala urazené, ale Martina vedela hnevá sa na seba, lebo na kamarátku škaredo pomyslela.
Pre mňa si stále malá, usmiala sa mama. Aj ty, aj Laura. Také deti, čo sa ešte len učia byť veľkými.
Martina stíchla, pobozkala dcéru na temeno, a vtisla jej do rúk horúci pohár džemu.
Zuzka spomínala na tieto slová ešte dlho. Ale najviac jej mama chýbala, keď im do domu vstúpila stará mama zrazu a nečakane.
Do toho dňa Zuzka netušila, že mama je chorá, ani to, že oslovila bývalú svokru a poprosila ju, aby pricestovala.
No vitaj, Martina! Už som ani nedúfala, že ťa ešte raz uvidím! zadýchaná, plnoštíhla žena zavrela bránku a oprela sa o plot. Horúčava na nevydržanie! Ako to mám zvládnuť?
Dobrý večer, pani Mária! odvetila mama s tým zvláštnym tónom v hlase, ktorý Zuzka nepoznala.
To je Zuzka? Mária hodnotila dievča kritický pohľadom. Vôbec sa nepodobá! Si si istá, že je tvoja dcéra?
Ty si sa nezmenila, mama sa zasmiala.
Babka sa Zuzke hneď nepozdávala. Bola hlučná, neposedná, všetko muselo byť po jej vôle.
Mačky sa pred jej energickým krikom rozutekali po kútoch a Rex, pes, čo ho Zuzke dal ujo Ľudo, šiel do dvora a ľahol si do chládku, len potichu zavrčal, keď bola babikin hlas priveľmi hlasný.
Vidíš! Jediná normálna duša v dome je pes! Vie, že tu nemá čo robiť! Zvieratám v dome miesto nepatrí!
Na to sa mačky s obavou roztratili ešte viac.
A v tej chvíli Zuzka ukázala svoju povahu. Chytila svojho kocúra Buksyho a odkráčala s ním do izby.
Čo to má znamenať, Zuzana?! Babka zvolala, až Rex zamudroval.
Postarám sa oňho! Mačky ostanú doma. Aj Rex! Boli tu skôr ako vy. Treba rešpektovať poriadok! Toto je náš dom a vy ste hosť!
Zuzkina mama ostala stáť, udivená. Prianie dcéry však potichu podporila.
Na mačky už potom babka nesiahla. Len sa odtiahla, keď jej skrížili cestu.
No inak všetci mali iné starosti. Veci sa rýchlo zmenili a Zuzka túžila, aby čas aspoň na chvíľu zastal.
Prečo tak uteká? Mama predsa nie je stará! Ešte ju potrebuje…
Ale čas ju nepočúval. Upálil ďalej, vynášal diagnózy a nemocnicu.
A potom mama odišla, skoro na jar.
Tradične Zuzka otvorila okno, pustila dnu dunajský vietor a šepla:
Mami, čerešňa ti už onedlho zakvitne.
Dúfam, Zuzanka. Rada by som ju ešte videla.
Keď sa dozvedela, že mama umrela, z ničoho nič zlomila vetvu čerešne pod oknom maminej izby. Načo by tam bola, keď už sa ňu nik nepozrie…
Babka bola praktická. Schytila ju do pevného objatia, vylovila z vrecka veľkú vreckovku a prikázala:
Plač, krič, vyplač zo seba všetko! Ty si za to nemohla! Každému je čas daný…
Odkiaľ toto babka vedela? Ako mohla vedieť, čo sa v tej chvíli dialo v Zuzkinej duši? Obviňovala sa predsa stále.
Mama ťažko pracovala, odpočívala málo všetko pre Zuzku. Chcela, aby sa dostala na vysokú, aby vyštudovala…
A ona? Chodila so spolužiakmi, miesto učenia maľovala. Pokazila si známky, aj keď sa v poslednej chvíli spamätala. Ale to už nestihla mame povedať. Nechcela ju zaťažovať…
List, ktorý napísala Martina dcére, jej babka odovzdala až na štyridsiaty deň po pohrebe.
Tu máš, už môžeš. Čítaj pozorne. Toto je jej posledné slovo.
A prečo je obálka otvorená? Zuzka si obzerala bielu obálku s nápisom Zuzanke.
Snáď si nemyslíš, že som ho čítala? Babka urazene krútila hlavou. To by si mala vedieť!
Obálka bola hrubá. Zuzka si sadla na koberec, kocúra pritúlila a začala čítať.
Zuzanka! Neplač! Ty si šikovná. Čo tie slzy? Život je krásny, váž si ho! Nemíňaj čas na ľútosť. Budeš nazlostená, že sme nemali viac času spolu. Ja hovorím mali sme ho veľa! Ani netušíš, koľko! Ale dobre, rozpoviem ti svoj príbeh, máš naň právo.
Začnem… Asi tým, ako som sa zoznámila s tvojím otcom. Bol nezvyčajný. Keď som ho prvýkrát zbadala, hneď som sa zaľúbila. Moje kamarátky sa mi vysmievali: Veď je zrzavý!. Nechápali, aké je teplé jeho srdce. Si mu veľmi podobná máš jeho pehy, oči a nos, inak si celá po mne. Dúfal, že budeš mať také kučery ako jeho mama Mária.
Mária nie je zlá žena. Nedávaj jej tvrdosť za zlé ona bola vždy prísna, hlučná, no v hĺbke duše láskavá a spoľahlivá.
Prečo si ju toľké roky nepoznala? To bola moja chyba. Mladá a tvrdohlavá som bola. Hádala som sa s ňou, keď sa so mnou tvoj otec rozviedol. Nechápala som ju, hádzala som na ňu vinu… A ona všetko znášala, aj keď prišla o syna. Dlhé roky sme spolu nehovorili. Ale ona bola pri mne, keď som s tebou musela ležať v nemocnici. Starala sa o mňa, až kým nebolo jasné, že budeš zdravá.
Máme rodinu aj v Bratislave. Ak budeš chcieť, babka ťa zoznámi s bratom a sestrou. Rozmýšľaj o tom.
A teraz o tom, čo bude. Zuzanka, uč sa! Chcem, aby si raz robila to, čo ťa baví. Máš talent! Potešilo by ma, keby si ho využila. Bude to ťažké, ale babka ti pomôže. Nechala som ti drobné úspory. Na rok, dva ti postačia. Potom si poradíš sama. Pamätáš, aj tvoje maľby turisti vždy radi kupovali. Možno v Bratislave alebo Prahe budú ešte populárnejšie. Choď si za snom. Ja budem na teba hrdá, hoc už len tam niekde.
Milujem ťa aj s obavami, ale verím ti!
Mama.
Zuzka sedela dlho, list opatrne zložený v dlaniach. Neplakať, mama tak napísala!
Buksy zaspal pri nej a Zuzka len uvažovala, čo ďalej.
Prišla babka, zažala svetlo:
Dosť sedenia v tme. Poď, dáme si čaj a porozprávame sa. Netreba len smútiť, treba žiť!
Babka nebola nadšená zo Zuzkinho rozhodnutia venovať sa umeniu. Presviedčala ju, že lepšie je byť účtovníčkou. Ale Zuzka bola neoblomná.
S tebou je to ťažké! Ako prasa, tvrdohlavá máš to po svojej mame! Tolko rokov mlčala a hnev držala v sebe, až kým skoro nestratila rodinu.
Všetky úrady som popísala! Odkiaľ som mala vedieť, že ti mama zmenila meno aj priezvisko? krútila babka hlavou. Veď mohla aspoň dať o sebe vedieť!
Pomohol ujo Ľudo.
Ten ešte uvidí! Pomocník jeden! O hlavu ma pripravil o vnučku!
Nehreš, bol na nás dobrý. Veľmi mame pomáhal, hoci ho neľúbila.
Chudera, chcel jej dobre.
Babka postavila pred Zuzku tanier:
Jedz a premýšľaj! Aké je to, byť maliarkou? Učtovníčka je lepšia! Peniaze budeš mať vždy u seba!
Babka! Pred cudzími!
Najprv sa to naučíš so svojimi, potom s cudzími! A vyžiješ!
Nie! Toto nie je cesta pre mňa!
Osud… Babka prikývla a len ťažko zadržiavala výčitky. Ja s tebou pôjdem! Sľúbila som mame, že ťa nepustím. Hotovo, mlč!
Babka napokon len posunula tanier:
Jedz, vravím! Vychladlo!
A po pár rokoch, v malej súkromnej galérii v centre Bratislavy, bude chodiť čudná štvorica.
Ryšavá, trochu rozstrapkaná, plnšia žena, vysoký, nespratný chlapec v okuliaroch s dlhou tvárou a Zuzka s malým synom v náručí.
Tak čo, páči sa ti to? predsa sa po stý raz spýta Zuzka starej mamy.
Mária na vnučku mrkne, smiešne zafučí, vezme na ruky pravnúčika, poutiera mu nos, pohodlne ho preloží na rameno a až potom uzná:
Dobre je! Aj tie rámy veľmi pekné! Len tie farby šetríš, Zuzanka! Mohla si ich dať viac! A poriadok v ateliéri si urob, tam som bola ráno, no ťažko to nazvať poriadkom! Miško! zatočí sa na chlapca v okuliaroch čo robíš, že jej nepomôžeš?
Čo nie je v poriadku, pani Mária?
Má také kruhy pod očami, že sa bojím na to pozrieť! Potrebuje spať, oddýchnuť si! Dobre, Sema si dnes zoberiem. Vy oddychujte a potom po víkende príďte! Jasné? No, poďme, malý…
A keď prechádza popri Zuzke, zastaví sa, pohladí ju po líci a potichu povie:
Mama by bola na teba pyšná, dievča moje! Ja som! Vieš to, no? Áno! Moje jablčko…
